Iskry zo zaviatej pahreby

Videl som Tvoje búrne nepokoje,
i slzy, čo si bolestne plakala;
počul som žiale i vzdychania Tvoje,
v ktorých mi duša Tvoja sa ozvala:
Vzdychanie ťažké, jak centové skaly,
bolestné, jakby prsia Ti pukali.

I ty s’ videla chmáry mi na čele,
tajno-hlboké moje zamýšľanie,
videla s’ mojich tu i tu zvetrelé
oči, jak bleskov hromových lietanie:
Moju sa topiť videla si hrdosť,
lámať sa moju videla si tvrdosť.

Len jedno ešte plamenné, silnejšie
duši rozžatých posvätné pohnutie,

len jedno ešte slovo srdečnejšie,
jedno objatie a srdiec klepnutie:
Dve duše v jeden blesk by sa rozžali,
jedným súzvukom sladko zahučali.

Nuž, sestra, vidíš, znám pohnutie Tvoje,
prezrel som Tvojej duše hlbokosti;
tak i Ty mohla vyčítať si moje
z lietania očí, z výrečnej nemosti:
Lež trebárs už tak blízko si stojíme,
predsa sa poznať a objať bojíme.

Ale jestli by sme sa osmelili,
akým ovocím smelosť nám dozreje?
Keby sme srdcia láskou si zblažili,
čiže i celý život náš zohreje?
Láska nečuje, — srdce na to čuší; —
hej! ale myseľ dač hrozného tuší.

Ach, sestra drahá, tak my to stojíme,
jak v prostred búrky dve hromové chmáry,
ktoré, keď vedno zraziť sa vidíme,
blesk z nich nebeský široko zažiari;
ale neznáme, či sa zaligoce
ku sláve boha, — či svety stroskoce.