ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slobodný, jak orol ten, povetrím čo krúži,
vyhuplý toť z útesov mohutného hniezda;
jako pútnik, sácaný sušomaťou v úži,
keď ho z nesnádz vyvedie jasná noci hviezda;
jako jeleň poľanou
dohonivší laň ľanov:
slobodný syn prírody v slobode sa húpe,
voľný zor svoj v okolia nadšenosti kúpe;
a dvorí si s rozkošou, kde len siaha strop zôr:
Dŕžavie to bačovo, môj to sveta obzor!

Z rána sotvy slniečko zpoza čubcov zizne,
na kolibu oprie mu chumáč zlatých lúčov;
brilliantová rosička s pastviny tráv mizne,
tiež i s borov ihličia, s kosodrevín súčov.
Pozdravia ho trskoty,
sojky tropia koloty.
Veverička čiperná zacmuká mu šumne,
dovádivá penica zacifruje umne.
Nad nádržkou v húštine, zdroj kde skalín prýska,
zadumaný čierny drozd fujarou mu píska.

V ruke tríma vatráľ svoj, panovník sťa žezlo,
symbol ozaj kráľovský, holdov hold mu píšu.
Keby tak vlk, ostrovid… vie, by sa mu sviezlo,
nemá, nemá kurážu vkradnúť sa mu v ríšu.
Nedopustí psiny pár,
srnec, liščiak vetrí bár! —
Zaistený košiar môj, strážne trieslo, strunga,^[12]
zlým kto stúpa s úmyslom, buzogáň môj sfrungá.
Zabrechajú vartáši, zuby ceria besné,
opovážny trhan kýs k česlu búdy nesmie.

Z kremeňa keď vykreše ocieľkou si iskru,
práchnom chytí sršivú, rozdúcha si šmánie.
Rozrobí si pahrabu blkotavú, bystrú,
i radosti nevdojak slza mu v plam kanie.
Bo tá vatra, grúň i háj
žitiu môjmu snivý raj!
Z vatry tejto, chleba hoc chválabohu dosti,
šmatláku za podnechet niet v ňom ani osti:
vyhrabe si zajmusiek, čo upiekol sám on,
posolené, potrené lepšie chutia pánom.

Bečelím si salaš svoj, bačovania postať,
ni za pásem remeslá nečaril by, krámy!
Syrové za paškrty, po čom bažíš, dostať —
nenechám ťa, kraju môj, utešený, známy!
Vozduch tvoj mi záujem,
s chlapčinstvom ťa milujem!
Jahnenčiar i honelník, vrtký valach bol som
v lone tvojich lazúr, nív s ikricou i s ovsom.
Pri ovečkách dokonať vôľa starca, gazdu.
Oblasť holí radšie mám, ako poľa brázdu!

Svitom, zmrkom vystíska tvrdý čurák^[13] statku
v dojelnicu či v lovich, precedí tok čisto.
V kotol mlieko vleje si, zohreje sa v krátku,
sviežu ryncku^[14] vhodí veň, zakľagá sa isto!
Robôt shrn ten: unikum,
nevyzná sa publikum!
Smiecha, miesi varechou, až sa spení várka,
hustá, mastná žinčica: urda, horšia: psiarka.
Urdou plní puteru,^[15] psiarka čučkom slúži,
planšiu srvatč vypije chudý psotár v súži.

Hrudy syra soberiem, do komôrky vnesiem,
na podišiar^[16] položím, zásobeň to verná.
Toľko stravy, živnosti, kmeťúšek ja, nezjem,
koľko v sebe uschová doštená tá sberňa.
Lež valach môj poctivý,
čeľadník to horlivý,
bratov aj syn, honelník, opatrujú ovcu:
nuž način im, hájnym tiež, polesnému, lovcu!
Kedy-vtedy dopália, ukonaní, v sparne,
ustatkujem tým, čo mám, Boh to vráti zdarne.

Sadne sebe pod stenu, bymáček si zdriemne,
medzitým čo pastucha v piskor duje gájd si.
Balzamový vetríček pofúkavá jemne,
kde-tu akkord upizne — sahaniciam k práci.
Strižky lozia potokom
v roztúžení hlbokom.
Žeruchou si hľadajú hríby, smrečia šústim,
roztomilé trávnice vyznievajú z úst im.
Pohrozí sa valaškou, s chvíľu hľadí dumnú —
ej! šibalské fifleny, jedna druhú kumnú.

Večerí sa, kluše zať na kobylke biednej,
nakladie si tovarom visahy^[17] a rance.
Zachľupne si črpákom tej onakvej, prednej,
a kobylka, chudera, už sa krovím pance…
Slniečko si zachodí,
bledý mesiac vývodí.
Pekný krdlík s ločovcom v košiar svoj sa chystá,
ostrižú, hej, rúno mu na mundúry zista.
Psi vychlepcú večeru, stúlia sa na spánok,
hviezdnatá noc krýdlami kryje dobrých stánok.

Dl. 3. II. 1899