ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od mora k moru krajna sa prestiera,
krajna jak more široká, ďaleká;
ale v nej oko nadarmo vyzerá
čo len jednoho živého človeka;
darmo vyzerá života šľapäje,
lebo krajina tá v smrti hliveje.

V prostriedku na jej ďalekých pustinách,
jak ostrov pustých mora na hladinách,
chrám sa vypína veľký, rozložitý,
jak by miesto stien tatranskými štíty
zo všetkých vôkol strán bol ohradený.
V ňom svätý oltár, prostý, len kamenný,
ku jednej strane voľačo nahnutý,
celkom zdá sa byť náš Kriváň vypnutý.
Nad oltárom sa, nad oltárom svätým
sláva v stavenom kolimbá oblaku;
čelo jej žiari bleskom zory zlatým;
ale pod bleskom na tvári a v zraku
bôľ sa hlboký tak ostro vyráža,
že zlaté blesky aj žiary preráža. —
Vôkol oltára a po chráme všade
od konca k koncu stoja rad po rade
ľudské, jak živé naozaj postavy; —
ale bys' darmo od nich čakal vravy;
nehne sa žiadna a nepohne kroku;
s bôľom na tvári a s túžbami v oku
stoja tam všetky, jak by sa modlili,
s obrátenými k oltáru tvárami. —
Iste sa veľmi, veľmi previnili,
že ich tak veky skovali kliatbami.
Ich výrok trpieť je a trpieť večne,
a „vykúp!“ každým stoletím raz zvolať,
až by sa zmužil spasiteľ konečne
obetovať sa a kliatbam odolať.
Ale kto väzby chce zlomiť zakliaťa,
sám sa k obeti musí odhodlať, a
jak boží anjel musí byť nevinný;
lebo priestupok len jeden jediný,
nielen zatratí večne všetečníka,
ale aj kliatby tuhšie pozamyká.

Vo chráme ticho, trebárs plno ľudí,
len kňaz niekedy Sláve zasvätený
tiché ohlasy krokom svojím vzbudí,
keď oltár svätý, prostý, len kamenný,
ktorý tam voždy pripravený stojí,
k obeti pre ľud spasiteľnej strojí.
Ticho tam, ticho, jak na mieste svätom,
a ticho ako na mieste zakliatom:
Nad tajomným sa zátiším kostola
svetlo tajomné len tak pošeriava,
lebo na celý kostol kol do kola
priľahla hustá zakliatia mrákava.
Po nej slniečko len ako kus ľadu
brodí a nemá ju preraziť vládu;
V nej jak v pekelných priepastiach strašlivé
hnevy sa varia, paromy ohnivé
vo vnútornostiach jej sa preháňajú
a len výstrelu znamenie čakajú. —

Takto od vekov k slávnosti spasenia
všetko hotové; ale vykúpenia
hrdina ešte žiaden do kostola
nevkročil, a ľud darmo „vykúp!“ volá.

Zrazu sa brána roztvorí chrámová
a zbrojní cez ňu vchádzajú mužovia.
Na ich čele postava veliká
silou aj duchom nad všetkých vyniká.
Kto bol a odkiaľ, to oni neznali,
ale ho všetci slepo poslúchali,
lebo vodieval ich po cestách slávy,
a ako otec, tak bol k nim láskavý.
Muž ten smelým a vážnym kráča krokom —
množstvo s túžobným sprevádza ho okom.

Kráča po chráme, až na oltár hore.
Hranicu kňazia kde nakládli boží,
tam muž ten zbožne a v tichej pokore
svoj meč aj seba k obeti položí. —
Vtom z mračna kliatby na kríž sa zblýskalo
a strašným hromu rachotom strešťalo.
Strela na oltár sotva doletela,
plameňom zbĺkla už hranica celá.
Hranica horí, plameň vyblkuje
a celé mračná dymu vystreľuje.
Dym sa nad chrámom v nové mračno zbiera,
ale ľud nezná, lebo zraky viera
jeho k horiacej prikula hranici. —
Plameň pomenšie už na obetnici,
už len pomaly — len tak vyblkuje,
jak poklad, keď sa v noci presušuje. —
Napokon zhasne — a po celom chráme
tma svoje čierne závoje rozstele,
takže len sotva cez ne sa preláme
blesk zlatý, Sláve čo žiari na čele. — —

