ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V New Yorku sme sa zdržali iba dva dni, lebo sme mali v úmysle vybrať sa do západných severoamerických krajín, ktoré nie sú tak remeselníkmi preplnené ako hlavné mesto. Preto spomeniem len niektoré zaujímavosti New Yorku. Najprv niečo o pôvode samého mesta.

Začiatkom 17. storočia bohatí holandskí kupci vyslali anglického plavca Henrika Hudsona do Ameriky, aby na jej východnom pobreží našiel príhodné miesto, kde by mohli založiť kupeckú osadu. Roku 1609 vybral sa teda Hudson na túto cestu, a skutočne, pri vtoku jednej rieky do mora našiel veľmi vhodný morský prístav, na ktorého brehoch mohla byť založená zamýšľaná osada. Po šťastnom návrate do Európy opísal Hudson holandským kupcom túto krajinu veľmi prajne. Hovoril, že domorodí obyvatelia, Indiáni, sú ochotní za veľmi ľavnú cenu predať pekný kus zeme. Po celých 15 rokov rozmýšľali Holanďania: ísť, či nejsť? Až napokon sa predsa len rozhodli, takže jedna loď naplnená holandskými vysťahovalcami pristála na mieste, ktoré Hudson označil. Títo vysťahovalci si kúpili od polodivých Indiánov asi 28 000 štvorcových siah zeme za 24 dolárov (48 zlatých). Na tomto území, pri vtoku rieky do mora, založili Holanďania svoju osadu Nový Amsterdam a rieku nazvali na počesť spomenutého plavca Hudsonom.

Holanďania podstúpili kruté boje, aby si udržali Nový Amsterdam a iné menšie osady; bojovali nielen s Indiánmi, ale neskôr aj s Angličanmi, ktorí konečne roku 1664 odobrali Holanďanom celé toto územie. Angličania potom nazvali Nový Amsterdam na počesť kráľovho brata (Karola II.), vojvodu z Yorku, Novým Yorkom. Toto meno prešlo aj na celú krajinu. Ešte sto rokov po opanovaní New Yorku Angličanmi malo mesto asi 12 000 obyvateľov. Ale pretože všetky anglické osady v amerických krajinách museli od materskej vlády v Európe znášať mnohé krivdy, zvlášť na poli obchodnom a priemyselnom, roku 1776 povstali tieto osady proti Angličanom a vyhlásili svoju politickú nezávislosť. Storočná pamiatka tejto udalosti má sa sláviť roku 1876 spôsobom čo najokázalejším a už teraz sa na to všade robia veľké prípravy. V meste Philadelphia usporiadajú na počesť storočného jubilea americkej nezávislosti I. svetovú výstavu. V tom čase, roku 1776, malo mesto New York už asi 40 000 obyvateľov. Vojna medzi Anglickom a angloamerickými osadami sa skončila roku 1783 uzavretím mieru, ktorým boli Severné štáty americké uznané za nezávislé a samostatné. Roku 1789 vstúpila do života nová republikánska ústava severných štátov amerických. Za prvého prezidenta bol jednohlasne zvolený hrdinský obranca nezávislosti generál Georg Washington.

Od vyhlásenia americkej nezávislosti začalo sa mesto New York netušeným spôsobom dvíhať, takže už na začiatku 19. storočia malo 60 000 obyvateľov. Teraz, po 75 rokoch, má už vyše jedného milióna duší.^[2] Čo sa týka priemyslu a obchodu, je druhým mestom na celom svete a prevyšuje ho iba Londýn.

