ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sto razy mi ruka po pere čiahala,
aby aspoň stíny z toho načiarala,
čo sa v mojej duši, — ktože mi to povie,
šťastnej, či nešťastnej, — ako kúzla snovie
snovalo na kríž-kráž, čo nebom blažilo,
čo peklom pálilo, mrtvilo, živilo, —
keď som Teba vzýval v ľúbostnom šialení,
Ty anjel mých nebies, kúzlo mojich snení.
Sto razy som slovom chcel dušu objaviť,
žiaľ a radosť vyliať a Teba osláviť:
Ale srdce zvrelo a prsia skypeli,
akoby s satanom válčili anjeli,
a miesto slov, veršov s nadchnutia slovami
obsypal som papier sĺz mojich prúdami. —
Teraz ako plavec na breh vyhodený,
ktorý krížom svätým v nábožnom nadšení
prežehnal i šťastie i zemský dobrobyt,
odžehnal sa seba a začal svetu žiť,
s chladnosťou pozerám na priepasť spenenú,
čo mi pochovala nádeju zmarenú,
a jakby tam cudzie poklady plávali,
chladne ukazujem zátoky a skaly,
ktoré môj krásny vek večne pochovali.
I rozprávam chladne jak starý hrdina,
čo s chladnou vrúcnosťou ohne pripomína,
i bitky, i slávu, búrky pretrpené, —
len časom na rany zhlboka zastene.

Tak sa mi túžba predsa vyplnila!
čo moju biednu dušu tak trápila. —
Ach, drahá! — odpusť, trebárs nie si moja,
duša má len v tom slove má pokoja. —
Drahá! od rokov dlhých jak stoletia
za Tebou smútim, — nie, smútok je málo
pre to, čo dušu moju trápi, zmieta. —
Čo trpím, drahá, pre Teba, bez Teba,
to žiadno srdce ešte nepoznalo,
a čo v tom bôli zhynúť mi nedalo,
bola nádeja, že ešte zasvietia,
čo len raz ešte blesky môjho neba,
blesky môjho neba, čierne oči Tvoje,
v ich blesku že sa stopia bôle moje.

Či znáš, s akým si srdcom chodievala
ku hrobu matky, keď Ti svet ublížil? —
Tam si na hrobe ťažkosť vyplakala. —
Vtom sa nad Tebou nebo otvorilo,
v zlatých zorách Ti matkin obraz svietil,
krásny, milostný, ako tvár anjela:
Ty si naň s detskou pokorou hľadela, —
a v tom videní srdce Ti ožilo.

Jak pútnik dávny do Jeruzalema,
kráčal som i ja k hrobu svojej spásy,
srdce tlačilo starých bôľov bremä,
sladké zbavenie myseľ tvorila si.

Došiel som i videl, čo som vidieť žiadal,
ale som nenašiel to, čo som tam hľadal:
Videl som tie svetlá, z ktorých nebo svieti;
ale mne zbavenie z nich nezasvietilo,
i hrob ten som videl, v ktorom moje svety
pochované ležia, i obraz zbavenia;
ale srdce moje z bôľov neožilo, —
prišlo pre zbavenie, odnieslo trápenia.

Na hrob som uklaknul s nábožnou vrúcnosťou
i prežehnal som ho s vrúcnou skrúšenosťou,
zaplakal napokon a kameň privalil,
i hrsť zeine hodil, a tak som pochránil
sám, čo mi svet predtým bezo mňa pochoval.
Pochoval som všetko, čo som na svete mal,
krásu môjho sveta, i nebesá moje,
túžby i nádeje, — len nie nepokoje.

Bože môj, bože môj, čo to so mnou bude?
Stojím stred Dunaja a hyniem o smäde.
Dokola ma krásy nad krásy obstáli,
a predsa ma túžba po čoms’ inom páli,
jaj páli, jaj páli, dobre už nezhorím,
pre Teba, nestála, vari sa umorím.
Načo si mi, že ma ľúbiš, povedala,
keď si na to slovo zabudnúti mala!
Nazdal som sa, že to slovo je jak skala,
na ňom som budoval zámky mojej slávy,
na zámky mej zatknul útechy zástavy.
Ale Tvoje slovo
bolo jak olovo,
roztieklo sa, keď s’ sa inam podívala,
zámky sa prepadli,
zástavy uvädli.
Radšej by s’ mi bola to slovo nedala.
Bol by moju ľúbosť šialenstvom vyhlásil,
bol by oheň čo priam iným ohňom hasil,
bol by som sám seba pekne ocigánil,
bol by ma sám pán boh od bôľov ochránil
a bol by som asnáď šťastnejší jak iní,
ktorým svet závidí blaženstva hodiny. —

Dobre Tebe je v objatí
milostnom spočívať,
v mori útech a rozkoší
zas o nových snívať!

Trebárs Ti to nezávidím,
toho chráň ma bože:
Ty buď šťastná v svojom šťastí,
a mne boh pomôže.

A predsa by som Ti doprial
pokutu nevery,
lebo človek, čo sám skúsi,
najlepšie uverí.

