ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad Šajavou kamenica,
v kamenici tej temnica,
a v temnici dvaja bratia
reťazami okovaní,
bolesťami zožieraní
mladé veky, sily tratia.

Zadul vetrík od Rimavy,
brat bratovi sticha vraví:
„Čuj len, braček, či noviny
nenesie nám od rodiny?“

Brat počúva. Ak počúva,
tak mu bolesť prsia zdúva,
a vybledlú tvár bôľami
zalejú slzy prúdami,
lebo vetrík šeptoreký
nesie matkine náreky.

„Bože môj, bože môj, bože milostivý,
prečo si mi taký hnevno-spravodlivý?!
Bože môj, bože môj, čože som zhrešila,
že som si pokutu takú zaslúžila?!
Mala som troch synov, teraz mám jedného,
bez otca, bez bratov, celkom samotného:
Otec v zemi hnije a bratia v temnici,
bez materi, otca, brata nevoľníci.
Ako ohník v daždi, jak sniežik na slnci,
jak slnce v mrákavách, ako rybka v hrnci,
jak húsa v pazúroch, ako živý v hrobe:
Tak mi oni hynú v temničnej porobe.
Veru by som nikdy nebola tušila,
čoho sa dožijem, keď som ich dojčila,
ani by som nikdy nebola snívala,
že mi na to prídu, keď som ich chovala.
A keď mi dorástli, srdce vo mne rástlo,
že celé okolie oči na nich páslo,
že matky vidiekom nebolo do kola,
ich nezávidela ktorá by mi bola.

Deti moje, deti, veď ste nezbíjali:
Prečože vás teda tí páni zlapali?!
Nekradli ste, nebili, ani nepálili:
Prečože vás teda do temníc vsadili?!
Oj páni bez srdca! čo pravdu neviete,
a keď ju i viete, dať nám ju nechcete:
Myslíte, chudobe že pravdy netreba?
Keď ju vy nedáte, dá ju pán boh z neba.
Oj páni, slobodu čo nám chcete dávať,
slobodu do temníc znáte pochovávať! —
Nemôže povrieslo väzár lepšie skrútiť,
nemohol čert rozum váš väčšmi pomútiť,
ani prísť nemohla väčšia vám pokuta,
ako táto srdca a rozumu zmuta.
A predsa, bezbožní, za váš hriech a vinu
trescete mi deti, s nimi mňa nevinnú. —
Bodaj ste sa boli radšej ta zaliali
v tej prvej kúpeli, v ktorej vás kúpali;
bodaj ste si boli krky vylámali,
keď ste sa na nohy najprv zoštvierali;
bodaj ste si boli peklo zvestovali,
keď ste prvé slovo prehovoriť mali;
a bodaj ste boli napred vyrátali
vašu skazu, keď ste myslieť začínali. —

Temnica, temnica, kamenná temnica,
bodaj každý kameň, čo je v tvojich múroch,
bola roznosila po svete víchrica,
skôr ešte ako by kameňom bol býval,
nemoril by jastrab holuby v pazúroch,
ani mne temničiar deti tam netrímal.

Oj matky slovenské! bodaj ste nemali
synov, aby páni čo lapať neznali,
alebo ste bodaj mojim rovných mali,
aby si žiadneho ulapiť nedali.“

Nad Šajavou v kamenici,
v kamenice tej temnici
dvaja bratia zaplakali,
plačúc razom zastenali:
„Bože! poteš matku našu!“