ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo tak nepokojne,
synček môj pozeráš?
Vari sa mi už zas
voľakam poberáš?
Veď som ešte ani
ťa neodchovala,
a už by ťa asnáď,
milý, stratiť mala?“

„Mať moja, mať moja,
veď si ma chovala,
ej, ale čo chováš,
sama si neznala.
Veď si si chovala,
milená matička,
vo svojom synkovi
mladého orlíčka.

Ale keď s’ chovala
orlíčka mladého,
mala s’ sa o pole
starať k letom jeho,
o výšiny, ktoré
nebo podpierajú,
po ktorých orlovia
najradšej lietajú. —
Ach! tam nad Dunajom,
tam polia široké,
ach! a v Tatrách, tam sú
výšiny vysoké,
ach! a v nich sú vzletných
orlov staré bydlá:
Tam bych rád sprobovať
moje mladé krídla.“

„Pravda, syn môj, v Tatrách
výšky sú vysoké;
ale pod výškami
priepasti hlboké,
a nad priepasťami
búrky sa zháňajú,
neskúsených z výšin
do hĺbok ráňajú.
Ach! a jestli teba,
synček môj, mi zronia,
i mne opustenej
do hrobu zazvonnia“ —

„Nedbám, čo ma zronia
búrky do hĺbavy,
aspoň svet mi povie
,nepadol bez slávy‘
Mňa bratia zahrabú
v zemičku studenú,
a na hrob zasadia
lipku mi zelenú:
Teba boh poteší
z neba vysokého,
že si synka jemu
schovala verného“.