Quodlibet

Bahnia sa ovečky deň po deň v mraznici,
tridsiatu nesie už dedúšek v plachtici.
Pri peci zo slamy sčuchrané hniezďatá:
     tam sebe hovejú jahňatá.

Zabľačí matica, vyskočí za mladým,
ulíže plod si svoj, čeňuchá tepla dym.
Nadstrčí škuráčik, napleká, až radosť,
     birčavá ľúbostka mala dosť.

Pritrie sa k starkému chlapčiatko mlendravé,
v gaťkách i v košieľke, kapeľuh na hlave.
Čo robiť, kmeťko môj, za mliečko, guľašu?
     Poženieš krdlíček na pašu.

Krpčeky na nohy, kabanku na plecia,
skočnému rákošu život svoj obecia.
Širáčik vezme si, galônmi^[18] zdobený,
     pastier náš na brehy zrodený.

Kapsička s frumbijou lengá mu na boku,
valašku obzrie si, spravenú od roku.
V kapsici hrudy kus i malý postruheň,
     stúpa si vedome v stráňu hen.

Za rana nepasie, nešibe k potokom:
rosička uškodí úlisnym úskokom.
Povojník, praslica porásta po poli,
     čiperné drobničky zmotolí.

Uchovaj, Bože náš, tie naše zvieratá,
od chorôb, úpadku Tvoja ich zdrž rata!
Žeby z nich zdužely kornuty, bekeše,
     chlpy im valach náš vyčeše.

A keď sa z nich stanú kudlaté materi,
košiar im vystavia šikovné sekery.
Za strungou podoja šedučký ňanko náš,
     bude syr, oštepok, oldomáš.

Pareníc narobia, pletencov police,
bude to sušeníc, geliet aj žinčice!
Na odpust zajdú si, na karmaš s tovarom,
     nestretli nikda sa s nezdarom.

Za jari, z jesene ostrížu hajno si,
vlnu nám zdrugajú^[19] na rúcho jakosi.
Óh, nebies láskavá dobrota driečna je:
     všuchla nám ovečiek do staje.

Dl. 15. II. 1899