ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po chodníku lúčinami kráčal Štefan Prelocký so svojimi deťmi.

Vracali sa s vychádzky domov.

Zredly vlasy Štefanove nad vysokým čelom, sklonila sa hrdá hlava hlbšie na prsia. Tu i tu vidno strieborný vlások medzi kaštanovými, od prírody vlniacimi sa vlasmi. Krok jeho je nie viac ten pružný, mladistvý, a z očú vyzerá často starosť a smútok.

Mal prečo obávať, starať sa, veď po tieto dni mala sa riešiť otázka gymnázia revúckeho, prvého, jediného to ústavu tohoto druhu.

Azda doma už najde nejakú zvesť, preto volá na deti: „Hor’ sa, deti, napred, ponáhľajte!“

Detí je hromádka. Jeho vlastných troje. Potom tu je dievčatko, sestrička Ilony, tu je zasa chlapček sestry Štefanovej, Maďarča — a tu je mendík — ktorý nesmie pri vychádzkach chybovať nikdy. Mendíček je sirota, ale v dome tomto necíti siroby, je veselý ako iné deti, učí sa s domácimi deťmi a behá bosý, ako behajú chlapci domáci tak radi.

Ivan je vytiahnutý a ešte bledý, ale poznať mu, že je životaschopný. Teraz vedie predok, stružliká a hvízda si. Ceruzky a nožíky majú veľkú príťažlivosť pre neho. Nech si toho nikto v blízkosti jeho nenechá. Gombíky — jáj — neviem, či má niekedy nohavičky so všetkými gombíkmi. Mamička večer poprišíva a už na druhý večer len jeden, dva, tu všetky vandrovaly za výmenu do rúk cudzích, alebo v hre na gombíky prehraté bývaly.

On miluje mamku svoju — nevlastnú — ale necíti, že by bola nevlastná, miluje bratov i sestričku svoju, ale vie si zachovať istú autoritu a nadvládu nad nimi.

Že si hvízda, je veľká zriedkavosť. On si najradšej zasadne do kúta a číta, čo pochytí. Či to cirkevný dejepis, či ,o Kartigame, slávnej panne-kišasonke‘, to je jedno, menovite táto posledná mala veľký pôvab pre neho. Veď tam i morskí i horskí lúpežníci, i ostrovy a na nich skaly, na skale napísaná pieseň: ,Uprostred morských hlubokostí‘. Stará tetka Pantnerka ju vie naspamäť aj spievala ju deťom raz, keď dážď padal a deti posadaly na pavlač a kričaly, aby im tetička rozprávala.

Rady chodievaly deti s otcom na vychádzky. Vzaly si po kúsku slaninky a chleba a hajde s veselou mysľou do hory. Blízko pramienka dobrej vody rozbili šiator, t. j. posadali si a rozložili ohník. Mendíček nastrúhal ražníkov a potom každý piekol si slaninku sám a kvapkajúc masť na chlebík harkali sa: „Ty pečieš slaninku, ja pečiem žabu, mne bude slaninka, tebe bude žaba!“ Ako v tej povesti o zakliatej hore striga robila mladému kráľovičovi.

Otec — duch básnický — často deťom rozprával, ale najviac pri takých vychádzkach. Povedal Branko: „Rozprávaj nám, otecko, o kohútikovi!“ a otecko hneď improvizoval o kohútikovi, o žabke, o jašteričke, všetko využitkoval a vedel im o všetkom povesť povedať.

Mnoho je básnikov takých, čo nenapísali veršov, ale ich duch je vnímavý a vie sa vyšvihnúť nad úroveň všednosti. Preto taký je tak málo šťastný.

Často zakabonilo sa čelo Štefanovi. Deti, mamkou upozornené, nesmely ho rušiť, lebo pôsobilo mu to veľkú omrzlosť. Veď on nosí na srdci celú biedu svojho ľudu, cirkvi, národa, a žijúc život viac vnútorný, ťažko, veľmi ťažko nesie krivdy páchané.

Teraz, hľa, Ivan mal isť na jaseň do Revúce. Kam už teraz s ním, prvoklasníkom? Jestli naozaj, ako bolo sa často obávať, odzvonia do hrobu gymnáziu, hľa, včera mali rozhodnúť cirkevní i svetskí hodnostári nad jeho osudom. Štefan, ktorý pomáhal tvoriť, zakladať a díval sa s potešením na rozvoj svojeti, on musí teraz hľadieť na to, ako rozpadáva sa budova, postavená krvavým grošom, horko-ťažko mozoľmi zbudovaná.

A k tomu domáce i cirkevné starosti.

Učiteľ, staričký veterán, umrel — a na jeho miesto vyvolila si cirkev väčšinou hlasov učiteľa, odchovanca revúckeho. Avšak on nepáčil sa ani panstvu, ani seniorálnemu dozorstvu, i voľbu zrušili — príčinu si našli — a potom sám ľud, zastrašený panstvom, uskočil a volil toho, koho páni chceli, človeka, hlásajúceho, že on musí pod rokom pomaďarčiť deti — ale ináče neznajúceho organovať — bez diplomu…

Doma naši výletníci našli hostí. Na pavlači sedel neznámy farár a shováral sa s pani farárkou, ktorá z kuchyne vybehla na pavlač vyzerať svojich. Oba mali tváre plné smútku. Ilonine oči boly vyplakané.