Vybrali sme sa teda poobzerať si toto najbohatšie, najväčšie a najľudnatejšie mesto Ameriky. Čerstvo napadnutý sneh nám vržďal pod nohami. Poobzeral som si ho nie však preto, že by bol americký sneh iný ako náš podtatranský, ale že mi bol tento biely háv čudný, keďže som už ako syn africkej a ázijskej horúčosti dávno od takéhoto prírodného úkazu odvykol. Napriek snehu hemžilo sa po uliciach mesta množstvo ľudí rozličných národov a všade sme videli dôkazy, že i keď sú vcelku nie zámožní, predsa si len veľmi pohodlne žijú. Tu nebolo nikde badať taký obrovský rozdiel medzi veľkým bohatstvom a najväčšou biedou, ako som to videl vo veľkom anglickom meste Liverpool. Ale tu aj sama mestská správa sa stará o to, aby bieda obyvateľstva bola zmiernená na verejné útraty. Nikde nie je toľko dobročinných ústavov ako práve v New Yorku; v nich nachodí opateru viac ako 10 000 zdravých a chorých ľudí. Ulice mesta sú rovné a široké a domy sú stavané výlučne len z tehiel; niektoré sú vysoké na 6 poschodí a pod zemou majú ešte aspoň jedno poschodie. Ale musím tu i to poznamenať, že tieto budovy, najmä súkromné domy, sú zväčša veľmi slabo stavané. Na vlastné oči som sa presvedčil, že múr týchto domov má na prízemí hrúbku iba 18 cólov, na prvom poschodí 12 cólov, na druhom 9 a na treťom a na ostatných vyšších iba 6 cólov. Niet div teda, že sa takéto slabé klietky veľmi často rúcajú na hromadu. Naproti tomu verejné budovy sú stavané veľmi pevne z tesaného kameňa.

Najkrajšia ulica medzi všetkými volá sa Broadway, po našom široká cesta. Táto ulica si naozaj zasluhuje svoje meno, lebo pri svojej nesmiernej dĺžke — na tri hodiny pešej cesty — je všade 80 stôp široká a celkom rovná. Tu sa sústreďuje bohatstvo a všetka sláva sveta. Palác popri paláci, a jeden krajší od druhého. Nikde na mojich cestách som takú ulicu nevidel. Ani svetochýrne bulváre v Paríži, ktoré som neraz pešky premeral v celej ich dĺžke, nemožno k Broadway ani len prirovnať. A na tejto velikánskej ulici hemžia sa obyvatelia mesta a nespočetné množstvo všelijakých vozidiel. Tu je obchod pri obchode, každý plný plodín a tovaru pochádzajúceho zo všetkých strán sveta; vyložený je vo skvostných výkladoch, ľuďom na obdiv.

Nuž a čože ja v tomto pozemskom raji? Stojím a dívam sa tiež na tieto dôkazy bohatstva a svetskej slávy, nemajúc ani groša vlastných peňazí. Nemôžem veru zamlčať, že v tomto smutnom zadumaní bol by som už skoro začal závidieť túto neslýchanú americkú nádheru, ale prišli mi na myseľ všetky moje útrapy a biedy, ktoré som šťastne prekonal. Predstavil som si hlavne obraz svojho utrpenia po svojom príchode do Bejrutu, a moje rozžialené srdce sa upokojilo v nezlomnej dôvere, že ani v Novom svete nezomriem od hladu pre nedostatok práce. Mal som pevnú nádej, že sa mi podarí nájsť tu alebo tam robotu a tak si zaistím pracovitými rukami prameň poctivej výživy. Môj statočný spoločník a priateľ Karol Hermann, ktorý so mnou chodil po meste a od ktorého som finančne závisel, hádam ani netušil, aké ťažké myšlienky ma opanovali uprostred tejto svetskej nádhery.

Ako sme tak prezerali ulice New Yorku a sledovali jeho čulý život, do očí nám padli všelijaké výjavy, celkom odchodné od prejavov života veľkých európskych miest. Všetky poukazovali na známu praktickosť Američanov. Stretli sme nákladný voz, ktorý viezol veľkú ťarchu. Čože je to, reku? Či je pohonič opitý, a či len tak zo žartu zapriahol kone vzadu do voza? Na prvý pohľad to naozaj tak vyzeralo, akoby boli kone zapriahnuté do voza odzadu. Keď sme sa však lepšie prizreli, zistili sme, že predok voza je oveľa vyšší, čo má veľkú výhodu. Americkí obchodníci nakladajú totiž všetky ťarchy do voza odzadu; urobia ho teda hodne nižší, aby nemuseli tak vysoko dvíhať ťarchy alebo ich zvysoka spúšťať. Tým sa nielenže skráti čas práce, ale je zaistená i väčšia bezpečnosť robotníkov.

