ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od východu k západu čierne mraky letia —
ach beda, prebeda! nad kýmže zavisnú? —
Od východu k západu ohne hromov svietia —
ach beda, prebeda! nad kýmže zablysnú? —

Nestrachuj sa, nebeduj, bezdušné plemeno,
lebo si nehodné ni hnevu božieho;
ale padni s pokorou na hriešne koleno,
keď ti ešte v prsiach tleje dač ľudského;
keď smieš ešte k nebesám hriešne oči zdvihnúť,
keď znáš ešte v modlitbe k bohu sa vyšvihnúť:
Nože vystroj už raz modlitbu do neba,
aspoň za trpiacich, keď nechceš za seba.

Bratia, nad Vami mraky tie zavisli,
nad Vami hrôzou zhučali;
bratia! nad Vami ohne tie zablysli,
na Vás ich iskry sypali.

Širokým morom Vaša loď plávala
ponad krútňavy a skaly,
túžba Vás svätá v nové svety hnala,
ďaleké brehy volali.

Kto statný túžbe svätej sa sprotiví,
kto smelý ku Vám nestane?
Koho neschváti pohľad ten vábivý
bez konca, hraníc na pláne?

Statný, čo by naň zívali hlbiny,
čo by leteli výšiny,
ku svojej sláve, ľudstvu na spasenia,
pôjde i do zatratenia.

I Vy ste, bratia, s búrnymi víchrami
jak orly mladé lietali,
blesky Vám hromov svietili fakľami
a búrok hudby Vám hrali.

Slávnu ste, bratia, slávnu plavbu mali,
slávnejšej žiadať sa nedá;
ale na slávu pohroma sa valí
a smelých nešťastie hľadá.

Zavisli čierne búronosné chmáry
vypnutú Vašu nad hlavu,
more odspodku nadýma sa, varí —
a Vy ďalekí prístavu.

Vlny zbúrené ločkajú, šuchocú,
príval sa valí hrmotný,
za bleskom blesky vôkol Vás fungocú —
a Vy na mori samotní. —

Hľahľa! aké tam víchor valy ženie,
aká tam skala pred Vami,
hľahľa! tie chmáry aké nasršené,
ako mihocú iskrami. —

Blyslo, strešťalo —
pleslo, schrapšťalo;
sťažne padajú,
loď horí,
brvná plávajú
po mori.

Von sa, von, tu nieto žiadnej viac pomoci,
tu Vám nespomôžu ni samí proroci,
von sa, kto má ducha, kto si dôveruje,
nech z ohňa cez búrku s životom vypluje:
Slávnejšie je v silu poúfať sa svoju,
žiť alebo zhynúť, ale mať sa k boju,
jak nebezpečenstvom dať seba zožierať,
žiť a predsa nežiť, nemrieť a zomierať. —
Pozerajte, v ktorú stranu blesky svietia,
počúvajte, v ktorú stranu víchry letia:
Tam sa na tej strane ostrovček šereje,
hneď sa z mora dvíha, hneď ho zas zaleje,
zdá sa, že sa na ňom pevná skala veží,
zdá sa, že stromovie vôkol nej sa ježí.
Sadnite na brvná, poberte topore,
ta medzi stromovie ku skale veslujte,
kde búra nezúri, tam na skale hore
krešte sťažne, veslá, novú loď budujte,
a odkiaľ sa búra záhubná povalí,
za ňou sa krokom v krok cez hukotné valy,
lebo kde ostatným bleskom zamihoce,
tam sa hviezda Vašej nádeje zligoce;
kde ostatným hnevom naposled zaskučí,
tam Vášho pokoja palma sa vypučí.

Bratia! idete z dedín na dedinu,
z miest do miest ako sirota úbohá,
čo má, lež jakby nemala rodinu,
keď otec otčim a mať jej macocha,
keď ju brat, sestra pozapomínali
ešte skôr, jakby boli ju poznali.

Bratia! idete: — nuž s bohom putujte,
Jeho Vás ruka všemožná nech chráni,
prácou, trpením cestu pripravujte
prevečných Slávy z mŕtvychpovstávaní:
Trpenie svetom prinieslo spasenie,
nám slávu zrodí tiež len umučenie.

Od východu k západu čierne mraky letia, —
ach beda, prebeda! nad kýmže zavisnú?
Od východu k západu ohne hromov svietia,
ach beda, prebeda! nad kýmže zablysnú?

Nebedujte bezdušní, nič sa Vám nestane —
viďte, jak sa búra už ta prevaľuje,
viďte, jak sa na Vašej nebo čistí strane
a ako nad tými tam hrozne lomcuje.

Nebojte sa, nepohne vlas sa Vám na hlave,
búra sa pokorne pred Vami uloží;
v mučeníckej kto za ľud chce sa zjasať sláve,
najčistejší musí byť miláčik boží.

Nuž neplaš sa, nebeduj, nešťastné plemeno,
lebo si nehodné ni hnevu božieho;
ale padni s pokorou na hriešne koleno,
keď ti ešte v prsiach tleje dač ľudského;
keď smieš ešte k nebesám hriešne oči zdvihnúť,
keď znáš ešte v modlitbe k bohu sa vyšvihnúť:
Nože vystroj už raz modlitbu do neba,
aspoň za trpiacich, keď nechceš za seba.