Zlatý fond > Diela > Iskry zo zaviatej pahreby


E-mail (povinné):

Ján Francisci:
Iskry zo zaviatej pahreby

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Lucia Kancírová, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 147 čitateľov

Svojim druhom

[5]

1. Jánovi Gáberovi


Novohrad, Novohrad,
ty čarovný kraju,
teba moje oči
slzami vítajú. —

Ej, veď ťa vítajú
slzami radosti,
ale aj slzami
bôľu a žalosti.

Jak obraz čarovný
predo mnou sa vinieš,
až v zlatom obzore
ako v ráme zhynieš.

Keď sa na tie tvoje
podívam roviny,
a na tie velebné
lesnaté výšiny,

na nich mestá, viesky
tak sa mi maľujú,
ak keď sa po poliach
stáda rozpasujú,

a čo sa nad nimi
zámky vypínajú,
tie sa mi pastiermi
nad nimi byť zdajú. —

Krásny si mi, krásny,
krajším nemožno byť;
len škoda, Novohrad,
že nám nechceš ožiť.

Aj tá tvoja krása
tak sa ukazuje,
ako keď chorého
nemoc rozpaľuje. — —

Čo ti je, Novohrad,
Novohrad bohatý?
Či je to len nemoc?
Či že si zakliaty? —

„Zakliaty, zakliaty
už od dávnych časov,
a nemôžem vyčkať
vykúpenia hlasov.

Synovia by moji
ma snáď vykúpili,
keby seba samých
najskorej spasili.

V chorobnom bláznovstve
tí sa mi len smejú:
Bože! už ma vlastné
deti znať nechcejú.“

Prestaň, milý, prestaň,
prestaň už nariekať,
ale sa neprestaň
v nádeji modlievať.

Rastie v tvojom lone
bujarý mládenec,
ktorý ti upletie
neuvädlý veniec.

On zlomí zakliate,
ukonči pokánie
a slávne zvestuje
zmŕtvych ti povstanie.

2. Samovi Vozárovi


Už sa na východe
zory zapaľujú,
moje mysle k tebe,
drahý, zaletujú.

K tebe, čo so žiaľnou
plakávaš Rimavou,
a čo ju tešievaš
budúcou jej slávou.

Vieš, my v zapálených
najradšej sme zorách
lietali po dolách
a rodinných horách.

V zorách sme lietali
mladých orlov letom
a v zorách dumali
nad slovenským svetom.

Zory, zlaté zory,
zas sa ligocete,
ale naše lety
neosvecujete.

On tam u Rimavy
a ja u Dunaja:
Kedyže sa kedy
zídeme my dvaja?!

Zídeme sa my, keď
nad Rimavou svitne,
keď nad slncom zora
slovenská rozkvitne:

V tej zore si ruky
my zase podáme,
a v nej že sa i my,
dá boh, zligotáme.

3. Markovi Štefanovi Daxnerovi


Rád by môj duch, milý,
ku tebe zalietou,
lež kde ťa má hľadať,
v ktorej čiastke svetov? —

Tak nás vlastné, cudzie
túžby rozmetali,
jak by sme o sebe
ani znať nemali.

Ej, ale my za to
sa nezabudneme,
veď sa v známych krajoch
a mysliach zlietneme.

Tak ja teba, milý,
vidím neustále,
ako na vysokej
úlomčistej skale.

Pri tajomstva plnom
Rimavy šumení,
v hlbokom, Marko môj,
sedíš zadumení.

A tvoje mi zraky
iskry vystreľujú,
v ktorých sa mi tieto
slová rozbleskujú:

„Kam bežíš, kam bežíš,
neverná Rimava?
Neznáš, že ťa zradná
pohltí Šajava?

Neznáš, že sa v mutnej,
bahnistej cudzine,
tá vaša panenská
čistota pominie?

Neznáš! tvoje vlny
nešvárne, len hučia
s nešvárnou Šajavou
nešváre v náručia.“ —

Pravda! škoda žriedla
Rimave čistého,
keď ťa do cudziny
nesú vlnky jeho.

Škoda aj Rimavcom
proroka veľkého,
lebo nepoznali
čas príchodu jeho.

4. Jánovi Kalinčiakovi


Braček môj! Ty blúdiš
po kvetnatej Sále
a po jej vylievaš
brehoch svoje žiale,

lebo tam nad Sálou
tie brehy kvetnaté
sú slávnych pradedov
našich hroby sväté.

Ale, brat môj, prestaň,
prestaň už nariekať,
prestaň svoje žiale
po hroboch vylievať:

Lebo z hrobov, v ktorých
drieme naša sláva,
z tých hrobov slávnejšia
budúcnosť nám vstáva.

Strom veľký cudzinstva
zrástol nad hrobami,
ale z našej krvi
zakvitol kvetami.

Kvety už ovocím
krásnym dozrievajú,
ale ho domáci
požívať neznajú.

Požívať neznajú,
ani znať nemajú,
lebo to ovocie
nám požiť podajú.

Veď nám ho podajú,
my ho požijeme,
a strom budúcnosti
veľkej spestujeme.

On svoje rozloží
široko konáre
a pod nimi ľudstvo
ako pri oltáre.

Jednou len sa pozná
byť veľkou rodinou,
s jednou len časnosťou,
s večnosťou jedinou.



[5] Svojim druhom — V R1 pôvodný názov Svojim vrstovníkom Francisci pozmenil na Svojim druhom. Cyklus básní má datovanie: Hlboké Oktb. 1843. Nitra II. Jednotlivé básne cyklu pôvodne označil iniciálkami (J. G., S. V., M. Š. D., J. K.), neskôr uviedol celé mená: Jánovi Gáberovi, Samovi Vozárovi, Markovi Štefanovi Daxnerovi, Jánovi Kalinčákovi. Básne písané dvanásťslabičným veršom nie sú stroficky členené. Ceruzkou je vyznačená úprava pre tlač: dvanásťslabičné verše rozpísať na dva šesťslabičné. V knižnom vydaní 1889 je uvedený iba dátum bez uvedenia miesta: (Okt. 1843. Nitra II.), báseň je členená na štvorveršové strofy. Báseň uverejnená in: Nitra II, 1844, s. 139 — 147 pod názvom Mojim vrstovňíkom. Od Janka Rimavského. Jednotlivé básne cyklu sú označené iniciálkami: J. G., S. V., M. Š. D., J. K., písané sú štvorveršovou strofou. Väčšiu odchýlku medzi textom publikovaným v Nitre a vo vydaní Iskier zo zaviatej pahräby z r. 1889 pozorujeme iba v poslednom štvorverší básne Samovi Vozárovi:

Nitra

A v tej zore ruki
Mi si zas podáme
A v nej, že sa aj mi,
Dá Boh zligotáme.

Iskry…

A v tej zore si ruky
my zase podáme
a v nej že sa i my
dá boh, zligotáme.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.