ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na prítockej fare bolo veselo. Tam zakrývali stoly, snášali pečivo, koláče, víno, kuchárky zvŕtaly sa okolo sporáka, piekly husi — smažily pečienky.

„O šiestej môžu tu byť,“ hovorí jedna.

„Skorej, len či už tí chlapi idú.“

„Idú — poďme ich vidieť.“

Na dvore stála hromada žien, dievok a detí. Pred otvorenými vrátami vidno bolo asi 30 koníkov a na nich chlapi — cirkevníci — všetci v sviatočnom rúchu.

Je to banderium, oni idú v ústrety pani farárke.

Áno, dnes dovedie si pred dvoma rokmi zvolený farár, Štefan Prelocký, manželku — už druhú. Prvá, nežná ľúbosť jeho, ideál jeho mladosti, leží už v hrobe.

Po nej ostala mu jediná pamiatka, 3-ročný synčok.

Ku druhej ženbe neviedla ho už tá prvá, zápalistá láska mladosti. Volil viac rozumom, než srdcom, hoci sympatická osobnosť jeho mladuchy vzbudila v ňom priateľskú náklonnosť.

Jeho vážné predsavzatie, konať všetko to, čo by manželke zabezpečilo život príjemný, nakoľko možno bezstarostný, podávalo záruku budúceho šťastia. S jej strany úfal sa, že podávaná mu bude nežná láska a starostlivá, verná pečlivosť o blaho rodiny.

Jeho mladá nevesta bola Slovenka, dcéra slovenského národovca a odchovaná v duchu národnom. Bola sestra Ľudovítova. Ona vstúpila do manželstva s mužom o mnoho starším, hoci vycítila, že je ona nie predmetom onej lásky tohoto muža, ktorú radi menujeme tou — jedinou, tou „pravou“. Ako chladné zavanutie vetríka prostred letného dňa, tak ovialo ju to niekedy z listov a zo slov Štefanových.

A jej srdce? Nik nespýtal sa o ňom. Videla, že to prajú si rodičia, že ešte hromada malých detí za ňou; videla, že nemá čo čakať, cítila, že možno vyžiť s ním, nuž svolila…

Na koníkoch svojich vybehli cirkevníci v ústrety mladej panej.

Neďaleko chotára, na jednej zákrute zastali, kým zďaleka nerozoznali rad vozíkov, blížiacich sa planou cestou len poznenáhla k cieľu.

Spievajúc nábožné piesne, išli ešte bližšie k svadobnému sprievodu a potom zastavili koníky, potom zastaly i vozy.

Najstarší, striebrovlasý starec, pozdravil ,vznešenú milosťpani farárku‘ jadrnou rečou, ktorá dialektom svojím trošku cudzia zdala sa mladej žene.

Prekvapená nad týmto uvítaním vstala Ilona v koči a ďakovala. Slová, aké jej napovedalo srdce. Hlasom jej chvely sa slzy.

Pri nej sedela tetka — sestra matkina — oproti nej muž a brat Ľudo.

Ľudo je hrdý na nové švagrovstvo. Jeho milovaný, bývalý profesor a teraz švagor! Aké to riadenie Božie!

Ľudovít má už doktorát za sebou. Teraz ešte patvaria a potom ešte posledné zkúšky. Pred ním život mnohosľubný. Nemá ešte tých trpkých zkúseností, ktoré už prekonal švagor jeho — a jeho nežná matka tak dúfa, tak modlí sa, že mu budú usporené, ale život je raz taký: kto zasadí sa za právo ľudu, musí potknúť sa o kameň zrady a útržiek.

Po zaďakovaní Iloninom svadobný sprievod išiel cestou cez dedinu k fare. Všetko bolo na nohách. Mládež i stárež ponáhľala sa vidieť pani farárku. Či je pekná, červená, či je mladá a či vie slovensky? Či im bude dobrá, prívetivá matka a radkyňa vo všakových veciach, to všetko vo všelijakých variáciach prechádzalo z úst do úst.

Málokto povšimnul si inšieho, ako mladej panej. Jej hodvabné šaty, jej retiazka na hrdle, klobúk s perami, to všetko prešlo kritikou, ako skorej už jej výstroj.

Na prahu farského príbytku stála pestúnka a držala na rukách malého chlapca. Dieťa bolo bledé, akoby nadúchané. Hlávka bola veľká, na bok naklonená — bruško napuchnuté a nožičky tenké. Všetci prorokujú dieťaťu smrť nenáhlu, ale istú: dedictvo matky suchotinárky.

Štefan skočil s koča a pozdravil všetkých prítomných — i pomáhal paniam s koča.

„Otec, otec,“ volalo dieťa a vystieralo rúčku.

Otec vzal pestúnke dieťa z rúk, pobozkal ho a položil na ruky mladej ženy.

„Toto, Ivan môj, je tvoja mama! Ona ťa bude vždy rada mať a pekné rozprávky rozprávať!“

S mladou ,mamou‘ krútil sa svet. Toľko očú upretých na ňu a ešte ten prenikavý zrak decka v chorobách dozretého. Sama splašená bližšie plaču ako smiechu, povedala len:

„Neplač!“ a privinula ho k sebe.

Dieťa neprestalo pozerať na ňu, a vykríklo raz, keď otec ho podal mladej panej — ale zatíchlo. Ona odniesla ho dnu, prívetive usmievajúc sa okolo stojacim. Čudno, náhle dieťa túliť sa počalo k nej, opustila ju tá desná tesknota, temer zúfalosť, ktorá zmocňovala sa chvíľami jej duše odvtedy, čo opustila matku.

