ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ah, spíš, spočívaš v temnej mohyle,
opustils’, otče, dietky rozmilé!
Nechals’ ich v trudnej púšti života,
kde trampôt hajno, bieda kolotá.

Ubrnkol, dobrý, nežný starečku,
zpred sirôtok si súžby, náreku.
Zalietols’ vozvýš, v nadblankytný stán,
by krásy zásluh odmenil ti Pán.

Bo príkladnýs’ bol, vážny Krista muž,
maják posvätnú oltárov pre druž.
Ochranca chrabrý cirkvi-budovy,
za večné pravdy žiť mrieť hotový.

Ty šľachetnýs’ bol, pastier vznešený,
a znals’ ovečky nesmiernej ceny.
Ich vrúcne preto s láskou, pečlive
po lúke pásol spásy, po nive.

Si horlil, statný múdry hospodár,
pozdvihnúť gazdov záhrady, chotár.
Si núdznu viedol roľnič, úbohú,
radou k zveľatku, výhry osohu.

Si strážil, hájil ľud chvelý, tichý
pred nápadom, bez bázne, ostychy.
Jak panter striehol z mrzkých úkrytov,
ty hrdinskou bol dušiam záštitou.

Zastávals’ práva rýdzeho rodu,
nezvratný héros, bránil slobodu.
Za česť si brojil, triumf, slávy blesk,
múz, vied, umenia siencov luzný lesk.

Óh, ľúbils’, ľúbil skvostnú reč svoju,
tú ctnú, materskú, súcu k rozvoju.
I pestovals’ ju slovom aj brkom,
jej krásy líčil proti ústrkom.

Si vzbúdzal, iskril schopnú, ráznu mlaď,
si ducha cibriť, do činov sa brať.
Poistiť dráhu, slúžiť vidinám,
cit povzniesť, myseľ grúňom, dolinám.

Tak učinkovals’, dôstojný ty kmeť,
lež práce shliadly zášti mlyny mlieť.
Ty trpieť musel, mnoho, ah mnoho,
však nie malátnosť, silu mal z toho.

Útržky, závrh, krivdy, stíhanie,
pohon, porota tĺkly smýšľanie.
Zneváženýs’ bol vlastnými braty,
ti škripce kuly prepiatcov čaty.

Ty nezlomný však, neohrožený
na rumoch zlosti stál bez priemeny.
Na slychách vavrín, hodnosti venec:
kňaz, Uhor, Slovák, verný vlastenec.

No stíchly víchre, koniec už bojom,
umĺkly sočby rove na tvojom.
Tvoj horký kalich ustúpil blahu,
pokoj požívaš, neba slasť drahú.

Nuž, odpočívaj, vzorný, skvelý zjav!
pamiatky tvojej nezapomne dav.
Kým príťažnou je chlúbou velikáš:
ty v srdciach, v modzgoch navždy vynikáš.

K. N. M. 25. XI. 1902