ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Beda holubičke, čo si za milého
zvolila sokola, sokola divého;
lež nastoráz beda, Tebe, sestra drahá,
ak ľúbiš šuhaja, čo po sláve čiaha.
Na Tvoje vzdychania jeho čujné ucho,
i na Tvoje žiale je ako noc hluchô.
On na Tvoje slzy mimoletom zhliadne,
ale neuroní slzy k Tvojim žiadne.
Tvoja krása, vnady, blesk oka rozžatý,
sú mu zora, čo sa pred slnkom roztratí.
Nezvábiš ho okom, nezvábiš vnadami,
nepohneš ho žiaľom, nepohneš slzami.
Jeho srdce mramor, tvrdšie od mramora,
jeho duša priepasť hlbšia je od mora:
Ak chceš, do mramora toho Ťa zatvorí,
tam do toho mora, ak chceš, Ťa zamorí;
A tam v tom skamenieš, v tomto zas utenieš,
že si bola živá, ani nespomenieš.

Láska je vraj oheň, čo blaží, čo hreje,
je dieťa, čo sa vraj jednostaj len smeje;
ale jeho láska je plameň, čo spáli
ešte skôr, akoby zohrial Ťa pomaly;
jeho láska orol je divý, krídlatý,
čo Ti dušu vyrve a so sebou schváti —
nad hory, nad doly, nad vidomé svety,
na zlomgrgy hviezdne spolu s ňou vyletí.

Tam cez mliečnu cestu jeho maľovidiel
lámať sa začuješ šuchot jeho krídel.
Nádeje neistej obvody dúhové
prelietne s ňou ako blýskanie hromové
a spustí sa dolu, kde sa hromy kujú,
skiaď blesky odporov naňho vystreľujú. —
V krútňavách oblakov, v hukotnej víchrici
schváti Ťa do boja proti trieskavici.
Tam sa už prežehnaj, sestra nešťastlivá,
ak ešte ostane v Tebe iskra živá,
aby si dušičku kresťansky pustila,
aby si sa pánu bohu poručila.

Beda holubičke, čo si za milého
zvolila sokola, sokola divého;
ale sto ráz beda, Tebe, sestra drahá,
ak ľúbiš šuhaja, čo po sláve čiaha:
Lebo, ver mi, skorej, jak si začala žiť,
prestane Tvoj život živým životom byť.