ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posväzujú brvniská, výber skumu, svormi,
vhlobia latu do predu, kužel vprostred.
Pripravia i praslicu, v taľafatkách svorní,
s náperníkmi^[5] vesiel si chváli skvost ret.

Vystavia si kolibu v ríši vorov^[6] každý,
pred ňou modrá lipoce uhlia vatra.
Spižiarňou tá, nocľahom, úchylom aj v daždi,
z nej si zápek v pahrabe faktor pátra.

Nahromadia tovaru: dosák, šindľa drahne,
na dedovi^[7] nastrúhal poriez^[8] ostrý.
Nenie možná: herská plť v krútidlách sa nahne —
ináče žbľunk! lamentuj, v zhlani nos tri.

Na druhých aj pltiach zrieť stôsy foršní, kánov,
kláty, krokvy všeliké, dylín látku.
Byty sbijú gazdovia kdesi podľa plánov —
popri priemach žinčice vidno ládku.

Všetko, všetko hotové… V odchod kynie rieka…
Pribraných žien s batohmi došlo hajno.
V polovníkoch, suržiciach čulý chriašteľ škrieka,
šťastlivú im odpravu hláše prajno.

Čo priniesly, predložia, každá druhu svojmu:
bryndzovníky s ďumbierom, kuru v hrnci.
Halušiek syr, pirohy, krpku šámu strojnú —
zapijú si, zajedia ako srnci.

Žehnajú sa, pomodlia. Frumbijové^[9] kapsy
strovu pracú, pečivo v pltí chajdu.
Trúchlé babky zaplačú… Neslz, Jano, chlap si!
Sväteničkou pokropia trámy, zajdu.^[10]

Znamenajú krížom sa… Odbíjať! znie heslo.
Razom vzchytí plavidlá vrkoč Váhu.
Plujú, plujú náklady, čob ich vzduchom nieslo,
s roztúžením stláčajú klamnú dráhu.

S diaľou zmíza Čebrat, Choč, s Mníchom uniknú tvári,
za tie tvári robušky prosia Pána:
nehoda by nestíhla, čo ich v srdci kvári,
blažená ich zvítala domu brána.

Poskladajú pospolne, horlivosti krása,
otčenášky za nedieľ konať v chráme.
Oskeruša ovocie s takou vďakou striasa,
zbožná chúdež cestu si k Bohu láme.

Kermentujú cestovní, napnú sily zmužne,
už sa brehy zúžujú, priesmyk blíži.
Čeria veslá vlny pien, odrážajú vzpružne,
Besná, zloby Margita súra v kríži.

Nejedon už Slováčik v priepasť vklznul víru,
nejedon sní v hrobe vôd vesny večné.
Oni zručne vyhybnú červánkov za pýru,
neuškodia obťaže oblúd priečne.

Budatína krútňavu, Kysuca kde ústi,
karovaním obídu: hrôzy miesto.
Učni klochtia lohazu, dym sa valí hustý,
do obarca kundráčik mrvia, cesto.

Odloží v raz podbradok, širák zdvíhne vodca,
zmŕšti čelo, prižmúri, vzozrie vôkol.
Navlas povie hodinu, čas vylúšti vhod sa:
z rýb šibrinkov, z vtáka hýv, priam čo skvokol.

Pri Hlohovci pribijú, do židáka fáru,
dovedný kto, najsmelší, zadník setný:
povýšia za predníka, v tragár meno včmáru,
odbavia mu krstiny v pobud kvetný.

Vážny faktor zazdravká, zdar mu žičí, všetko.
Spomenie mlyň, zuby skál, kľuky nástrah.
S Bohom hladko plynie vor, vlečie les či snietko,
bezbožným vzdor, príkorie: cesta na strach!

Povykníše príboje veselosti cháska,
pojedni už lantošia, šprýmov^[11] šelmy!
Do Komárna svorná ich, bratská vedie láska…
Slovenský ten chlebíček ťažký veľmi!

Dl. 10. XII. 1898