Quodlibet

Vzali sieť si, dražiak, vrš či sak to,
ku Kysuce vŕbiu išli takto.
  Majstri všetci, zbehlí, zruční,
  nie prtáci, leda učni.
Znajú všetky fígle úk remesla,
žblnka bystrá tých im neodniesla.

Kysuce pri hatiach topoľ, bresty,
pekná sihoť hýv, krov, známe cesty.
  Vyzujú si s hýčov čižmu,
  milú šíria tu-tam pižmu.
Vyhrnú si háby, rieknu heslo:
by im veľa rybiek v sídlo vliezlo.

Vstúpia si do prúdu, vpustia siete,
otrusinky nástrah v penách zriete.
  Pohonom kľuk pichá, búcha,
  skryty chúďat pohne, rúcha.
Prestrašené jalce — snáď uvrznú,
v pažeráky žrútov razom vklznú.

Hopká sebe, hupká skočná vlnka,
odrážajú v nej sa lúče slnka.
  Hlavy dvíhnu parmy, sumce,
  vrkoč vody šumno špľunce.
Z patočiny zíznu biele panny:
ký nepriateľ šparchá svet ich klamný?

Oj, rybári, dosť už, hľaďte v diežu,
škoda rybač márniť šibkú, sviežu!
  Mrien, podustiev, belíc ľahno
  kuzdorí sa v brehu drahno…
Fujazdite, vodník ináč prijde —
škôrne pláce v húšti kdes na svíde.

Dl. 1. III. 1899