ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetci zatíchli razom, brada vôkol ovisla sediacim,
keď básnik v besede toto rečniti vzdychmo počína:
Oj, koruna! ty velieš sveta rán sa dotýkati; bieda
jak vo samej Viedni danaidské rozbila stany,
jakže celou ríšou časnosti rozostlala žiale,
čo ja skúsil som, nemalú nošu na pleci nosiac —
kdež Myrmíd a Dolop, kde divoch, korúhve Ulyssa,
ktorý, ľudstva neresť vidiac, by nezalkal! — a byť aj
vlahu tichú na luhy stlala noc a nebies už
niesla kosy, — keď chvíľa dlhá to prísne mi velie —
jak i do Tróje Rakús kôň biedy sa vkráda falošný —
bárs aj srdce bolí a myseľ sa predmetu háji —
vypravovať začnem.

Pán Rubeš umrel!
Biedne tvoje oči,
Praha! keď kedys’ prúd veselý vrel
z nich, teraz rozmar omdlelý,
sediac na rtoch, večer celý
z viečok vodu dlhej chvíle točí. —
Nežaluj sa! aj inde dych smrti
kratochvíľne vtipy škrtí.
Aj vo Viedni už viacej nestroja
smiech a žart a mravnú školu,
uštipačnú kapitolu
korenné šiale Nestroya;
tam tiež nôtia: aj vo Viedni
ľudia biedni!

Aj tam talianske opery,
cudzomluvné prkná a partery,
siene Rafaelov a Straussov záhrady,
Schönbrunnu quodlibet zvere,
hniezda pajácov, Prátere
a strakaté stromorady
majú svoje biedne vady —
aspoň jednu, ktorá i tam býva,
že veľa ráz i tam
napriek Donnám a Pepitám —
čeľaď naša,
sťa pred kráľovnou ľud Ancáša —
obrovskými ústmi zíva! —

Infandum, regina! —
Čia to vina,
že aj v Slavianskej besede,
spolu sediac po obede,
nemáš všetko, čo si ucho žiada?
Dosť by rada
rečňovanka dala zabavenie, —
ale čo? keď načo súcej nenie!
Oj, vyznajme: aj vo Viedni
ľudia biedni!

Biedni? a či dve koruny
nie sú vstave
dať bohatstva hlave,
naladiť poetov struny?

Pejma na zlate sa nerodí!
Ona vývodí
svätým citom,
ktoré s smutnou i veselou
dušou sa prechodia
a prevodia —
čistoduchých si priateľov
k vysokým slobody bytom! — —

Ale vec slávna je koruna.
Až vyjde, zo zeme lona
lejú sa potu potoky,
potom celé ruka roky
robotovať musí,
až vyhľadá, vykúpi, vybrúsi
diamantové blysky
a sporiada všetky jasné časti
zlatého temena vlasti:
K jednému trúnu
jednu korunu:
Kde dva trúny,
dve koruny!

Biedny básniku!
Žiadaš dve koruny?
Korún pár
pekný to honorár!
Starodávni tí spevcovia Luny,
Phoeba, Tróje a Heleny
spievali pre peknú Attiku,
pre bohov, mužov a ženy
za koruny list zelený,
ktorý zvädol a ktorý by boli
nechceli hrýzť ani voly:
Aj to, veniec ten, či koruna
jednému len jedna dávala sa:
A ty — ty, moja okrasa!
zlatého bys’ žiadal rúna
bez Jasonov pračiek so šelmami
a klamnými Medey slzami,
za básničku biednu,
pri ktorej nám blednú
duše a — veď vieme —
všetko drieme!? —
Za dva trúny —
— dve koruny —
tiekli cez letá a letá
krvi polosveta
celé rieky:
Z tvojho pera, za tie vzácne veci
môžu veru tieci
kvapky černidla po všetky veky! —

Ale, vzácni páni, panie,
nahajme toto hádanie!
Vieme, spravodlivosť neba
tomu toto, tomu iné dala,
poetovi vám však zanahala
sama seba!
Z toho môžme zavierati
napriek tebe, pliešok zlatý,
že básnikov žreby
hrajú v nebi:
A — vo Viedni
sú to ľudia biedni!

Poetovia len? — aj iní!
Podagristi, invalidi Lady,
albiónskym spleenom hynúci,
a tí, čo by žili radi,
smrťou neúprosnou mrúci?

