ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Divno vám i ľúto, že sa tak potĺkam
z jedného rozcestia života na iné,
že hneď to zachytím, hneď zas iné lapám,
a že neznám zvoliť heslo si jediné.

Dajteže mi pokoj, vy nerozumiete
tie tajné pravidlá mladosti nadchnutia,
veď vy len to znáte, čo rukou mlacete,
vám je duša ľudská jak zámka zamknutá.
Vy perlu šliapete, mačí blysk vzývate,
čo je cieľ, čo skutok, čo život, neznáte.
Neznáte, že celé ľudské žitie, štestie,
je len ustavičné života rozcestie,
lenže jedným šťastie chodníkmi krátkymi
po hladkej rovine ku cieľom sprevodí,
a iných nadchnutie ženie závratnými
výškami, hĺbkami cez spenené vody.
Prestaňte sa diviť, viac ma neľutujte,
lebo let nadchnutia môjho nestavíte;
lež zákony večné nadchnutia skusujte,
a v blude vám veľkom múdrosť uvidíte. —
Ja s bohom poletím, vy s bohom putujte.

Divno vám i ľúto, že v kvetu mladosti
neužijem žiadnej mladostnej radosti,
že hreším, ako vy vravíte, oproti
zákonu liet svojich a veku zvykloty;
že sa mi nesvedčí, že nemám robiť tak.

Dajteže mi pokoj! pre mňa je len opak
to, čo sa vám vidí lícom byť potreby.
A, slovom, ja nechcem s týmto ani v nebi —
Bože odpusť, jestli tým slovom mám zhrešiť, —
svetom bývať, ani vo pekle pelešiť.
Znám jeho potvorné spôsoby obchodu,
znám jeho satanské zákľuky podvodu.
Pretvara mu cnosťou, spáchaný hriech sladosť,
diabolsky zvedená nevinnosť mu radosť,
chlipnosť rozpásaná, pýcha nafúkaná,
pohárom obžerstvá, neriady pijana,
pochabosť bez zmyslu a spupnosť rúhavá:
to je sveta tohto jediná zábava. —
Vy chcete, aby som takto svoju mladosť
prekliate premrhal, prepelešil? — dosť, dosť!
Srdce sa mi búri a v žilách krv varí,
keď myslím na tieto masky a pretvary
v koži ľudskej diabla a hneď zas hoväda,
opice, či vola, tigra a či hada.
Hnusí sa mi celé ľudské pokolenie,
a za kliatbu by som držal si zrodenie,
keby som neveril, že tieto potvory
pán boh vecne živý vyhladí, pokorí. —

Nuž dajteže pokoj, dajte ho človeku,
a nesporte reči o zvyklote veku;
ale tým povedzte, ak sa tak páči vám,
nech prosia za ľudstvo v sebe spotvorené,
nech prosia za božstvo v sebe zhanobené
o milosť hriešnici — dostanú ju hádam,
ak k tomu ešte čas — ja si odpúšťam sám.

Divno vám i ľúto, že s vami obcujem,
že s vami a o vás priateľsky rokujem,
že som i v priateľstve vám najlepší priateľ,
že som reči vašej taký jak vy znateľ,
že postava moja viac ako pri inom
vášho rodu aj mňa dokáže byť synom;
že som hotovejší roztrieskať okovy
vlastného, cudzieho otroctva, ako vy;
že každé otroctvo nenávidím, šliapem,
slobodu čistejšie ešte jak vy chápem:
A predsa riecť o mne ešte nemôžete,
že nemám, krem vášho, iný svet na svete;
že ma srdce tiahne, že mi tam prebýva,
kde otroctvo, voľnosť ani len nesníva,
kde nezmenný osud je rabstvo, poroba,
kde rabstvo, jak pečať na čele vyrytú
nosí každá biedna človečia podoba;
kde ľud len hlad pozná a biedu večitú.

Dajte vy mne pokoj! Vy ste necítili
tú vládu, čo tiahne ku materi dieťa,
beľmo vašich očú nevidí tie žily,
ktorými sa prúdi čakaného sveta
sila i vábivosť, viera i nadchnutie
z budúcej veleby v prítomné klesnutie. —
Vy neznáte ani, že sa v Betleheme
narodil Spasiteľ, pán neba a zeme,
že najväčšia sveta hrdinskosť a sila
na Korzike biednej k sláve sa zrodila. —
Nuž a či neznáte, že ste vy šarhovia
mojej krvi, tela môjho?
Neznáte, že ste vy boriči, vrahovia
slobodnosti ľudu môjho?
Neznáte, ako ho i teraz škrtíte,
keď už o slobode takmer balušíte? —
Vy to znáte! — ale znať pre svet nechcete —
či ste takí lichí, že to znať neviete?
A predsa nám môžte a sa nehanbíte
otroctvo na oči s rabstvom vyhadzovať!
To rabstvo, v ktoré ste sami nás skovali —
vy masky človečie, slobody škandály.

