ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Óh, mdlá sirôtka, čos’ mi spáchala,
že ukrutný ťa mrskol trestu prút?
Ti blaho vyschlo, v nešvar kleslo hrúd,
kolísky kvietie zima skmásala.

Óh, sladko slýchaš nótu hojdavú,
sĺz nespáčiš tej, čo ti spieva tak.
Žiaľ netrápi ťa, čierny smútku mrak,
zavrhne nútor bolesť trhavú.

Sa ihráš, v čačkách roztoch^[20] máš zlatý,
ti rajhrad kreslí krásny žitia sen.
Nevieš, nevíňa, všetko luže len,
nepoznáš, chúďa, najdrahšej ztraty.

Tvoj zorný rtík si šťastne laloce,
víl šanty vídaš, bájov čudesá.
Lež, haj! srdiečko tvoje pukne sa,
keď strieborných šiaľ hmiel sa rozkoce.

Ubrnknú kúzla, zámky zahynú,
tvoj malebný kraj vetrom odšumí.
Zo stých úfností zbadáš len rumy,
a zkúsiš tieseň, úzkosť jedinú.

Ah, súlad mieru pravdy zmarí chop,
ťa úkoj ľudský nesteší za mak.
Skutočnosť hrozná zavlaží ti zrak:
mamičky ľúbej nemý, hluchý hrob.

Ti v ucho zavznie chvejná horká zvesť:
stal nehodník sa lásky jej vzorom.
Tvoj vznik, mrnk, úsmev bol jej úmorom —
tieň tá nevládla ťarchu súdby zniesť.

A zalká ponos, úpenlivá reč:
otec, šemetník, chabec uprchol.
Bied, súžnej tvŕdze stíhol ťa vrchol,
neborkej tetky chovala ťa peč.

Žiaľ, trudný nárek, usedavý plač
ťa prípor vedie púťou, príkriny.
Vab hriechu stretneš, planstva prečiny —
sa varuj pádu, bedli, k nebu páč.

Znoj starostí ťa, práce tlačí stoh,
a niet mzdy, chleba, slušnej pláce niet…
Nezúfaj, púček! Núdzi blíži svet?
pomôže mocný, verný, dobrý Boh!

Dl. 30. VIII. 1899