Oj ľud úbohý, ľud kliatbou zakliaty!
Ťažšími budeš zas putami spiaty.
Ktože poláme tvoje tvrdé putá?
Kedyže ťa už minie tá pokuta?! —
Oj ľud! veľká byť musí tvoja vina! —
Bez viny nebol ani tvoj hrdina.
Veď kto väzby chce prelomiť zakliaťa,
sám sa k obeti musí odhodlať, a
jak boží anjel musí byť nevinný,
lebo priestupok len jeden jediný,
nielen zatratí večne všetečníka,
ale aj kliatby tuhšie pozamyká. —

V chráme, jak predtým, zakliatie panuje;
ľud každým vekom „vykúp!“ opakuje; —
a kňaz, keď popol pozbieral z hranice,
do posvätenej zložil popolnice
a pod oltár ho v tichosti pochoval,
by z neho čo-to potomstvu prechoval,
k obeti pre ľud spasiteľnej strojí
oltár, čo Sláve zasvätený stojí.
Už je k slávnosti, slávnosti spasenia
všetko hotové, ale vykúpenia
hrdina dlho žiaden do kostola
nekráča, a ľud darmo „vykúp!“ volá. —

Čo to za buch, tresk na chrámovej bráne,
čo chce bezbožný tu ten rachot zbrane?
Kto sa odvážil prerývať chrámovho
zátišia svätosť, tajomnosť kliatbovho?
Aj! s treskom bránu moc zbroje vyvalí,
cez ňu zurvalec, jak zúfalý vpáli.
Nakoľko hustá tma to dopúšťala,
blýskavá na ňom zbroj sa ligotala, —
bola to divná naoko postava.
Jeho silná zbroj blýskavá
bola celému ľudu nepoznaná;
pod ňou sa kňazská černela kabaňa;
ale oči, tvár, veľkého vinníka
a nie božieho boli služobníka.
Behá po chráme s náramným buchotom
v náruživosti zápalu, a potom
hore vybehne — aj nerozhodnutý —
na svätý oltár, na oltár vypnutý.
Náružive tam meč z pošvy vytrhne,
na hranicu ho a aj seba vrhne. —
Vtom v pravom mračne na kríž sa zblýskalo
a strašným hromu rachotom sprašťalo.
Strela na oltár sotva doletela,
plameňom zbĺkla už hranica celá.
Hranica horí, plameň vyblkuje,
a celé mračná dymu vystreľuje.
Dym sa nad chrámom v nové mračno zbiera,
lež z ľudu na to žiaden nepozerá.
Všetci bolestne oči odvrátili,
akoby nové nešťastie tušili
od tej zlovestnej horiacej hranice.
Plameň už menší slabšie z obetnice,
už len pomaly, len tak vyblkuje,
jak poklad, keď sa v noci presušuje. —
Zhasne. — Vtom v druhom mračne sa zblýskalo
a strašným hromu rachotom sprašťalo.
Strela na oltár ohnivá udrela
do ostalého z obete popola,
a tak ho svetom rozprskla okolo,
jakby ho ani na svete nebolo.
Zhasol aj jej blesk. Stmievať sa začína. —
Tma zas černejšie závoje rozstele,
v nich temer celkom už žiara zhasína,
čo ligotala Sláve sa na čele. —
Oj, ľud úbohý! kde tvoje spasenie?
Kedyže, kedy, vyčkáš vykúpenie?!
Tvoj ho hrdina nielen nezvestoval,
ale ťa ešte strašnejšie okoval. —
Keď teba vidí, zakliata rodina,
musí zaplakať aj tvrdá skalina;
lebo ktože sa na hranicu hodí
s istým víťazstvom? Kto ťa vyslobodí?
Keď ten, čo väzby má zlomiť zakliaťa,
sám sa k obeti musí odhodlať, a
jak boží anjel musí byť nevinný,
a keď priestupok len jeden jediný,
nielen zatratí večne všetečníka,
ale aj kliatby tuhšie pozamyká.

V chráme zakliatie strašnejšie panuje,
ľud každým vekom „vykúp!“ opakuje; —
a kňaz k obeti spasiteľnej strojí
oltár, čo Sláve zasvätený stojí.

Už je k slávnosti, slávnosti spasenia
všetko hotové; ale vykúpenia
hrdina ešte žiaden do kostola
nevkročil, a ľud darmo „vykúp!“ volá.