Mladý ešte farár vstal, keď počul deti volať a išiel príchodzím v ústrety. Pri vchode do zahrady sišli sa starí známi.

„Daniel — vy ste to?“ zvolal Prelocký a objal príchodzieho.

„Ja, báťa môj, ako vidíte.“

„Odkiaľ idete?“

„Z Miškovca, z dištriktuálneho konventu.“

„Koniec?“ spýtal sa zamračene Štefan.

„Koniec!“ riekol Daniel. „Revúckeho gymnázia niet“…

Štefan zbledol, ale nepovedal nič — i vošli do izby; vtedy vzdychol hlboko.

„Dokiaľ, ó Pane?!“ — umdlený sadol si na diván. Hosť sadol si k nemu.

„Rozprávajte, ako to tam bolo v tom Miškovci.“

„Zle, báťa, živo, ale smutne. Víťazstvo majú oni, ale môžu sa hanbiť zaň!“

A Daniel rozprával všetko, ako dialo sa tam.

„A ten kontrast! Vo veľkej sieni na stene ukrižovaný Spasiteľ, hlásajúci pravdy sväté a u nôh jeho zasadli hodnostári jeho ku súdu. Duch ukrižovaného neslieto na nich… On žehnal, oni klnú — On staväl — oni rúcajú“…

„Dalo sa to predvídať, braček, u nich milosti niet.“

„Čo teraz?“

„Čo? — nič — vziať v známosť — apeláty niet. ,A zabijí pastýře a rozprchnou se ovce jeho.‘ — Čo profesori — kam sa podejú?“

„Pán Boh postará sa o nich, nedáme im zahynúť.“

Pozde večer doniesli ešte listy s pošty, jeden bol od Ľudovíta. Píše medziiným:

„Zaplakal som, švagre môj, keď došiel mi telegram, že revúckeho gymnázia niet. Zaplakal ako za otcom, matkou, a zaplakali mnohí. Hoj, dokedyže to bude ešte takto? Dokedy bude sadať krivda za stôl a pravda žobrať u dverí? Na to nám odpovie len budúcnosť. Zaplakal mnohý, ale koľkí ostali pri tom nedotknutí, nevyronili slzy účasti? Sčíta ich Boh!

A ešte jedno smutné posolstvo:

Náš Pavel viac nežije!

Opatrovaný nežnou pečlivosťou, mysleli jeho bližší i ďalší priatelia, že predsa vybŕdne, keď dovŕši 30. rok. No on odobral sa v lepší svet. Jeho zlaté srdce, bijúce za celý ubiedený rod svoj, prestalo cítiť. Jeho šľachetná duša odletela do krajín nadzemských.

Jeho smrť, ako jeho život, bola dôstojná. Umrel ako kresťan a Slovan. Tu pripojene posielam Ti poslednú báseň jeho, ktorú mi napísal ceruzkou na smrteľnej posteli.

Rednú rady naše — práve teraz, keď borba stáva sa pálčivou, berie nám ich smrť a odskakujú i sami.

Aj Vojtech je už nie náš Branko. Danielovo proroctvo vyplnilo sa. Pamätáš sa na neho? Na jeho ohnivé: ,Mor ho‘! Odznel tento bojovný výkrik, a či ešte vzchopí sa k činu?“ Štefan podal list Danielovi prečítať.

„Věšťba — žiaľ — vyplnila sa na oboch!“

„Bodaj by som bol zle veštil!“ vzdychol Daniel.

„A o tých, o Lósovi, Klimentovi, Rapkovi neviete ničoho?“

„Kliment je profesorom v N. Je ženatý, ale ďalej neviem ničoho o ňom. Lós je lekárom kdesi v Prešove, a že je rozpadnutý so sebou a so svetom — a Rapka — to viem, že neskončil, ale kde je, čo je, neviem ničoho.“

Dlho do noci besedovali priatelia vážne pospolu. Danielove slová boly často pádné ako kladivo, ale nebolo radno povedať ich ďalej. Štefan ponímal veci tichšie, vážnejšie.

Na druhý deň odobral sa Daniel ďalej. Štefan odprevadil ho až na susednú dedinu k bratovi a kmotrovi duchovnému. Vrátil sa popoludní zamyslený a málomluvný.

Deti už postrádaly otca — ale bály sa vyrušovať ho — napokon, osmeliac sa, prišiel Branko a volá:

„Otec, poďme sa kúpať!“

A otec pozrel bokom na synáčka, úsmev preletel mu tvárou zduchovnelou — a potom vstal od stolíka a riekol:

„Poďme deti — chlapci, kdeže je mendíček?“

Chlapci zvýskali radosťou a čosi-kamsi opustila malá karavána faru a brala sa ,ku spustu‘.

Deti spievaly, hvízdaly — čože ony vedely, čo ztratily po tieto dni!?