Či len títo?
Čože by to!
Ešte mnohí iní:
Proletári, polapení kmíni,
zoči-voči s prísnym veriteľom,
vo víchrici krinolíny,
chudí duchom, tlstí telom,
ťažko zliezajúci z voza
na fatálne rigoróza,
zaľúbení, no nemilovaní,
potiaca sa nafarbená pani,
vidiaci a nemajúci
a tisíci vzdychajúci,
ktorí v týždni po ženení
tisíc ráz bývajú prekvapení! —

Ešte viac? dosť týchto síce,
ale ešte iných na tisíce!
Matikus, ktorému neodbytná mucha
vždy poznovu na nos sadá,
kto polievku na jazyku dúcha,
skrývanej tajnosti zrada,
tajomstvo u klebetnici,
bedár v najkrajšej ulici,
ten, čo zo špajzcetly nevie pýtať,
billet-doux tej — ktorá nevie čítať,
poctivý v nezaslúženej chvále —
a tak dále.
Všetko toto biedy malé!
Ale,
slávopanie a slávopánovia!
Jesto ľudia, ktorých zaslepenie
po zlatých sa horách, zámkoch ženie,
bažiac po tom, čoho nikde nenie,
ktorí takrečené „šťastie“ lovia —
a mudrujú,
až aj — vyvandrujú:
Zbohom, Slovensko! zbohom, ty biedna Orava!
Hajde k Viedni! v nebi a tam sláva! —

Z tých jeden šiel cez veľmesta brány,
nemajúc pre inšie oči,
leda pre cukrárov stany,
pre nádherné veže a paláce,
pre podivné rukodielen práce —
až sa mu v tom zadivení
v očiach mení
a svet vôkol točí.

Tu nevdojak oči na tých vrazia,
ktorí, vychudlí a otrhaní,
nádherným sa hrýnkom plazia,
nikomu tí, nik im sa neklania —
odkiaľ, biedni páni? —
Viedenčania! —

Moje plány! moje túžby! — vraví —
tu som úfal naliezť vrchol slávy! —
A s odvislými ramenmi k boku,
so slzou v precitlom oku
vzdychá — opakujúc: aj vo Viedni
ľudia biedni!
No, tento až hen vo Viedni
poznal, že je biedny:
lebo údel toho psota,
kto v biede nezná biedy života.

Márnotratník, ktorý nezná psoty,
troví, jakby dnes mal ísť zo sveta:
Ale zanovité letá
smrť nenesú, a — tu prah žobroty.
Príroda prázdnotu nenávidí —
Natura horret vacuum —
preto nasypala hydi
na prázdne miesto veľkých súm. —
V plačlivom tomto údolí biedy
nehanblivec sliedi
po krádežiach, fígľoch, po žobrote,
psotiac proti psote:
Ale na krik ženy, detí
a na múdrejších námety
s rovnodušnosťou podlou odvetí:
Čože! všade, kde len človek sedí,
dosť je biedy:
Hľa, i v samej Viedni
ľudia biedni! —
Tak je, ale horšej biedy nenie
nad ľahkomysle biedne zaslepenie!

Horšej biedy nenie?
Čo tá hruda, ktorá v svojej podlosti,
hľadiac na to,
že aj zlato
má svoje trosky, má svoje dranie,
naškľabiť sa nemôž dosti? —
To ten, ktorý, keď v noci temnej
búrky hrmennej
ľadovec spral požehnané pole,
vidiac i svoje osenie
ako susedovo zbité, holé,
v tom má biedne potešenie,
že nešťastie nikde samo nenie;
raduje sa: ejhľa, aj vo Viedni
ľudia biedni!

Ale biednejšieho nemá biedy ríša,
jak ten, kto mať chce biedy tovariša.

No, načo to, pánovia a panie,
moralizovanie!
Pravda, že to i krom Viedne
deje sa dosť biedne:
A ľahko by kritik neočatý
do tých veršov zaťal zúbok zlatý:
Ale odstúpiť sa nemá
od toho, čo naša téma,
totižto: že i vo Viedni
ľudia biedni.

Nuž, nasledovať by mala
spravodlivá chvála
prejasného kráľa.

Hej, každému sa to neľúbi,
že dnes ináč lež včera sa trúbi;
inokedy naši páni mladí,
prijavše v župách úrady,
robili, čo sami chceli.
V pondelok, v utorok, v piatok
usporiadali si sviatok;
prišla streda, štvrtok milý,
oni si to zasvätili;
keď sobota doletela,
u nich už bola nedeľa.
Jedným slovom: týždeň celý
pohodlne si hoveli. —
Dnes to ináč sporiadano:
Prídeš do úradu ráno,
drž sa, brachu, svojho pera
až do pozdného večera!
A to je tá bieda,
ukrutne že sa dohlieda!
Pán kancelista zhrbený
pri sedení,
vystiera sa, vyťahuje údy —
kladie pero k uchu — zíva —
pritom sa podíva,
jak je politika, ako súdy
krom vonkova až hen v srdci ríše: —
Oculus domini: oko pána
má na sebe tá i táto strana;
všetko vidno, čo ten a ten delá:
No, to je nie bieda celá:
Ale horšie je oveľa,
keď vstupuje nečakaný
mocnár sám a v dôstojnej milosti
súdi stav, beh svätých povinností,
a kde vinou dielo sa nedarí,
hrozba letí z majestátu tvári.
To keď vidí pánik ten z vonkova,
v tom nachodí spokojenie,
že i tam to ináč nenie,
rieknuc: pravdivé to slová:
Aj vo Viedni
ľudia biedni! —
A ku stolku späť sa kníše —
sadne — trpezlive píše.

