Quodlibet

  
  Ah, s bôľom hľadím na tvoje črty,
  na vpadlé oči, morutnú na tvár!
Úst zvädlých úmlk zrejme kričí, hláše:
  duch tvoj uniknul z trúchlych zeme chmár.

  Ah, umkol, umkol z trápnych zeme chmár,
  kde trud ťa stíhal, neresť, trampota.
Na biedy riavach, núdze vĺn chrbáte
  lodička tvojho plula života.

  Vek mladistvý tvoj, krásu života,
  jaj! horký zvlažil drzej súdby blen.
Žiaľ chlácholil ti vnadnej lásky obraz,
  titerná úfnosť, hmlistý kľudu sen.

  Tá smyslov nádej, šiaľny blaha sen
  ti snadnú kreslil do budúcna púť.
Vo vernosť viera, čistá, tuhá ľúbosť
  stesk ľavila ti, zúboženú hruď.

  Hoc tvŕdza, úzkosť ranila ti hruď,
  sa nerúhalas’, nereptala, nie.
Len kedy-vtedy slzí lialas’ rieku,
  len úkryt slýchal tvoje vzdychanie.

 Chrám posvätný čul tajné vzdychanie.
 i chvev modlitby srdca vrúcneho.
Óh, žič mi, Otče všemocný, milosti,
 by dobrou ženou mohla byť jeho.

 I sviazal vás žrec, zostalas’ jeho,
 raj máš, chuderka, myslelas’, nebe.
On sladký pokál chvatným chľastal chtíčom,
 a pekla hlavne roznietil v tebe.

 I zúfu závrat krúžil po tebe,
 tvoj poklad, zkúsiac, lži je, falši sieť;
baránka rúnom zdobené vlčisko,
 necitný balvan, ošemetná smeť.

 Vycucľav krv ti, zmiznul, drastná smeť,
 bolestí nechal v útrobách ti meč.
Des, mráz i úžas lomcoval ti kosti,
 duch tvoj malátny zalietol si preč.

 Duch šľachetný tvoj preč pobral sa, preč.
 Si tiško driemeš, nevzruší ťa nič.
Neslýchaš plaču malej už sirôtky,
 nesápe viac ťa krivdy, súžby týč.

 Zanikla temnej strasti mrzká týč,
 si spíš lahodno, v spokoji ležíš…
Za trpkú pliagu, husté šľahy, kríže
 v nadhviezdnu rozkoš vzal ťa Pán Ježiš.

Dl. 20. X. 1899