Quodlibet

Včera úsmev hral na tvári,
jagotaly modré očká:
dnes, milák môj, smutné chmáry
chystajú ťa, hľa na máry!
Nedožils’ mi ani rôčka.

Mavotal si toť nemálo
ručičiek i nožiek prsty.
V líčkach rumeň blkal stálo,
v hrsti pierko páva vlálo —
chlad včuľ čiernej čakáš prsti.

Jako kradmo, nenadále
krutá pliaga k tebe vtrhla.
Teba kŕč, vred rval, žral stále,
nás bôľ škrtil, hrýzly žiale —
Ťažké súže srdcu vrhla.

Kroť sa, duch, vžak! Neznaj reptu,
tak to stálo v pláne božskom.
Pán dal, Pán vzal, znie van šeptu,
nesmieš uzrieť zlosti deptu —
Nuž ťa uspal smrti bozkom.

Tak, buvičkáš, anjel biely,
v bielej rakve, v bielom rúšku.
Láska, sústrasť k tebe trieli,
v ružiach, mašliach dlieš pri cieli,
bielu venca držíš stužku.

Óh, čičíkaj, zlaté dieťa,
opustivšie otca, matku!
Žiare nebies už ti svieťa,
pestré raja trháš kvieťa,
blaho piješ, rozkoš sladkú.

Óh, pi, teš sa, raduj, snívaj,
v družstve svätých neustále!
By neblížil hriechu živaj:
oroduj, pros, Krista vzývaj
o pomoc nám… Vále, vále!

Dl. 29. IX. 1900