Quodlibet

Ktože by nepoznal slovenského sklára?
V plátaných valaských, pošmurnom kabáte,
z prava lengá kapsa, burda na chrbáte.
V belasej halienke, pierce za klobúkom,
v ošarpaných krpcoch, s veľkým v ruke drúkom —
Ktože by nepoznal toho remeslára,
čo s našimi okny všaké kunšty stvára?

Keď zafundží víchor, zviklá štít, krov aj strom,
druždí šindoľ, vetvy, v kusy kruší tably,
zkazu berie všetko, všetko ide v diably;
šibencov keď mrštných tajná zvesť pošopce,
prak že, purgy, pamprl popsuly tvár obce:

zaraz vám pripáli, vyznačí sa majstrom,
výzor kde-tu mrzký novým zdobí flajstrom.

Z dopustu ked Pána ľadovec vše hustý
na mrvy roztrieska vchodné svetla miesta,
pri čom vetrom, hriechu voľná zeje cesta;
v rôzniciach keď krčiem, vzbúrenom pri šenku
trepom hláv o rámy potvrdzujú mienku:
priletí náš priateľ, bytov neopustí,
vyplní, ej, rámov prázdny priestor, pustý.

Pritrafí sa niekde, muž vraj na trest žienke,
rozsršený zlosťou, lampáš rozbil, oblok,
jak teší sa figliar, že ho čaká obrok!
Dočuje sa chýru: čata školných zlôb raz
v nezbednosti stĺkla skriene sklo aj obraz —
jak ochotne drobčia hýče jeho tenké,
so pár groší šuchnúť chudobnej mošienke!

Hodný, ej, to občan, neunavný vskutku!
Zimou, letom bŕdne za tým chleba kúskom,
pereputi, starkej, vie, čo treba v úzkom.
Pitomý^[4] to dobrák, nerve sa s detisky,
hoc: nehádž! naň škrečia hydi drzopyskí.
V krvi nosí krotkosť, nie letoru prudkú,
chočený on srnček v každom sveta kútku.

Váži obor svoj si, nie je trený líčom.
Za lyžičku váry, obstojnú za plácu
vystaví ver navrub, akú velíš, prácu.
No nečud, je fiktoš, čo ho chváli práve,
látku má i diamant, kyt, pravítko v háve.
Nečuchtí ho nikto prchkej hany rýčom,
chlapák on, vyhovie všakým vkusu chtíčom.

Hoc s ním zavše v púťach trpký osud fára,
pomoci a lásky v Ježišovi spáči,
krížik Jeho verne na remeni vláči.
Smilovník ten biednych či doma či inde,
nenechá ho schradnúť v súžob, útrap žbrynde…
Podporte, Slováci, slovenského sklára,
čo po našich býtkoch šikovnosti stvára.

Dl. 8. XII. 1898