ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Srdce sa mi búri, žily napínajú,
do boja ma túžby neskrotné ťahajú:
Dajte mi koňa, meč, nech si poharcujem,
nech alebo zhyniem, alebo ožijem. —

Čo ma je po svete, čo ma po živote,
keď sveta, života nemám v tej pustote;
Mne je svetom búrka, životom odvaha,
ktorá po živote novom cez smrť čiaha,
čo pyšne pohŕda týmto biednym svetom,
potupne sa díva na nízky plaz zeme,
na bezdušné „ľuďmi“ prezývané plemä,
a nezná a nedá medze klásť si letom.
A tá, čo sľubujú nám v nebesách sláva,
je: národa, ľudu slobody zástava. —

Ľudia, svete, bože! ak ma chcete spasiť,
dajte mi, dajte mi tú zástavu nosiť!
Víchrom s ňou preletím k Tatrám od Dunaja,
preletím rodný svet od kraja do kraja;
a kde len už v Tatrách života syn žije,
kde v tom svete srdce za slobodu bije,
všetkých pod zástavu sláve zasvätenú
vyvolám, zhromaždím v čatu vyvolenú, —
a tak potom mečom ostrým v obe strany,
mečom to odplaty a práva obrany
roztnem putá, ktoré tyrani skovali,
aby ľud, národy v otroctve držali.
Tie putá roztrieskam, tyranov vyhladím
a moju zástavu na Tatry zasadím,
nech sa stiaď rozvieva do všetkých strán sveta,
ako večná sláva pre slobody dieťa,
ako ľudu sväté pamiatky, nádeje,
prez veky nech z Tatier zástava tá veje. —

Srdce sa mi búri, žily napínajú,
do boja ma túžby neskrotné ťahajú:
Dajte mi koňa, meč, nech si poharcujem,
nech alebo zhyniem, alebo ožijem.