ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za pomerne krátky čas, čo sme boli v New Yorku, sme sa presvedčili, že mesto je priam zaplavené remeselníkmi a robotníkmi, takže v najbližšom čase práca pre nás by sa nenašla. A mne veru veľmi-preveľmi záležalo na tom, aby som čo najskôr mohol začať pracovať, keďže som nemal ani jediného vlastného groša vo vrecku. S mojím spoločníkom na cestách Karolom Hermannom sme sa teda rozhodli, že zájdeme do vzrastajúceho mesta Chicaga v krajine Illinois. Začali sme sa hneď pripravovať na cestu. Zbalili sme kufre a išli sme zase do Domu vysťahovalcov, aby sme si tam vymenili potrebné železničné lístky. Osobitný vlak vysťahovalcov mal sa pohnúť z New Yorku o piatej večer. Zaopatrili sme si teda lístky pre seba i pre našu batožinu. Vzdialenosť z New Yorku do Chicaga je dobrých 250 zemepisných míľ, a túto cestu sme mali vykonať bez oddychu, bez zastávky. Potešilo nás, že cesta železnicou je oproti európskym cenám oveľa lacnejšia. Každý platil po 13 dolárov (26 zlatých). A pretože naše kufre, za ktoré sme na lodi neplatili nič, boli ťažšie, ako je dovolená váha 80 colných funtov, museli sme spolu doplatiť deväť a pol dolára (19 zlatých).

Všetky tieto výlohy zaplatil za seba i za mňa môj statočný Hermann. Ja som vzal do opatery osobné lístky a on lístky od kufrov. V Dome vysťahovalcov nás direktor upozornil na výhody pri cestovaní. Poukázal hlavne na to, že keby sme na ceste prišli o život alebo boli dajako ožobráčení, správa železnice musí nám alebo našim dedičom dať istú, zákonom stanovenú peňažnú náhradu. Hm, reku ďakujame, pán direktor! My by sme už len radšej prišli do cieľa našej cesty živí a zdraví s nedolámanými údmi.

„Verím a chápem vás,“ odpovedal direktor, „ale tu v Amerike to už ide tak, že pri nastúpení cesty sa do ceny cestovného zaráta hneď aj úrazové poistenie.“

Pokladám tu za potrebné poznamenať, že na takzvaných panských vlakoch sa za tú istú cestu platí 23 dolárov (46 zlatých), čo je veru tiež nie mnoho. Ale títo panskí cestujúci majú istú prednosť. Keď ich na ceste dokaličia alebo smrteľne zrania, dostanú za dodrúzganú ruku alebo nohu oveľa väčšiu peňažnú náhradu ako taký vysťahovalec. Nuž a toto je veru dosť divné; v demokratickej Amerike panské nohy a ruky sú cennejšie ako naše remeselnícke údy. Tento rozdiel nám tak vysvetlili, že vyššie poistné nezávisí od osoby, ale od výšky jej platby; kto teda zaplatí za seba vyššie poistné, má právo i na vyššiu náhradu.

S prípravami nám čas rýchle ušiel; keď sme už mali všetko náležite vybavené, zobrali naše kufre, ako aj batožinu ostatných vysťahovalcov na veľké vozy a my sme museli stúpať za nimi pešky až na stanicu, ktorá bola vzdialená na jeden a pol hodiny. Pre nás mladých to nebolo tak ďaleko, veď sme boli zvyknutí na pešie chôdze, ale čo nás sužovalo, bola treskúca zima, až 26 °R,^[4] aká býva málokedy aj u nás pod Tatrami. A mráz nasledujúcej noci nebol by sa dal zahanbiť ani povestnej sibírskej zime. Že nás Poloafričanov, zvyknutých na aziatské páľavy a na egyptské podnebie, táto zima hodne po celom tele štípala, netreba dokazovať. Oveľa smutnejšie to bolo s tými vysťahovalcami, ktorí išli v húfoch so svojimi rodinami na stanicu, odkiaľ sa mali rozísť do všetkých končín Severných štátov amerických. Veru mi bolo ľúto poloskrahnutých detí, ako háčik zhrbených starcov a nedostatočne poobliekaných žien. Nejednému iste prišlo na myseľ, či by vari nebolo bývalo lepšie zostať doma medzi svojimi a žiť čo ako ťažko v zemi svojich dedov.

Konečne sme sa dostali na stanicu svetochýrnej železnice Pacific, ktorá sa tak volá preto, lebo ide naprieč cez celú Severnú Ameriku až na pobrežie Tichého oceána v zlatej Kalifornii. Bol najvyšší čas, keď sme došli; bolo už treba nasadať do vozňov, a ja som svojho Hermanna nikde nevidel. Stratil sa mi kdesi v náramnej trme-vrme cestujúcich. Stojím celý prestrašený vo dverách vozňa, obzerám sa sem i ta, volám nahlas jeho meno, ale všetko darmo. To je veru galiba! Ja mám vo vrecku cestovné lístky a on zasa lístky od kufrov. Ja som bez groša, a on má peniaze, ktoré ma majú zachrániť od biedy až do tých čias, kým si nájdem prácu. Ja nesiem chlebík kúpený na cestu, u neho sú klobásky; boli sme teda tak solidárne k sebe viazaní, že jeden bez druhého sme sa nemohli ani pohnúť. Rušeň, pripnutý k dlhočiznému vysťahovaleckému vlaku, už kýchal, už-už sa mal pohnúť. Tu razom dobehne môj spoločník, celkom zadychčaný a prestrašený, a napriek treskúcej zime z čela mu cincúrom tiekol pot. Prirodzene, že aj zo mňa spadol cent starostí, keď som uvidel pri sebe svojho Hermanna. Len tomu som sa divil, že keď tak „prelial olovo“ a dobehol celý spotený, že si neuškodil na zdraví. Trochu sme sa aj rozosmiali, keď sme si v rýchlosti povedali niekoľko slov o tom, čo by sa asi bolo stalo, keby sme sa tu na stanici neboli bývali stretli. Zbohom, New York, kedy ťa zas uvidím? Sotva sme boli von zo stanice, rozletel sa vlak divo ako šarkan v západné strany Nového sveta.