Hej, nie to každému milo,
že nerobí sa tak, ako sa robilo.
Nevďačné už pole
neporiadku a svevole;
zákon a riad a sloboda práva
pokoj dáva.

No, sú ešte páni istí —
svet ich zve radikalisty —
ktorí zabudnúť neznajú,
učiť sa vôle nemajú.
Keď neprajný vietor veje,
otvárajú pysk nečistý,
kričiac: zle je! zle je! zle je! —
Chvália Paríž nepokojný,
štyridsiate ôsme vojny,
Garibaldiho a Mazziniho,
bomby otcobijné Orsiniho,
sprevádzané mečom holým
šľachtické to: „niepozvolím!“
A čím svätý pokoj, hynie
mnohé iné:
No, na chvály sídelného mesta,
jak mohutnej ríše hlavy,
na stredisko všenárodnej slávy
huba toho vzbúrozvesta
sa naduje
a tak odmršťuje:
I! — vo Viedni
ľudia biedni! —

Ale dosť už toho,
hádam aj primnoho
obrazov na poľutovanie,
vzácni pánovia a vzácne panie! —
Skončím tedy:
Len mi ráčte ešte dovoliť
naposledy
jednu otázočku predložiť.

Aký úsudok že asi je
hotový na tieto variácie? —
Bez kritiky, viem, to nebude.
A tu každý druhú nôtu hudie.
Tento v reči jedno-druhé mení,
tamten fantáziu cení,
onen hladkosť verša pretriasa,
iný priestor diela haní,
iný súdi, že chybuje krása
v myšlienok usporiadaní;
mnohému sa predmet sám zle volil,
že je obecný a triviálny:
Každý hľadá, čo by myl a holil.
Súd fatálny! —
Konečne, kto nechce rozberati
vec, nuž ten si prácu skráti,
a kritika v tom hotová celá:
„Efektu nedelá!“

Tak súditi bude rozmar sveta,
kusom pravda a kusom klebeta.
Kritikusi nech vŕtajú biedni:
Vy, pánovia a panie vo Viedni,
ráčte dopriať mienky priaznivej,
bych sám, v nechuti a zúfaní,
nenájduc už duše spravodlivej,
neprišiel v to pokušenie
vysloviť svoje mienenie —
nech Boh chráni —
tými slovy
v ošumelom tom prísloví:
Aj vo Viedni
ľudia biedni!

Na uhle tej Korutanskej brány
šedivý starčok žobráčik sedí.
Šedivá brada na hôľ prestrená je,
zná chyžu zlú i panské dvorany,
diaľ myslí, keď na hmýr ľudu hľadí:
Myslí diaľ, na prešlé svetom kraje,
klobúk leží pri nohách deravý
pre peniažťok, pre kus suchej stravy;
a málokto mu rozumie,
keď z úst mu taká pieseň šumie:

Oj, bieda, bieda! ľudstva nevoľa!
Večný ty smäd sveta detí,
studnica žiaľov z pustopoľa,
kde vždy mráz, nikdy nevidno kvety!
Oj, beda! kieže zahorekuje
naraz všetko, čo biedu čuje,
aby na krik ten, jedno svetolkanie,
spadlo pre všetkých z neba zmilovanie!

Svetom som šírym prekuľhal kraje
z konca v koniec, vsi aj hrady,
krížom som prešiel — všade tma je —
nikde nič — len kríž — kríž blahozrady:
Vynajditeže zem akúsi novú,
ktorú údolím sĺz nezovú,
kde na bránach by stálo to značenie:
Pútnik! oddýchni si, tu biedy nenie!

Neodvracaj sa, pozri, človeče,
som zrkadlo, obraz biedy,
viem, že kde blenná slza tečie,
človek tam sebe nerád posedí:
Oj, rozmáha sa núdza i rozmáha,
šťastie nepozná svojho vraha:
Lebo časť väčšia zaslepených ľudí
na biednom vlastný svoj osud odsúdi.

Pominie každý — a neozrie sa —
každý hľadí sám pred seba —
Modlitbám nikto neozve sa —
ani len hlások milosti z neba?
Nuž tak! vstanem ja, pôjdem — znám územie,
kde núdze časnej vzdych onemie,
odhodím hôľ tu, ľahnem naposledy,
rieknuc: to zem tá, v ktorej nenie biedy!