Iskry zo zaviatej pahreby

Nádeje, nádeje, jarabé nádeje!
Čože sa mi v svete podľa vás nedeje?
Veď ste mi nevinné, veď ste vy mne sväté!
Ale, beda! keď ste zlým svetom prekliate,
zlým svetom prekliate, večne preháňané,
a svojim na varte stratenej nechané.

Zle je na stratenej varte šuhajovi,
keď pomoci nedôjde nik kamarátovi,
a zlostný nepriateľ vôkol ho obskočí,
nad hlavou brúsenou šabličkou zatočí:
Tu pomoc len v vlastnej hľadaj zmužilosti,
len vo vlastnej šabli a v božej milosti.

Tak páli a rúbe, kým šabľu nestupí,
kým si smrť desiatkou smrtí nevykúpi.
Keď už pod hustými aj padá ranami,
ešte šabľou mrskne za svojmi vrahami, —
a keď oslabnutá žiadneho nezroní,
k smrti a k víťazstvu aspoň mu zazvoní. —

Oj, zle na stratenej varte šuhajovi,
keď pomôcť nedôjde nik kamarátovi;
ale ešte horšie vám, nádeje moje,
vy kvety jesenné, hmly jarnej závoje,
čo sotva že vznikli, už sa prepadajú
a po sebe prázdne len miesto nechajú.
A keď z hmly na prázdne miesto rosa padne,
keď šustot zašepce, kde lístok uvädne,
moje to vzdychania sú i so slzami,
čo stenem, čo cedím, nádeje, za vami.

Zle je na stratenej varte šuhajovi,
keď pomôcť nedôjde nik kamarátovi;
ale ešte horšie vám, nádeje moje,
vy kvety jesenné, hmly jarnej závoje;
ach! lež mne najhoršie, čo vás všetky plodím,
v maľovidlá zory a slnka obliekam,
po vznešených stráňach rozstavujem, vodím,
a nad vaším zmarom bolestne nariekam.