Na chráme Slávy božstvu večne svätom,
na chráme kliatbou od vekov zakliatom,
samy sa dvere sticha roztvárajú;
otvorenými dvermi si kráčajú
zvoľna a kroky vážnymi mužovia,
z ktorých postavy, správania a chodu
poznať, že božstva musia byť sluhovia.
Na čele toho slávneho sprievodu
starček hrdinský vážne sa poberá;
vlas mu jak sniežik novonapadaný
nad jasným čelom zľahka si povieva,
z očí nábožnosť s pokorou vyzerá;
na ústach úsmech, úsmech nehľadaný
dobroty srdca, lásky sa usmieva; —
a na tvári mu celej sa zaskvela
svätosť nevinná božieho anjela.
Za prahom všetci nízko sa sklonili,
trošku postáli, jakby sa modlili,
ďalej zas niesli sa kroky vážnymi,
a ľud s nádejou pozeral za nimi. —
Hore na oltár zrovna zamierili,
už aj na samý vrchol vystúpili.
Tam sa okolo hranice tej svätej
postavia najskôr s nábožnosťou vzňatej.
Potom spev duše zbožný zaspievajú,
a ohlasy sa jeho rozlievajú
zátiším chrámu, jak večer zvonenie,
v tieto súzvuky čarovne spojené:

Duchu! čo vo večnej sláve
nad svetmi panuješ,
ty, čo ľudským pokoleniam
osudy určuješ:

Pred Tvoju božiu velebnosť
spev náš nech doletí
a pred Tvojou slávou naša
nech obeť zasvieti.

Už sa ohlasy len tak potriasali
spevu zbožného tam, tam kdesi v diali,
hrdinský starček keď v tichej pokore
na vystavenú hranicu sa hore,
čo ju kňazovia vystavili boží,
s vrúcnou modlitbou k obeti položí. —
Vtom v mračne prvom na kríž sa zblýskalo
a strašným hromu rachotom sprašťalo.
Strela na oltár sotva doletela,
plameňom zbĺkla už hranica celá.
Hranica horí, zvoľna prehorieva,
a z kňazských úst sa zbožný spev vylieva:

Svätej sa hranice plameň
vyvíjaj, vyvíjaj!
Ťažkého zakliatia väzby
rozrývaj, rozrývaj!

A keď tvoj blesk už v popole
zakvitne, zakvitne,
nech z popola nám spasenie
vykvitne, vykvitne.

Prestali spievať boží služobníci,
a plameň slabší už na obetnici,
už len pomaly, len tak preblkuje,
jak poklad, keď sa v noci presušuje. —
Zhasol. — Vtom v druhom mračne sa zblýskalo
a strašným hromu rachotom sprašťalo;
strela ohnivá na oltár udrela
do zostalého z obete popola,
lež svetom vôkol ho nerozstrelila,
len v malú lisklú iskričku stopila.
Iskrička malá, tá iskrička lisklá
rastie a šíri vôkol sa pomaly,
až sa napokon čarovne rozblyskla
po celom chráme, aj v najďalšej diali
žiara ružová ružou vykladená,
žiara pozlátkou zlatou pozlátená,
v žiari ružovej, slnkom pozlátenej
zvoľna sa dvíha — zázrak nad zázraky —
ľudská postava v postave zbožnenej; —
ťažko by na nej bolo hľadať znaky
ľudskosti, lebo v sláve sa zjasala
a svätosť po jej tvári sa rozliala.
Starček hrdinský je to oslávený,
divným zázrakom k životu vzkriesený. —
Ľud vo vytržení už takmer bez seba
hľadí na oltár a hľadí do neba. —
Napokon v treťom mračne sa zblýskalo
a strašným hromu rachotom sprašťalo
a strela všetky mračná prerazila,
aj všetky hnevy ich vjedno stopila.
S strojnásobneným hnevom a aj vládou
na kríž-kráž celý chrám poprelietala,
a celý kostol od samých základov
s hrozným treskotom silne postriasala. —
Naraz sa mračná trhať začínajú
a hnevy v tichom daždi vylievajú,
ktorý kde zájde po celej pustine,
všade sa tráva aj s kvetom vyvinie;
naraz slniečko do chrámu zasvieti;
naraz z Sláviných zrakov preč odletí
každé znamenie bôľu a trpkosti,
a božská radosť na nich sa rozhostí;
naraz sa ľudstvu rozviažu jazyky,
uzol zakliatia pukne sa všeliký,
a ľud aj s kňazmi pieseň vykúpenia
svojsky zaspieva jazykom spasenia:

Sláva, sláva Ti duch večný!
v ľudstve oslávenie,
že si nám už poslať ráčil
sám z neba spasenie.

Sláva, sláva Ti, spasiteľ,
v nebi oslávenie,
že s’ mocou cnosti dobudnul
národu spasenie.

Zbožná sláva nech sa jasá
večne z Tvojej tvári,
a nech sa nám blesk ligotá
večne Tvojej žiari.