Pokoj mi! neznáte, čo je to sloboda,
slobode učte sa od môjho národa:
On v rabstve lepšie zná chudobnom a holom
slobodu, ako vy za zeleným stolom. —

Dajteže mi pokoj i s tou vašou krásou,
vy bastardi svetskí, zo všetkých zmiešaní
východných, západných od výmyslu rasou,
jak burina, keď je úhor zanedbaný.
Pozrite tú vašu, ale vašu rasu,
znám, že skoro oči od nej odvrátite;
lež ak chcete vidieť naozajstnú krásu,
dajte ľudu môjmu, čo ju tak chválite, —
dajte mu slobodu! to je to, čo stvorí
človeka z človeka, anjela z potvory. —

Dajteže mi, prosím, dajteže mi pokoj!
Ja chcem byť, čo v biede, predsa ja a svoj,
a myslieť a robiť a veriť a čakať!
Vy môžte v rozkoši tenúť a hulákať,
v bohatstvách plávať a jak chlapci s loptami
s slobodou hrať a byť cudzími sluhami.

Divno vám i ľúto, že akoby naschvál
hľadám nebezpečie a doňho sa rútim,
že hlavou chcem prebiť múry z kresaných skál,
vravíte, že plávam proti prúdom zdutým,
žeby lepšie bolo v bezpečnom kútiku
podľa ľudí múdrych a solídnych zvyku
žiť sebe v pokoji a nepchať bez miery
prsty, kde netreba, hlboko do dverí.

Dajte vy mne pokoj! darmo ma vábite,
vy chlieb miesto srdca v kadlube nosíte,
a človek, čo srdce má na svojom mieste,
má okrem života viac životov ešte; —
vezmite mu tieto, tamten poručí vám.
Neľutujte vy mňa, neľutujem sa sám.
Čiže ľutujete i orla, že sníva
o priepastných výškach, na nich že prebýva,
že na zápolinách závratných sedáva,
že na nich i mladé svoje vychováva?
Vy neznáte, že niet pre mladosť zábavy
sladšej nad odvážny let a nieto slávy,
niet ani dôstojnosť pre vek mužský väčšia,
ako je premáhať hrozby nebezpečia.
Nebezpečie je to, čo krv tichú zvlní,
čo srdce nadchnutím obrovským naplní,
čo učí zabudnúť slabosť a malátnosť
a všemožnú cítiť vládu a udatnosť,
že v záchvate sily človek sám jediný
zdá sa byť mocnejším, jak čopriam stotiny
pekiel plných diablov, svetov plných katov,
ktorými pohŕda s potupou zaťatou.
A toto cítenie povýšenej vlády
je sladosť a poklad nad všetky poklady,
ale ktoré vy, čo v kútiku sedíte,
nikdy necítite, nikdy nevidíte. —

Mne vy dajte pokoj! ja som sa nie na to
narodil, aby som prehlivel jak blato
na mieste, na ktoré osud ma posadil
v hnilobe pol, abo i celé stoletia,
ani by s mamľasmi svetskými parádil,
abo hrýzol pero ako školské dieťa. — —
Bože! čo nadchnutie i silu spravuješ,
ak moju chuť Tvojmu ku cieľu käruješ,
ak môj oheň nie je môj vlastný blud a klam,
jestli zhorieť nemám v ňom len ja sám a sám:
Daj, nech z múru toho, o ktorom svet vraví,
že ho chcem preboriť hlavou, jednu skalu,
len jednu odvalím, a potom v závalu
jeho, nedbám, čo i zahyniem sústavy.
Daj, och daj! že aspoň jedno okamženia
zažijem jak sluha veľkého tvorenia,
abo ako svedok veľkosti a slávy,
slávoovenčenej jak nosič zástavy:
jedno okamženie žité v takej dobe
viac je, jak stoletie v pokojnej hnilobe.

Divno vám i ľúto, že jak-tak udatý
na obrázok boží v človeka tvárnosti
nechcem u krásavíc šťastia sprobúvati,
keď ma s otvoreným náručím čakajú.

Dajteže mi pokoj! vy deti márnosti,
čo sa s ľahkou mysľou svätosti týkajú.
Vy, čo to žiadate odo mňa, neznáte,
čo je ľúbosť, a mňa len k sebe meráte;
neznáte tajomstva plné spriatelenie
duši na večité v sebe oslávenie.
Ani nechápete, ako môžem obraz
ten večite ľúbiť, ako svätosť vzývať,
ktorý som utratil v jednom raze sto ráz. —

Ach, drahá! — lež nechcem rany zas rozrývať, —
len jedno mi povedz, len jediné slovo,
spasiteľné pre mňa, jak hriešnym Kristovo, —
či veríš, že Teba pán boh mne zasnúbil,
trebárs svet ten sniatok svetským sniatkom zhubil.