Nech by Teba obtočilo
takých chlapcov kolo,
žeby krajších, ani milších
na svete nebolo;

všetci by Ťa velebili,
jak boha vzývali,
v láske vernej Tebe žili,
láskou umierali;

Tvoje slovo bolo by im
archanjelským znením,
a Tvoj pohľad, bozk jediný
nebeským spasením:

Ty však že by s’ pre ich lásku
srdca viac nemala,
len by s’ večnou láskou, túžbou
po mne umierala.

Nezlorečím Tvojej nevere a svoje
s pokorou už znášam bôle, nepokoje;
Ale ma svet mrzí, ten biedny, všedný svet,
že mi chce to šťastie akési závidieť,
a že sa nehanbí šťastným ma prezývať.
Oj, svete! mal by s’ sa do prsú podívať,
tam by s’ videl, že keď oči mi ihrajú,
srdce moje bôle na kríž-kráž krájajú.

Bože môj, bože môj, je to len divná vec,
čo za divný osud má Tvoj potrestanec!
Odkedy som stratil to, ktoré som hľadal,
a odkedy nemám to, čo som si žiadal:
Takým sa vidím byť mne samému, ako
bezživotný upír, jak strašidlo dáko;
abo ako sopka bez ohňa, vytlelá,
ktorá v búrke rebrá a črep síc vedela
zachrániť naspomeň svetu a k podivu:
Ale prúd životný a žilu ohnivú
stratila, stratila, čo tam dnu v nej žilo,
čo tam dnu pálilo, svietilo, búrilo. —
Ba sa už i starým nasilu robím sám,
čelo i tvár mraštím, obočia sťahúvam,
aby mi mladú tvár vrásky poorali
a z každej zo štyri kríže zazerali.
A predsa kedy mi koľvek zísť sa príde
s krásavicou dákou — zapáli sa oko
a srdce s bolesťou pohne sa hlboko,
ako Váh, jak Dunaj, jak more sa zvlní,
zvrie, až do dna skypí, kým sa nepreplní:
Ach, lebo mi zaraz Tvoje na um zíde
i oko rozžaté, i krásna postava,
i bozk Tvoj ohnivý, i láska — vrtkavá.

Pane bože, pán boh! aké Ty divné máš
cesty a spôsoby, keď milencov trestáš!

Môj priateľ, ktorého milá tiež nechala —
lebo veď nás všetkých, čo sme si už svoji, —
ruka božia v láske rovnak potrestala, —
môj priateľ — hovorím — v búrnom nepokoji
hodil sa v náručie krásavici inej
a vedel zabudnúť staré bôle pri nej;
v jej láske utopil dosť ľahko spomienky
i lásku bývalej nevernej milenky. —

Ja som tiež, príkladom jeho navedený,
novým ohňom požiar chcel rozplamenený
hasiť a zamárať v ľúbostnej rozkoši
lásky novej staré pamiatky a bôle.
Ale to znamená vodu nosiť v koši.

Lebo nech sa bavím v rozkošných víl kole,
nech držím v objatí, čo priam i anjela,
nech mu z očí ľúbosť nekonečná strieľa,
nech dňom o mne marí, v noci o mne sníva,
ja nech kloním ústa v rozžatom pohnutí
k ľúbostnému s jeho ústami dotknutí,
a Ty mi nech zídeš, Ty čo s’ ma nechala,
v také časy na um… zmrznem ako skala. —

Tak hľa! ten je šťastný, i ona v pokoji:
Ty ako si? neznám — ja vo večnom boji.

Znám jedno dievčatko — už len vyznám i ja —
krásne ako s ružou spárená ľalia,
jak svet zrána v blesku slnečnom skúpaný;
čisté ako sniežik novonapadaný;
krotké, jak mladého srdce holubiatka,
nevinné jak duša novorodeniatka.

Z oka svätý oheň akýsi mu žiari,
aký na obetnom horieva oltári,
a v srdci, v tom raji blaženstva a spásy
spokojnosť rajová jak doma býva si,
jej svet je domácnosť od hluku ďaleká
toho, čo vyplaší von z raja človeka.
Jej túžba nečiaha po blesku, po sláve,
ani po hlukotnej svetovej zábave,
ni po láskolovnej žien zvyklej márnosti;
lež oko vraví, že v tichej domácnosti,
keby srdce svojmu podobné dostala,
nekonečnou láskou ľúbiť by ho znala.

V objatí takého anjela spočinúť,
v ľúbostnom sa citu tratiť a pominúť,
na jeho pokojné skloniť utrápenú
prsia hlavu a tak vyplakať bôľ a žiaľ,
z jeho očí čítať dušu zaľúbenú,
z jeho úst potechu a sladosť jak z fijál
sať dúškom bez konca v záchvate ľúbosti
a byť svetom jeho časnosti, večnosti: —
Bože a nebesá! pre dušu strápenú
viac je to, jak berlu svetu vychvátenú
na tróne všemožnom ku rozkazu zdvihnúť: — —
keby znal tú, čo ma nechala — zabudnúť…