Iskry zo zaviatej pahreby
Autor: Ján Francisci
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Lucia Kancírová, Ida Paulovičová
[11]
Letela, letela,
uletela páva,
pri mojom dievčatku
už iný sedáva;
sedáva, sedáva,
aj bude sedávať,
už sa my musíme
ta pozabúdavať;
zabudnúť musíme
jeden na druhého,
jakby kameň hodil
do mora šíreho.
Zabudnúť, zabudnúť,
ľahko sa to povie,
kde je srdce také,
jak kruchy ľadovie;
ale kde srdiečko
živým ohňom horí,
to jedno slovo ho
dobre neumorí, —
ťažkosťou zatíska
a bôľami krája,
žiaľami ho kŕmi,
slzami napája.
I ja som tak myslel
nie raz, nie dva razy,
ako keď odrazí,
ako keď odpadne
z jablone jabĺčko;
ale teraz cíti
nešťastné srdiečko,
že mu tak prichodí,
akoby ráňali,
jakby celú jabloň
s koreňom trhali.
Hoj, ľudia, ľudkovia,
čože vy zmýšľate,
že jabloň s koreňom
zo zeme trháte?
Keď ju máte trhať,
nač ste ju sadili?
Načo ste mi k milej
chodníčky robili.
Chodníčky robili,
cestu ukázali,
aby po nej moje
nohy chodievali. —
[11] Posledné spomnutie — V R1 je pod názvom uvedený dátum: Levoča Sept. 1845. Báseň je písaná dvanásťslabičným veršom v šesťveršových strofách. V R3 je zaradená v cykle Iskri zo zasipanej vatri pod č. 2. pod názvom Ostatnuo spomnuťja, datovaná jeseň 1845. Strofické členenie je to isté ako v R1 (dvanásťslabičný verš, šesťveršové strofy). V R4 má názov Posledňje spomnuťja a podpis Janko. V knižnom vydaní 1889 dvanásťslabičný verš je rozpísaný na dva šesťveršové, uvedený je iba dátum bez udania miesta (Sept, 1845). Medzi zachovanými textami nie sú väčšie odchýlky, len dva verše v R3 a R4 majú odlišné znenie:
R3, R4
Leťela, leťela ponad horu páva
Abi po ňej moje nožički bežkali
Iskry…
Letela, letela,
uletela páva
aby po nej moje
nohy chodievali