Teraz už nevidí sa jej všetko také cudzie, ako dosiaľ. Dieťa chce bežkať, ona položí ho pozorne na zem, zasa chce na ruky, i vezme ho na ruky. Ono pobaviť sa chce retiazkou — i siaha malinkou rúčkou na hrdlo, sťahuje retiazku a šteklí novú mamu — ona vďačne to trpí, veď dieťa sa smeje!

Všetci tunajší i príchodzí svadobníci už obznámili sa. Družbovia, medzi nimi Ľudovít, a družičky už utvorili krúžok a žartovali, smiali sa vo veselej nálade svadobnej.

Mladá žena ostávala často samotná, pri večeri dieťa jej vzali, čo ako bránilo sa; sedel síce muž pri nej, ale bol veľmi zaujatý. Každú chvíľu chodili sa ho niečo spytovať, radiť.

Hostia besedovali veselo, mladá nevesta len poslúchala, aj to len zpolovice. Pocítila to bôľne, že mládež od nej utiahla sa, že teraz tie belavé, počerné, hladké i kaderavé hlávky stúlily sa dovedna a šepkajú čosi, v prostriedku Ľudovít a že len kedy-tedy plachý pohľad priletí k nej, aby rýchlo vrátil sa k sebe rovným. Ona je viac nie ich, nechcú jej medzi seba! A on, jej muž, nevie, ako jej je okolo srdca, nerozumie jej, preto nepoteší!

Každý vedel a myslel, že mládež strojí akési prekvapenie a naozaj, po večeri postavily sa všetky tie mladé postavy ku dverám bočnej izby, kde bolo složené rúcho (výstroj) mladej nevesty. Ľudovít začal spev a za ním všetci ostatní:

Štefan, sám prekvapený nežnosťou mladého švagra svojho, sadol si ku žene a objal i bozkal ju prvý raz odkedy boli zasnúbení. Hostia všetci dojatí naslúchali, i tí nepovolaní tam v pitvore, tisnúci sa do dvier a popod obloky, ale po skončení zasa začalo ševelenie tam von a hlučný potlesk dnu i pripíjanie.

Starík-učiteľ, sediaci zo skromnosti neďaleko pece, s furtáckym úsmevom zašiel ku klavíru a — majster — zahral im tuš!

A potom prišla tá prekrásna pieseň ,Hojže Bože‘, ktorú tak vďačne, tak s citom spievame radi, keď sídeme sa traja-štyria…

A bolo by ich viac bývalo, ale mládež neposedná obstala veterána a modlikala, prosila také do skoku!

A on nedal sa prosiť a hral im, aké mu prišly do umu, najviac také ,grošovky‘, no i mazúr i ceperlu a — furták — aj ,Javorové koryto‘ — vtedy tí mladí v tanci zastali a zvolali:

„Nóóó! Akáže to, báči — akože na tú budeme tančiť?“

„Hoci hopkajte ako kozičky!“ znela krátka odpoveď. A hneď im zasa — ,Hoj, gajdujte gajdičky, hoj, z tej mojej kozičky, čo sa utopila, hoj, keď vodičku pila‘.

Na tú im Ľudovít zahajduchoval až milá vec!

Jedným slovom zabavili sa všetci veľmi znamenite, lebo nielen na počiatku na svadbe je dobre, ale aj pri konci.

To doista neviem, či z tých mladých duší neztratilo nejedno srdiečko, len to viem, že cítili sa všetci veľmi dobre.

Aj malý Ivan bol spokojný s novou mamou, lebo ho sama uložila a pobozkala.

Keď hudba i spev zatíchol, keď tance i ihry prestaly, keď každé odobralo sa na odpočinok, stála Ilona na pavlači pekne budovanej fary a dívala sa do diaľky.

Na nevysokom kopci stála fara, kostol a za nimi cintorín. Fara, so troch strán v zahrade, bola akoby skrytá v tieni vysokých, starých stromov. Okolo pavlače vinul sa vinič, s hroznom už dozierajúcim. Pod pavlačou kvetná a ďalej zahradka na zeleniny. Vôňa rezedy a fialiek naplňovala vzduch jasennej noci.

Mesiac už zašiel, ale noc bola priezračná. S pavlače vidno dolu do dediny a ďalej poza sady, lúky ku nízkym brehom bystrého potoka, od ktorého má dolinka meno svoje — až ku hore hustej, krásnej, ale nevysokej.

Zaševelí vetrík, otriasa konáriky viniča a ligotné kvapky rosy ronia sa dolu. Ticho je i dumne, i tej mladej žene clivo, clivo. Tento obzor, to celý jej svet, táto fara, tento kútik od sveta vzdialený jej ríša. Nikdy viac nesmie zaletieť túžba ďalej za tú horu, ani domov, ani nikam, nikam. Všetko, svoboda, radovánky mládeže, ostáva za ňou; pred ňou prísné povinnosti, často zapieranie samej seba, skromnosť a pokora.

Neviem, či mnohá tak ťažko, tak bôľne lúči sa so svojou mladosťou — či zná, že je vydať sa nie premeniť šaty a názov — no, mnohá vediac, aké ťažké povinnosti berie na seba, necítiac sa dosť silnou — vrátila by sa radšej nazpäť…

Ilona, opretá o stĺp, složila ruky, vzdychla. Bola to nemá, ale predsa výmluvná modlitba…

Potom sklonila hlavu, skryjúc tvár do šatočky a zaplakala bolestne.

Oplakávala svoju mladosť, svobodu, svoje ideály a svoju prvú, nezjavenú lásku, ktorú včera pochovala — áno pochovala, tak ako jej muž pochoval prvú ženu svoju.