SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Svojim druhom

[5]

1. Jánovi Gáberovi


Novohrad, Novohrad,
  ty čarovný kraju,
teba moje oči
  slzami vítajú. —

Ej, veď ťa vítajú
  slzami radosti,
ale aj slzami
  bôľu a žalosti.

Jak obraz čarovný
  predo mnou sa vinieš,
až v zlatom obzore
  ako v ráme zhynieš.

Keď sa na tie tvoje
  podívam roviny,
a na tie velebné
  lesnaté výšiny,

na nich mestá, viesky
  tak sa mi maľujú,
ak keď sa po poliach
  stáda rozpasujú,

a čo sa nad nimi
  zámky vypínajú,
tie sa mi pastiermi
  nad nimi byť zdajú. —

Krásny si mi, krásny,
  krajším nemožno byť;
len škoda, Novohrad,
  že nám nechceš ožiť.

Aj tá tvoja krása
  tak sa ukazuje,
ako keď chorého
  nemoc rozpaľuje. — —

Čo ti je, Novohrad,
  Novohrad bohatý?
Či je to len nemoc?
  Či že si zakliaty? —

„Zakliaty, zakliaty
  už od dávnych časov,
a nemôžem vyčkať
  vykúpenia hlasov.

Synovia by moji
  ma snáď vykúpili,
keby seba samých
  najskorej spasili.

V chorobnom bláznovstve
  tí sa mi len smejú:
Bože! už ma vlastné
  deti znať nechcejú.“

Prestaň, milý, prestaň,
  prestaň už nariekať,
ale sa neprestaň
  v nádeji modlievať.

Rastie v tvojom lone
  bujarý mládenec,
ktorý ti upletie
  neuvädlý veniec.

On zlomí zakliate,
  ukonči pokánie
a slávne zvestuje
  zmŕtvych ti povstanie.

2. Samovi Vozárovi


Už sa na východe
  zory zapaľujú,
moje mysle k tebe,
  drahý, zaletujú.

K tebe, čo so žiaľnou
  plakávaš Rimavou,
a čo ju tešievaš
  budúcou jej slávou.

Vieš, my v zapálených
  najradšej sme zorách
lietali po dolách
  a rodinných horách.

V zorách sme lietali
  mladých orlov letom
a v zorách dumali
  nad slovenským svetom.

Zory, zlaté zory,
  zas sa ligocete,
ale naše lety
  neosvecujete.

On tam u Rimavy
  a ja u Dunaja:
Kedyže sa kedy
  zídeme my dvaja?!

Zídeme sa my, keď
  nad Rimavou svitne,
keď nad slncom zora
  slovenská rozkvitne:

V tej zore si ruky
  my zase podáme,
a v nej že sa i my,
  dá boh, zligotáme.

3. Markovi Štefanovi Daxnerovi


Rád by môj duch, milý,
  ku tebe zalietou,
lež kde ťa má hľadať,
  v ktorej čiastke svetov? —

Tak nás vlastné, cudzie
  túžby rozmetali,
jak by sme o sebe
  ani znať nemali.

Ej, ale my za to
  sa nezabudneme,
veď sa v známych krajoch
  a mysliach zlietneme.

Tak ja teba, milý,
  vidím neustále,
ako na vysokej
  úlomčistej skale.

Pri tajomstva plnom
  Rimavy šumení,
v hlbokom, Marko môj,
  sedíš zadumení.

A tvoje mi zraky
  iskry vystreľujú,
v ktorých sa mi tieto
  slová rozbleskujú:

„Kam bežíš, kam bežíš,
  neverná Rimava?
Neznáš, že ťa zradná
  pohltí Šajava?

Neznáš, že sa v mutnej,
  bahnistej cudzine,
tá vaša panenská
  čistota pominie?

Neznáš! tvoje vlny
  nešvárne, len hučia
s nešvárnou Šajavou
  nešváre v náručia.“ —

Pravda! škoda žriedla
  Rimave čistého,
keď ťa do cudziny
  nesú vlnky jeho.

Škoda aj Rimavcom
  proroka veľkého,
lebo nepoznali
  čas príchodu jeho.

4. Jánovi Kalinčiakovi


Braček môj! Ty blúdiš
  po kvetnatej Sále
a po jej vylievaš
  brehoch svoje žiale,

lebo tam nad Sálou
  tie brehy kvetnaté
sú slávnych pradedov
  našich hroby sväté.

Ale, brat môj, prestaň,
  prestaň už nariekať,
prestaň svoje žiale
  po hroboch vylievať:

Lebo z hrobov, v ktorých
  drieme naša sláva,
z tých hrobov slávnejšia
  budúcnosť nám vstáva.

Strom veľký cudzinstva
  zrástol nad hrobami,
ale z našej krvi
  zakvitol kvetami.

Kvety už ovocím
  krásnym dozrievajú,
ale ho domáci
  požívať neznajú.

Požívať neznajú,
  ani znať nemajú,
lebo to ovocie
  nám požiť podajú.

Veď nám ho podajú,
  my ho požijeme,
a strom budúcnosti
  veľkej spestujeme.

On svoje rozloží
  široko konáre
a pod nimi ľudstvo
  ako pri oltáre.

Jednou len sa pozná
  byť veľkou rodinou,
s jednou len časnosťou,
  s večnosťou jedinou.



[5] Svojim druhom — V R1 pôvodný názov Svojim vrstovníkom Francisci pozmenil na Svojim druhom. Cyklus básní má datovanie: Hlboké Oktb. 1843. Nitra II. Jednotlivé básne cyklu pôvodne označil iniciálkami (J. G., S. V., M. Š. D., J. K.), neskôr uviedol celé mená: Jánovi Gáberovi, Samovi Vozárovi, Markovi Štefanovi Daxnerovi, Jánovi Kalinčákovi. Básne písané dvanásťslabičným veršom nie sú stroficky členené. Ceruzkou je vyznačená úprava pre tlač: dvanásťslabičné verše rozpísať na dva šesťslabičné. V knižnom vydaní 1889 je uvedený iba dátum bez uvedenia miesta: (Okt. 1843. Nitra II.), báseň je členená na štvorveršové strofy. Báseň uverejnená in: Nitra II, 1844, s. 139 — 147 pod názvom Mojim vrstovňíkom. Od Janka Rimavského. Jednotlivé básne cyklu sú označené iniciálkami: J. G., S. V., M. Š. D., J. K., písané sú štvorveršovou strofou. Väčšiu odchýlku medzi textom publikovaným v Nitre a vo vydaní Iskier zo zaviatej pahräby z r. 1889 pozorujeme iba v poslednom štvorverší básne Samovi Vozárovi:

Nitra

A v tej zore ruki
Mi si zas podáme
A v nej, že sa aj mi,
Dá Boh zligotáme.

Iskry…

A v tej zore si ruky
my zase podáme
a v nej že sa i my
dá boh, zligotáme.