Quodlibet

Útlunká tvár oheň číry,
biele rúčky roztopýri,
  volá, chripce trasľavo:
Podže, poďže, óh, matička,
  sníček dám ti na javo.

Slnka hrialy skvelé lúče,
vila som si venček rúče,
  v hre vetríka na luhu.
Čula ľúbe hlásky vtáčkov,
  rozličného spev druhu.

Čo som čula crnkol vtáčkov,
roztopašných zun miláčkov,
  a na hôrky hľadela:
z riasy jedlíc vidím tiahnuť
  spanilého anjela.

Poď do našej, drahá, vlasti,
krajšie zrieš tam kvety rásti,
  sladší slýchaš zvuk, šelest.
Biedy sú tu, ples tam, rozkoš,
  vzdych tu, sĺz ron, tam prelesť.

S úsmevom mi, nežne riekol,
krýdly vzmáchol, v raz utiekol —
  v smútku prosno vzlykla ja:
Ah, neleť preč, duchu jasný,
  s tebou chcem ja do raja.

Tak sa mi chvieš, taks’ horúca,
óh, kurička stonajúca,
  čo ťa trápi, drgolí?
Oh, nestar sa, nie maťuško,
  hlavinka ma len bolí.

Tak sa potíš, chyčís krátko,
zúbožené neboriatko,
  ký liek bych ti dať mala?
Joj, nefinkaj, nebedákaj,
  tak by som si zaspala.

No buvičkaj, čičkaj, zdriemni,
mier ťa ukoj tichý, jemný
  zotavenia, prospechu!
Pán ťa combaj, Pán ťa zachráň,
  žitia môjho útechu!

A buvíčká, blaho čičká,
vpadlé víčka, bledé líčka,
  dumy snuje o nebi…
Tielko v ružiach, duša v sláve,
  v blesku Boha velebí.

Dl. 22. IX. 1900