ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chmatne torbu, bielu hunku,
schytí krošňu, setnú hôľ;
riekne smutno: s Bohom! prah mi,
a sa berie brehmi, svahmi
mzdu vyšpárať, hoc malunkú,
dbať, by meštek napuchol.

Oj, tie burzy, tie tobolky,
nešeredná ver to moc!
Keď sú šťúplé, chudé, hladné,
vyštuchajú chlapa snadne:
rušaj zisk pre koľký-toľký,
prac sa v cudzie strany, chodz!

Biedy muž čo? kam sa pobrať?
Nemá lánov, lích ni plies.
Vezme nádob z huty rezky,
cvalanguje v obce, viesky…
Jak chce troška babiek sobrať,
načim svetom skrz i prez.

Vlečie láhvy, smes kalíškov,
púšťa z pípky svetlý dym;
koho spáči, spevno táre:
Kúpte sklienky aj poháre!
Znov si pukne s chuťou friškou,
zasa núka medzitým.

Dudní galgan, traja, piati,
mihajú po cudziaku…
Oj, tie gomby a tá kapsa!
Lež zevlúnstvo slabá taksa,
tou ver bysťu nevymláti
ani pakľa tabaku.

Vyjde krčmár, driečna dcéra,
šibký Slovák složí krám;
pripne páku krošne k rámu,
ťahá kúsky, sníma z krámu…
Liter, žajdlík, všaká miera,
to za facku, lacno dám.

A s tatinkom dievča bystré
vyšuká si, čo treba:
dve-tri pinty, štvoruhlovky,
s pár pokálov i grošovky.
Pojedná sa, dlánku vystre,
otrčí plat i chleba.

Vďačný sklenár poomáľa
a vydrančí šámu glg.
Schopí ťarchu, češe gánkom
v zápach šenku sviežim vánkom,
žid kde hlúpych v spustu váľa,
žerie, vlčí jako vlk.

Tučný káčer kumne žienku,
obstarať, čo káže úm.
Tá vyštúra zorom, trdlom
známych tých rad s dlhým hrdlom
na rozoľku, na pálenku,
kontušovku, hriate, rum.

Bože môj, ah, Bože dobrý!
fliaš jak hrozný jed, divoč!
Koľký mozoľ, prácu vesníc
zhltol gágor kliatych besníc?
Koľkí mohli byť ľvi, obri —
liehom vyšli na nivoč.

No chudák náš môž za chatru,
že sa spustlý tak drtí?
On žiť mieni, nehajdáka,
nepodal sa na slopáka.
On nehlási: zmrhaj Fatru,
žobri, livej do smrti!

Kvapí sklenár, šťastný chváta,
bodro merá horu, dol,
Umkol tovar a ostatky
odtokáni chôdzou zpiatky…
Zaplesajte, rodné vráta!
peniaz hodne pribudol.

Dl. 7. XII. 1898