ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je to len radosti, ni spomienky bôľu!
Ňanka, mamka, strýčko jarú majú vôľu.
Starší kopú krumple a z tých drobných každé
šachorinu sbiera, patyč, suché raždie.

Zažnú sebe sirku, roznietia si kôpku,
kadúria dymiská, sťabys’ videl sopku.
Zblkoce si ohník, spraskoce si vatra,
rozkochaná mládež po zajmuskách pátra.

Zahúkajú dievky, až to hájom zvíri,
znad košiarov hvizdom bačov zunia chýry.
Od ovečiek dumný fujary hlas lieta,
kol čulého chasňa čučko sa ošmieta.

Razom zbreše, zďavká a divoko páli,
čiperné srnčiatko zočil kdesi v diali.
Očuje komondor i kuvas havk v blízku,
ňuchajú po vŕšku, priehone, strnisku.

Nebojí sa srnča, hej! má ono fígeľ,
kudlošom, štekúňom otrčí, hľa, špígel.
Namrzené psisko chyčí ku detvákom,
azda bude účasť v olevrante dákom.

Veselí šarvanci, majú tí len roztok!
do pahraby hádžu šišky, hrsti kôstok.
Perú pýr, borievky, svrčín, čečín drahne,
až tak škvrlia, pištia, dudnia žehy, hlavne.

A keď krúžia kúry, keď fŕkajú iskry,
preskakujú plam tí rozpustilci bystrí.
Nedbajú, že chvísty oškrejú im zrejme —
ah! výtrž tá poľná do cela ich prejme.

Ošmŕda sa Dunčo: hybaj loviť sysľov!
hľa i máček mačká s ihravou lup mysľou.
Krahulec si jastrí, útočný tiež jastrab,
sebevoľnú mýšku roztrhá hneď na strap.

Óh, lapajte škodnič, moc jej, moc jej strašne,
pchajte si hrvolce hladovitej vášne!
Len zajačkom pardon! počet ich neveľký,
šianajte jarábkov, potulné prepelky!

Strela jasná, huncút! priam vyduril jednu;
bantuješ chuderku, ovdovelú, biednu?
Radšie prižeň šúri, máš-li kuráž, máš-li?
zaraz prižeň k jarmám, obdaleč už zašli.

Výskoky pes cvála, silou hafá v stráni,
srdý volov párik rohami sa bráni.
Chlapci v uhlí kutrú, starosť majú stálu,
zemčatá by prajnú získaly im chválu.

Výborná, oj, chuť to, mľaskajú kopáči,
s tvarožca zvlášť hrudkou všetkým sa to páči.
Pritom i postruhník, natrený maselkom,
znavenej čeliadke dostačí to celkom.

Keby bolo vínka! nieto, hej, haliera,
zaboč, chalan, k žriedlu, zdarma nám vyviera.
Ťahajú aj dúškom, zapečú si fajky,
štvorka sestár výska, nóti kalamajky.

Slýcha vtáctvo, slýcha živú ducha pieseň,
závidí hrdielcam: spievať môžu v jeseň.
Nadurdí sa havran, v súzvuk jejich skráče —
bodaj ťa, krkavče! kvak ten vrkoč kváče.

Hore kaviek hajno, či ká šustí pliaga?
Gazdovských to kŕdeľ husí domov gága.
Tučnotou ni jedna veru sa nepýši,
keď tak z chytra-ľahka vo sfér plávu výši.

Lež k motyke, skončiť! Berú sa i k práci.
Všaké tropia šanty, nezdobní šviháci.
Jeden duby stavia, druhý v žochu chráme,
tretí zas vyčíňa kotrbance známe.

Zachodí slniečko, za grúňom, hľa, žmurká,
do rebrín s vrecisky! dobrá, hej! to fúrka.
A jachajú zvoľna prekážnej po ceste,
zastane až zápraž odfuku na mieste.

Dl. 30. IV. 1899