Ideme ďalej. Zrazu prebehne popri nás v plnom cvale podivný koč ťahaný jedným koňom. Bol vám to za koč! Bol máločo menší od nášho niektorého dedinského domca, a to aj so strechou. Namiesto pevných bokov mal samé tenulinké paličky. Každú chvíľu sme čakali, že sa roztrepe na kúsky a svojich pasažierov pekne-rúče vysype von. Ale nestalo sa nič. Jeden takýto koč letí za druhým, v plnom cvale, hrkoce ako pôstna rapotačka na veži, a predsa zostáva celý. Zdalo sa mi to veľmi smiešne, lebo človek sediaci v koči vyzeral ako opica v klietke. Avšak tieto koče otvorené na všetky strany nepochybne majú jednu veľkú výhodu: v letných páľavách nezdusí sa v nich povetrie a ani dym fajčiarov neobťažuje cestujúcich ako v zatvorenom koči.

Mierime na druhú stranu mesta. Razom čosi strašne zhrmí. Odskočím nabok, ďalej doprostred ulice, mysliac si, že sa jedna z tých vysokých, slabo stavaných klietok rúca na naše hlavy. Také niečo vo veľkých amerických mestách nebýva novinkou. V prvom prestrašení mihlo mi mysľou, že by to bolo predsa len trochu „privčas“, keby som hneď prvý deň svojho života v Novom svete mal tak nič po nič svoje kosti na ulici zložiť. Pozriem sa teda a vidím, že popri nás preletel železničný vlak. Takéto železnice, vedené po uliciach mesta, uháňajú po jednoduchom, ale pevnom moste, ktorý nemá ani len dlážku, takže odspodu možno vidieť všetky železničné vozne. Pri domoch sú tieto mosty postavené tak blízko, že obyvateľom vyšších poschodí tlačí sa dym a para dnu oblokmi, čo ani cez deň nemôže byť príjemná vec. A ako potom môžu obyvatelia týchto domov spať, keď pouličný železničný ruch trvá dlho do noci a začína sa včasráno? Konečne, ako hovorí naše porekadlo, že cigáň i na šibenicu privykne, čo by si teda ostatní ľudia nemohli zvyknúť na nočný hrmot?

Sotva sme si prezreli podivnú stavbu tohto mosta, začujeme cengot, ktorý sa čím ďalej tým viac zosilňoval. A už pouliční chodci odskakujú nabok, ako ľudia na uliciach Káhiry, keď čierny bežec kočom kliesnil cestu, mastiac obyvateľstvo palicou po hlave alebo po tom, čo zasiahol. Bol to zasa železničný vlak, ktorý jachal po koľajniciach položených medzi dlažbou ulice. Takýchto železníc určených pre vnútorný obchod je tu šesť. Cez deň každé tri minúty pohýna sa jeden vlak zo svojej stanice, aby cestujúci nemuseli dlho čakať. O čulom obchodnom živote mesta svedčí aj nespočetné množstvo telegrafných drôtov; jednotlivé domy, najmä rohové, sú nimi obtiahnuté hore-dolu, krížom-krážom, ako pavučinou. Podobne je to aj z jednej strany ulice na druhú: všade samý drôt. Ak chce tunajší obyvateľ niekoho pozvať k sebe alebo ak sa chce s niekým rýchle dohovoriť, telegrafuje mu do druhej ulice alebo do najbližšej časti mesta, a odpoveď má čosi-kamsi v rukách. Alebo sadne na železnicu, zájde na potrebné miesto, vybaví si veci a o chvíľku je zase doma. Obyvateľstvo má teda, čo sa týka premávky, veľmi pohodlný život. Nie veru tak ako na mnohých miestach u nás, kde sa listy na desaťmíľovej až dvadsaťmílovej ceste „zabavia“ i tri, štyri týždne, ba často ani „nepotrafia“ na určené miesto.

