Quodlibet

Ja som handrár, herský handrár,
  z tej považskej doliny;
poznajú mňa, po mne práhnu
  kuckov miest i dediny.
Blúdim šurdom, trávou, pieskom
s tlstou kapsou zmrkom, breskom,
hľadám zdriapov silu drahnú —
  môj to obchod jediný.

Kráčam voľno, pískam bystro
  kalamajky, vábnice;
pritom jastrím, ako jastrab,
  ruch, vrz dômkov ulice:
či nevídať strižku, hoľku
šarpy cárov^[3] niesť v podolku?
Či neškŕka šašo na strap
  rubáš mamkin, onice?

Stúpam, striehnem, nóty frndím,
  aká práve strelí v um…
Óh, Božinko, Bože biedy,

  vylúď k čachre viesky tlum!
Ztaď i ztaď, hľa, sťaby srnka,
hojza trieli, fagan brnká…
Ďaka Pánu! ráty kriedy
  vyplní diev hustý skum.

Sem sa, krstné, aj vy starké,
  kúpte niečo vnučatom!
Špendľov, hračiek, bábät, čačiek
  stoh v sajdáku bohatom.
Nie som šudier, dráč ni dáky,
všímnem striebro, hák, šupáky?
Camforcov len za bymáček
  ak hodíte, dosť na tom.

Ľaľa, družky sličné, bodré!
  aj pre vás tiež veľa mám:
šnúrky, drótky, prsteň, ihly,
  stúh, granátok šumný krám.
Ak volíte kvanty skrájať,
budú vás pán štólou spájať.
Vaše líčko, driečok štihlý
  potľapkám, hej! i ja sám.

Nož, bukovci, semka svižko!
  nepokúšam ledačím.
Drumble, gomby, pierka vzácne —
  len capartov dať načim!
Aj vy, strýčko, pre tie kmotry
vemte darky so dva, so tri!
Všetko pekné, nadmier lacné,
  všetkým slúžiť postačím.

Schytím drúh svoj, žocha vantuch,
  v druhú cielim osadu.
Fúkam v dúčeľ, kuťo zhafká,
  prosím framfor do radu.
A nevesty, svokry chytré,
všetko rúče sa to pritre!…
Shrniem odraš… rieky lávka
  šurom vedie do skladu.

Lež, počkaj si, rusý Áron,
  sto striel v krmnej pečeni!
Pravá látka, žírny výnos —
  moc to kupca kešeni!
Jak ty mnohdy, i ja včuľka:
— — — pľusk! mech v mláku, ľúš do grúľka!
Nech viac šípi kľukatý nos,
  nech je vyššie vážený!

Vykonavší intermezzo,
  v iné brhlím strany zas.
Pláňou, hájom, viky dielom,
  cez pasiek svah, strmý sraz.
Myslím, hútam: Bože veľký!
koľkých zdvíhly kožky, zderky?
Nuž ten lós môj: tĺct sa mielom,
  nezmení sa v lepší raz?

Nerúham sa, veď mám píšťaľ
  z vybíjanej kostiny;
veď ma šíre znajú diale,
  zľudné obcí rodiny!
Drobčím pieskom, pôdy slímom
s prajnou kapsou, s driečnym príjmom,
sbieram handry, cundry stále
  bez fintárstva obviny.

Dl. 27. II. 1898