Quodlibet

Drotári, drotári, vy povestní orli,
duma ducha môjho k bytom vašim horlí!
K bytom vašim horlí, s pozdravom k vám prilne,
óh, vy mravci vrtkí, vy včeličky pilné!

Zobjímate otcov, plačlivú žien zdráhu,^[1]
prežehnáte chatky chudých Kysúc, Váhu.
Opustíte čierťaž, poľany grúň, háje,
a spešíte húfom, voľnejší kde kraj je.

Spiechate, hej, valne z tej macošnej vlasti,
surová kde mrzkosf blen, žlč núka, strasti,
po hroboch spí voľnosť, v rumoch tlejú práva,
kolohnátom spupným rozkoš kvitne, sláva.

Spiechate z tej vlasti: zloba puta tiaže,
ozorné, ah, ťarchy vám na šiju viaže;
pod oplanstva žezlom, pod korúhvou drábov
sácaní ste v priepasť ľutých velom štábov.

Spiechate z tej vlasti, zvrheľov kde surmy
velebnými Krista zatriasajú múrmi;
v súžení a kviľbe čestný starne otrok,
v hýrení však lotri skvelý robia pokrok.

Spiechate z tej vlasti, neboráci s džarky,
by ste stíšiť mohli hladovizne nárky;
by vykutral každý, čo rodinke chýba:
šúškov, riče, čgancov, smaženého hríba.

Nevšímate námah, nie prekážok, diale,
nedesia vás búrky, chujavice, pále.
Výhodnejšiu pre mzdu, rubeľ, dollár veľký
opevadlám znojným vydáte sa celky.

Majstrujete deň dňom pri svetielci knôtu
riady z plechu vzácné, rozmanité z drótu.
Tvrdé často v prácach prežúvate kôrky,
tak vás veru hostí kalich žitia horký.

S Poliakom i Nemcom spojení ste úzko,
sochy vaše, uzdy Rakušan zná, Rusko.
Prečochráte Česko, Srbska, Bosny drieky,
Sajny, Rajny obvod, Švajciarov i prieky.

Putujete voslep, kde vám zraky kážu,
ku ázijským snežkám, k Niagary krážu.
Nehatí vás úst reč, zvláštné zvyky, cudzie,
v krátkom čase vidno, zhostíte sa núdze.

Žijete nie bujno, utiahnuto, skrovne,
šanobný ste fľok vy, nie trúdiská trovné!
Hej! veď to aj múdro, viete, že to patrí,
mozoľov zisk schamrú nevoľné tie Tatry.

Kopu groší zhamčia s patorou tou babky:
na chovu, na orbu, dane, dlhy, hábky.
Preto lacný jedla načim hľadať spôsob:
hospodyniek vďačnosť, priazeň kuchýň osôb.

Oj, té srdcia dobré! sjednaní po brzkom
zajmú vás, podomných, k ohnišťa oprskom.
Predložia vám váry, veď im zbudla, kľudne,
a pletie a táre biela tá pleť vľudne.

Po spočinku ľahkom, zotavení sviežkom
uchytíte krám svoj, fujazdíte briežkom;
od vsi do vsi, v mesto, odtiaľ domov azda,
tak sa zdiera, trápi bez imania gazda.

Či ste v robôt teple, v chlade stromov či ste,
na perutiach mysle šiniete sa iste:
ku tým lesom temným, k salašom tým, sedlám,
spevavým pahrbkom, vtačou zvučným jedliam.

Bo vy nie beťári, loptoš! kto beťári,
vy na mieste mužia, poctiví drotári!
Vy, keď spuchla mošňa, stíhate už chvíľu:
zem slovenskú shliadnuť, dedovizne dýľu.^[2]

Ide slávnosť Vianoc, zmŕtvychvstanie Pána,
kto si oboz uzlí, kto zas drusov sháňa.
S Bohom! chleba hniezda, hajdy! k chalúp doškom:
radosť zrobit drobným parenicou, rožkom.

Drotári, drotári, kolotaví orli,
duma ducha môjho v obce vaše horlí!
V obce vaše horlí, s láskou k vašim prilne,
vy obratní mravci, vy včeličky pilné!

Dl. 25. XI. 1998