Popri všetkej vonkajšej nádhere mesta vidieť ešte, hoci nie tak často ako po iných amerických mestách, celkom drevené domy stavané na zvláštny spôsob. Naše drevené domy pod Tatrami sú poskladané z hrubých brvien, ktoré dobre odolávajú všetkým poveternostným vplyvom. Avšak americké domy sa zhotovujú inak. (Vravím zhotovujú, lebo sa to stavaním nazvať ani nemôže.) Spodok domu sa trochu podmuruje alebo sa z pevnejších brvien urobí rám taký dlhý a široký, ako to dĺžka a šírka budúceho domu vyžaduje. Do tohto rámu sa nastavujú dva cóle hrubé a štyri cóle široké laty vzdialené na 18 cólov od seba, ktoré sú užšou stranou obrátené na ulicu a do vnútra domu, takže stena domu je štyri cóle hrubá. Na tieto pevnejšie laty prebíjajú sa krížom na pol cóla od seba štukatorové laty, ktoré sú pol cóla hrubé a jeden a štvrť cóla široké. Stena sa potom ohádže vakovkou a obvyklým spôsobom zarovná. Na každú takúto „klietku“ sa spotrebujú centy a centy väčších-menších klincov, lebo len klince držia ako-tak celú chatrč pohromade. Pri trochu silnejšom vetre celý dom vŕzga a praští, takže Európanovi je to až neznesiteľné. A keď prejde popri ňom trochu ťažší voz, všetok riad v dome hrkoce. Ale zemetrasenie nepoškodí takýto dom tak ako budovy stavané z pevného materiálu. Netreba mi zvlášť pripomenúť, že cez takéto prázdne steny, hrubé iba päť až šesť palcov, celkom ľahko možno prepchať palicu. A ani to nebude divné, keď poviem, že majitelia podobných domkov dávajú si ich často, najmä ak príslušný pozemok za dobrú cenu predali, previezť do druhej ulice alebo do druhej časti mesta. Celú tú „klietku“ strojmi zodvihnú a jeden kôň ju na železných valcoch bez veľkej námahy prevezie na nové stanovište.

Ale i domy z tehál, ktoré sú už väčšie, opravujú sa tu spôsobom, aký u nás nevídať. Spomenul som už, že i murované domy majú veľmi slabé steny; nie div teda, že sa často rúcajú. Niekedy veľká časť ich obyvateľstva príde pritom o život. Ale Američan sa takýmto nebezpečenstvom nedá odstrašiť. Ak mu daktorá stena alebo roh domu popraská tak, že hrozí zvalením, porúchanú časť domu strojmi naddvihne, škáry a pukliny pekne-rúče zamuruje, potom roh domu pomaly spustí, obhádže maltou, a všetko je hotové. Či takáto oprava vydrží dlhší čas, o to sa Američan nijako nestará.

Po dlhšom chodení po uliciach mesta, keďže sa už zmrákalo a boli sme aj unovaní, uznali sme za dobré vrátiť sa do nášho hostinca. Bez dlhého blúdenia sme ho šťastne našli. Boli tam už mnohí z našich spolucestujúcich z lode, hlavne Nemci. Pri večeri sa o všeličom rozprávalo; jeden Švajčiar, sediaci pri našom stole, nám pošepol, že on veru hostinského pozná. Pochádza vraj z toho istého švajčiarskeho mesta ako on. Pred troma rokmi „spravil“ bankrot, zanechajúc 60 000 frankov dlžoby, a vysťahoval sa do Ameriky. A teraz tento hostinský, ktorý vo svojej domovine vyšiel na mizinu, hrá v New Yorku veľkého pána. Koľko takýchto jemu podobných „rytierov šťastia“ tu bude! Aj s nami sa plavili z Európy podaktorí, o ktorých sa mohlo predpokladať, že sa dali na takýto „kšeft“; doma narobili dlžôb, okradli či už súkromné, alebo verejné kasy o niekoľkotísíc zlatých, zaopatrili si falošný pas, a potom hajde do Ameriky! Takíto vysťahovalci sa tu dávajú obyčajne na krčmárstvo, lebo takýto obchod najviac osohu donáša. Otvorí si nejaký salón, zariadi ho nábytkom dojednaným na bradu, a obchod ide ako po masle; veď pán krčmár zarobí pri jednom pohári piva asi šesť grajciarov a pri pohári pálenky až desať grajciarov. V krátkom čase je pánom, takže nemusí znášať nijaké ťažkosti, ani mu netreba pri remesle namáhať v pote tváre svoje údy.

