ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dlhopoľské dievky, bujaré devuľky,
vyfrndené, šumné, jako zo škatuľky,
zaslúžia, ej, pyštek zorné na papuľky.

Oblečú si sukne, po obdive bažné,
bielych zápon riasu na rubáše sňažné,
tekaví šarvanci pasú po nich snažne.

Rukávce si vezmú tie parádne decká
na ramienka tučné, tračkové oplecká,
zraky na nich ztráca junač tá všepletská.

Opášuc záponky, dar od matiek, od báb,
šuchoriaci, vzácny; rôznej farby hodváb,
ká hrdosť im v tvári, v údoch ký tkvie svod, vab?

Modrá jubka, ľajblík, šáfolové šatky,
labutích kol krčkov jagavé granátky
driečnu pleť tú zdobia, štebotný rod, hladký.

Vrzgavé topánky, tarkavé pančušky,
usporeným hákom^[21] kúpené pošušky,
fiflenské tie krášlia, nádherné cipušky.

Medené prstienky, skvelých rad obrúčok
jaše sa po prstoch pracovitých rúčok,
v hrsti božie drievko, hrebík, ruže púčok.

Birčavých, na pútec rozčesaných vláskov
pristrojený šnúrkou vrkoč, mašľou, páskou,
primeraný herských vkusu okopáskov.

Tak vídať té družky, rasu zdravú, priamu,
v nedele, vo sviatky jako tiahnu, chrámu
v čistom kroji, ľúbom pokory do chrámu.

Tak šibú do chrámu… Lež keď hudba drhne,
krpčeky s remienky na nohy roj vtrhne,
a do víru tancov ohnivo sa vrhne.

A dupčia a krepčia s bystrými mládenci
trasorítky vrtké, šibalskí šibenci,
po výdaji práhnuc, po sobášnom venci.

Lebo blaha nieto, väčšieho niet šťastia,
než čím skoršie pleštiť parter kams’ do chrastia,
zač sa modlia, horlia, bohyňujú, mastia.

Modlia, ej, sa, vrazia, tajné držia pôsty,
len do podvík skrútiť panenské tie chvosty,
k raja svadby vrátam vystaviť si mosty.

Nečudo však, pravda… Lišaj, holub, zebra
v zlaté letia sňatky zo samotne striebra,
ony tiež sú Évy z Adamovho rebra.

Tak, nečudo, pravda, k vôli tomu čepcu
šuhajkov že lovia, s vohľači sa šepcú,
počkaj, mysliac, vtáčik, neodoláš klepcu.

Ver nečudo, pravda, fantivé že psiarky
kunirujú tetky prosom, láskou, darky,
vysnoriť ženícha, nadpriasť nahovárky.

Čo ma však po strižkách, nech sa už len snúbia,
chystajú štrych, truhlu, krave kopu hlúbia,
manželstvá nech viažu, keď sa im tak ľúbia.

Veď precitnú jednúc, prijdú časy, prijdú,
ovoc sa im skyslí malín, breskýň, svídu,
skaboní sa blankyt, keď sa skaržiť sijdú.

Prestanú žubrienkam prestanú, ej, smiechy,
aj spevot, aj výskot, škádlenie aj miechy,
ejhaj! budú káť sa za furtáctva, hriechy.

No s Bohom! fígliarky, kuliferdy vravné,
veďte sŕdc za práva boje rekýň správné,
víťazstva by vencov dobyly ste slávne!

Dl. 22. X. 1900