ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skyvkal sa s vrzgľavým z Požehy povozom,
plno dŕv dopriala grúňa tá priestora.
Sekľavým ťažko sa terigal súvozom,
až naraz dorazil známeho do dvora.

Jako sa mordoval, kým znótil fúru tú,
sekeru vyštrbil, záosok vypadol.
Koľko, ah! podstúpil, hamujúc k okrutu,
k doliny potoku kým dodal sa na dol.

Pršalo, z kupy jak, umokol do niti,
zima ho sekutná mrvila do špiku.
No tešil vrúcne sa: bučkov tých uchytí,
popíli, poštiepe, sporiada v kútiku.

Medzitým ženička vypriahať pomôže…
Janíčko, Janko môj, akýs mi zmárnený!
Iď k ohňu zohriať sa, zotav ťa, môj Bože!
voly dva uviaže maštale do steny.

Hodí im za rebrík… Vyberie bramboria,
očistí, vysype pred páľu do pece.
S ňankom syn o hájnom jedno dve hútoria,
Hanička čeľustie s popola omece.

Pritlačí dlánky dve, šelmica, mužovi,
huh! zima, chladno mi! cerí sa, zachveje.
A celý deň v hore, chutí to chlapovi?
Čo tá vie, žaba tá! starý sa usmeje.

Pichajú, štuchajú, nedá sa ver’ ona,
hoc dvaja proti nej, ona sa vyseče.
Pipľavé roboty obratne vykoná,
zobracia zemiaky, v zánete dopečie.

Vybehne Jano náš k ovciam do mraznice,
natrúsi sena im, šúrom aj Ruženám.
Po Ďure syrovým okrášlia police,
bude to výborné, bude to dobre nám!

Vyhrabe švábočky, položí v riečicu,
prikryje handerkou, zopála zručne ich.
Otecko, driečny syn snímajú čapicu,
žehnajú krížom sa, ku nebu vzlietne vzdych.

Nevesta zvrtne sa do suda komory,
nakydá na misu kapusty surovej.
Širianok cmaru tiež papáčom zadvorí —
Hanička, gazdinká, už im len vyhovej!

Rozpučia zemiaček, soľou si posolia,
rozchádza vôňa sa po celej chatrči.
Štipôčku kyselky k tomu si povolia,
z konevky s glg cmaru každý do úst vstrčí.

Hryzkajú, chrupkajú, chlipkajú, matlajú,
rukávom gamby si poutrú i stanom.
Ni páni onakvej večere nemajú,
rečú o zákusku po chuti spratanom.

Tamvon už stmilo sa. Hanča na kozube
štelinku pripáli, kolovrat zafrčí.
Tatko na prípecku, fajočka na zube,
dýchať že nechce mu, trocha sa paprčí.

Mladý muž klát sebe dovlečie z pitvora
a kreše a kreše fakle na svietivo.
Dážď šibe v obloky, vietor si, potvora,
zahviždí až na strach, zaskúka hnevlivo.

Snáď sa ktos’ obesil… Prehodil kolenom — —
Ba netár sprostostí, piznem ten neboziec!
Bála sa nadmieru, mykala vretenom — —
Ajajúj! šklebí sa, zjedz ju, zjedz, bobo, zjedz!

Iďte spať, jašovia, nerobte shonby tu! —
Ľuľa mu vypadla, nezbadá, zasne hneď.
Janíčko, Hanička sbierajú rozbitú — —
Na poval vylezie do perín ošemeť.

Dl. 5. II. 1899