ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätáš, milá, na tie krásne časy?
Na krásne časy nášho sa poznania,
keď mňa prvý raz milým pozvala si,
a Ťa predmetom môjho milovania,
keď sme len v sebe nebo, svet videli,
všetko krem seba, všetko zapomneli.

Boli to časy! boli časy zlaté,
hodné by k sláve ich pomníky stáli,
keď sa dve duše čistou láskou vzňaté
zbožným objatím prvý raz objali.
A v tom objatí v jediný tón zliate
slávne do chóru večnosti sa vliali.

Pamätáš, milá? ó, mne sa tie časy
v pamäti vernej živo zachvievajú,
ach! a ich sladké, čarovné ohlasy
tak živo sa mi v duši kolembajú,
že keby žiale vzkriesiť mi ich dali,
milým súzvukom hneď by zahučali.

Lež, milá, sladké nač pamiatky budiť,
keď sa k životu vzbudiť viac nedajú;
načo ranené srdcia klamom šudiť,
keď sa už pravdou tešiť viac nemajú:
Lepšie keď v dušiach zostanú skrytými,
v zabudnutosti nezabudnutými.

Tam, tam v tých rajoch večne nám kvitnúcich
mladosti naše nech kvitnú ružami,
tam na nebesách velebne sa pnúcich
nech nám blyskocú večnými slnkami:
Tam nech nám kvitnú a tam nech nám svieťa
večne, do konca — i po konci sveta.