Ráno 31. decembra vybrali sme sa znova do mesta na prechádzku. Chceli sme si poprezerať jeho pamätnosti. A tu hneď poznamenávam, že kto by v tomto inak velikánskom a nádhernom meste hľadal chrámy podobné európskym veľkolepým cirkevným stavbám, veľmi by sa sklamal, i keď nedele a sviatky sa nikde tak prísne nezachovávajú ako práve v severoamerických krajinách.

Spomedzi verejných budov založených a aj vydržiavaných mestom prvé miesto zaujíma nepochybne radný dom (City Hall), velikánska budova z tesaného kameňa. To isté platí o burze a colnici. Budova všeobecného väzenia (Penitentiary) je tiež opravdivý palác. Ale najväčšou pamätnosťou verejného staviteľstva je mestský vodovod, dlhý osem zemepisných míľ ^[3]; je celý sklepený a do mesta privádza najlepšiu podhorskú vodu. Ale všetky verejné budovy prevyšujú čo do rozmerov i vnútornej nádhery poprednejšie hotely. Najkrajší je šesťposchodový hotel Astorov, vystrojený všetkým možným pohodlím. Pomenovaný je podľa svojho zakladateľa Astora, ktorý bol jeden z najväčších milionárov celého sveta. Podobných hotelov, ako je Astorov, je tu asi dvadsať. Tieto podniky sú však len pre najbohatších cestujúcich, ktorí môžu vydať denne za ubytovanie, stravu a iné pohodlie 12 až 15 dolárov. V týchto hoteloch nájde cestujúci všetko, čo mu len srdce zažiada. Pod jednou strechou je pošta, telegrafná stanica, kúpele, všetko k službám cestujúcich. Hostincov druhej a tretej triedy je veľmi mnoho. Náš hostinec Gritti bol hádam tretej triedy, a jednodenný pobyt v ňom stál nás predsa deväť zlatých, hoci sme nijaké zbytočnosti nevystrájali. Veľké a nádherné sú aj početné divadlá, z ktorých sme však pre krátkosť pobytu v tomto meste nemohli ani jedno navštíviť.

V jednom ohľade zasluhuje si však New York, ba celá Severná Amerika uznanie každého rozumného človeka. Zaiste nikde na svete nerobí sa toľko pre duchovné vzdelanie obyvateľstva ako práve v tomto meste. Okrem univerzity je tu viac vyšších technických a obchodných škôl, v ktorých sa mladí Američania pripravujú na rozličné životné povolania. Ale i nižších škôl pre deti a dorastajúcu mládež je veľmi veľa; sú vystrojené tak ako školy málokde na svete. Keď pridáme k tomu ešte rozličné knižnice, múzeá a technické zbierky, uznáme, že mestská i krajinská správa sa svedomite stará o dôkladné vzdelanie obyvateľstva. Túto starostlivosť doplňuje ešte nespočetnými dobročinnými ústavmi.

Nemôžem napokon nespomenúť ani velikánsky a výborný newyorský prístav chránený pred všetkými morskými búrkami dlhým ostrovom (Long Island), ktorý leží oproti mestu. Na ostrove sú početné letné paláce najbohatších občanov a zvláštne mesto Brooklin. Každý deň sem prichádzajú a na všetky strany sveta odchádzajú početné obchodné lode. Do hlavnejších prímorských európskych miest idú každých 8 alebo 14 dní riadne poštové parníky. Počet všetkých lodí, ktoré sem do roka prídu a odtiaľto odídu, odhaduje sa asi na 15 000 až 16 000.