ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým sme chodili po meste, prišiel čas obeda; prihovoril som sa teda po francúzsky dosť slušne oblečenému človekovi a spýtal sa ho, kde by sme našli dajaký hostinec. Ten len pokrčil plecami a čosi zamrmlal; nerozumeli sme sa. Oslovím druhého po taliansky, ale ani ten nič neodpovedal. Pristavím zasa jedného po nemecky, ten tiež ani slova nepovedal. Po anglicky a španielsky sme nevedeli, a tak sme sa nemohli dorozumieť. Divná vec, myslím si, že sa Španieli nevedia dorozumieť ani s Talianom ani s Francúzom, hoci všetci pochádzajú z jedného latinského kmeňa. My Slováci sa veru vieme dohovoriť s našimi pobratimcami, i keď treba na to trochu pozornosti. Nechcelo sa nám ísť na obed nazad na našu loď, trebárs by sme ho boli mali zadarmo; radšej sme sa sami dali hľadať hostinec. Zamierili sme k väčším domom, a prechádzajúc sa popri nich, nazerali sme oblokmi, či neuvidíme dakde viac ľudí pohromade obedovať. A skutočne: onedlho sme našli miestnosť, kde sedelo pri stoloch mnoho ľudí; to je reku hostinec, a už sme boli vnútri. Ale ani tu sme sa nevedeli dohovoriť; boli sme teda prinútení hostinskému posunkami ukázať, že i my chceme obedovať.

Tejto našej mimickej reči hostinský porozumel dobre a čosi-kamsi priniesol nám veru celkom chutné jedlá; obslúžil nás ochotne a prívetive, takže sme s ním boli úplne spokojní. Keď sme sa už najedli, riekli sme si, že by hádam nebolo od veci, keby sme si tu v Španielsku zapili z najpovestnejšieho vína tejto krajiny. Ukázal som teda na hodnú holbovú sklenicu a povedal som hostinskému: „Malaga!“

O chvíľku stála pred nami sklenica tohto svetochýrneho vína; náležite sme si pri nej povoľkali, presvedčiac sa, že dobrá povesť tohto nápoja nie je veru bezpodstatná. Keď sme sa dosýta najedli a týmto výborným vínkom občerstvili, prišlo na platenie. Dávame hostinskému francúzske peniaze, ale on ich nechcel prijať, a žiadal reály. Koľko toho asi bolo, čo pýtal, to sme vedeli, ale veru vo vreckách sme nemali ani španielskej „babky“, tým menej reály. Náš hostinský si myslel, ako aj mnohí jeho druhovia, že pocestný má so sebou nosiť celú zbierku všakových peňazí, aby každého mohol uspokojiť v mene, ktorú žiada. Dali sme mu teda predsa len francúzske peniaze, po dva a pol franku (bezmála 1 zlatý), a mysleli sme si, že ak vezme, dobre, ak nie, i tak dobre, ba pre naše vrecká ešte lepšie. Čo mal teda robiť? Nuž vzal si aj franky.

Je to veru galiba, keď pocestný človek aj má dajaký ten „žlták“, niekoľko „sivkov“ a za hrsť červencov, ale nik nechce tieto peniaze brať; jeden vám žiada líry a piastre, druhý napoleondory, louisdory a franky, tretí ruble, kopejky a poľské zloté, štvrtý libry šterlingov, šilingy a pence, piaty scudi, paoli, quattrini a soldi, šiesty escudos, pesety, reály, siedmy chce zase Kronenthalere, Kopfstücke, Batzenstücke a bohzná aké ešte peniaze. Najhoršie je pritom to, že pri každom premieňaní človek tratí zo svojich peňazí, takže samým premieňaním napokon zmiznú ako gáfor. A kedže v celom vzdelanom svete bude zavedená jednotná metrická miera a váha, tak by bol prepotrebný aj všeobecne platný peniaz, aby sa odstránili podobné ťažkosti. Ako by sa pomenoval, na tom by nezáležalo; len aby sa čím skôr uviedol do života.

Keď sme sa vracali z Valencie do prístavu, mali sme príležitosť vidieť španielskych vojakov; čo sa týka obleku a výstroja, podobalo sa toto mužstvo talianskemu alebo francúzskemu vojsku a zdalo sa, že vojaci sú aj telesne dosť obratní.

Za hodinu dostali sme sa na našu loď; mužstvo ešte stále nakladalo pomaranče. Po skončení všetkých prác pohli sme sa ďalej a bez akejkoľvek nehody pristáli sme 28. novembra pri svetochýrnej pevnosti Gibraltar. Kedže sme sa v tomto prístave zdržali iba tri hodiny, zmienim sa o ňom len v krátkosti.

Takmer priamo z mora dvíha sa 2000 stôp vysoký, náramne strmý vrch, ktorý akoby pozostával z jedného skaliska; tento vrch sám osebe tvorí polostrov. Na úpätí tohto vrchu leží mestečko Gibraltar. Má také hrboľaté ulice, že s vozmi po nich ísť je skoro nemožné. Je tu veľa domov stavaných na východný spôsob, totiž bez krovov. Obyvatelia Gibraltaru, ktorých je 10 000, predstavujú miešaninu ľudstva rozličných národov; prevahu má tu reč anglická a španielska. Už samotný vrch tvorí prirodzenú pevnosť. Angličania, ktorým patrí tento najjužnejší kút Španielska, opevnili ho hradbami, ktoré sú v štyroch radoch vytesané do skaly a opatrené 600 najväčšími kanónmi. A pretože medzi Gibraltarom a náprotivným africkým brehom leží morská úžina, ktorá spája Stredozemné more s Atlantickým oceánom, môžeme povedať, že Angličania majú v pravom slova zmysle kľúč od Stredozemného mora v rukách. Žiadna loď by sa nedostala cez úžinu z jedného mora do druhého, ak by gibraltarské hradby spustili na ňu paľbu. Celá posádka pevnosti, počítajúca 6000 mužov, môže sa ukryť v týchto hradbách; preto sa Gibraltar považuje za nedobytnú pevnosť.

Z prírodopisného hľadiska spomeniem ešte jednu zvláštnosť: v celej Európe žijú iba na gibraltarskom vrchu opice, a nesmú sa strieľať.

V ten istý deň asi o tretej popoludní prešli sme gibraltarskou úžinou za veľmi daždivého a zlého počasia do Atlantického oceána. V krátkom čase nám Afrika zmizla z očí. Na pravej strane sme videli zďaleka Portugalsko s jeho mestami a dedinami. Na mrkaní stratila sa i táto zem nášmu zraku a celý týždeň nevideli sme potom nič iné, len oblohu a vodu, Atlantický oceán je v zimných mesiacoch vždy viac-menej búrlivý, a tak sme i na tejto ceste zakúsili mnoho nepríjemností, ktoré tu však opisovať nejdem, lebo sa nedajú ani prirovnať k hrôzam, ktoré nás zastihli neskôr na plavbe do samej Ameriky.