ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letela, letela,
uletela páva,
pri mojom dievčatku
už iný sedáva;
sedáva, sedáva,
aj bude sedávať,
už sa my musíme
ta pozabúdavať;
zabudnúť musíme
jeden na druhého,
jakby kameň hodil
do mora šíreho.

Zabudnúť, zabudnúť,
ľahko sa to povie,
kde je srdce také,
jak kruchy ľadovie;
ale kde srdiečko
živým ohňom horí,
to jedno slovo ho
dobre neumorí, —
ťažkosťou zatíska
a bôľami krája,
žiaľami ho kŕmi,
slzami napája.

I ja som tak myslel
nie raz, nie dva razy,
že Ťa tak zabudnem,
ako keď odrazí,
ako keď odpadne
z jablone jabĺčko;
ale teraz cíti
nešťastné srdiečko,
že mu tak prichodí,
akoby ráňali,
jakby celú jabloň
s koreňom trhali.

Hoj, ľudia, ľudkovia,
čože vy zmýšľate,
že jabloň s koreňom
zo zeme trháte?
Keď ju máte trhať,
nač ste ju sadili?
Načo ste mi k milej
chodníčky robili.
Chodníčky robili,
cestu ukázali,
aby po nej moje
nohy chodievali. —