ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V bočnej izbe horí lampa a niekoľko sviec. Na stolíku na bielych poduškách malá mrtvola — zakrytá presvitavým prikryvadlom. Na tváričke pokoj a mier smrti; čakal bys’, že pohne sa sval tvári a dieťa zaplače alebo zasmeje sa, že oči otvoria sa a prezradia účasť na predmetoch zovňajších — no darmo čakáš — smrť koristi svojej nevydá!

V druhej izbe ležala Ilona chorá — bez vedomia, bez vlády — od štyroch dní len na chvíľky vracia sa jej pamäť. Deti a muž ako osirelí chodia po dome.

Pri malej mrtvole sedí sám Štefan. Opretý o stolík díva sa na malinkú tváričku najmladšieho dieťaťa svojho.

„Umrelo! Žije — plačeme za ním a ono veselí sa“ — tak asi tešil sa sám.

A od stolíka s malou mrtvolou putoval k lôžku ženinmu. Zasa blúznila: „Idem, idem, idem aj ja, veďže ma čakaj! Jaj, nevládzem, priviazané sú mi nohy na zem — nemôžem, nemôžem“ — —

A ďalej len blúznila a chcela utekať. Strápený muž sedel celú noc pri nej. Nad ránom aj on zdriemol trošku, ale starosti mu nedaly spať.

„Hľa, povedal lekár, jestliže žena ozdravie, neomylne musí isť do kúpeľov.“

Vďačne, vďačne by ju vypravil, ale kde vziať na to groše? Idú prázdniny, Ivan a Branko prídu domov a potom zasa treba ich vyprávať ďalej — každý rok viac tých potrieb a menej dôchodku.

A životných síl ubýva denne, i radosť tvorenia i mužná odvaha ochabieva v každodennej borbe.

Opretý o stolík, hlavu majúc v dlaniach zahrabanú, dumal Štefan o veciach prítomných i budúcich.

Pred ním list otvorený — list Daniela. On píše:

„Drahý báťa môj!

Odchodiac z vlasti, beriem sa za šíry oceán.

Lúčiac sa s rodnou zemou, nemôžem nepovedať aj Vám aspoň s Bohom!

Ako viete, vzali mi faru; pozbavili mňa a moju rodinu chleba — a prečo? — pre panslavizmus!

Proces môj znáte, zná ho každý rodoľub — a znáte katanský výrok: „felfüggesztetik!“

Nuž idem. Idem hľadať novú vlasť pre seba, ženu a nevoľné deti.

Idem, ale nie skrúšený, nie ponížený, nie slabý duchom, ale tej pevnej nádeje, že „príde rátanie“!

Nebolel ma výrok, nehnusila sa mi krivda páchaná, ako hnusila sa mi tá okolnosť, že medzi katanmi svojimi našiel som rodného, ale zhavranalého brata Vojtecha, teraz Peréczi Bélu.

On, nateraz dištriktuálny fiškál, napísal famóznu obžalobu pred dištriktuálny konvent. Svoju výmluvnosť, svojho skvelého ducha postavil do služby najzúrivejšieho šovinizmu. Posledná iskierka zápalu vyhasla v srdci jeho; on zaprel mať svoju, zradil brata —, on odpadlík, apostata, poturčenec!

A pozrel som mu tvárou v tvár; naše oči stretly sa — on svoje hneď uprel na tváre vysokých cirkevných a svetských hodnostárov, hľadajúc tam súhlas, pochvalu!

Ako mu to šlo hladko! Čo som to všetko zhrešil proti tej „állameszme“. Aký som ja hriešnik!

Neklniem mu, ale pevne verím, že trest Boží ho neminie. Božie súdy sú nie naše súdy.

Aj ľud opustil ma už. Kázal som mu čisté slovo Božie, napomínal, karhal — no i ľúbil som ten utlačený ľud môj, a on — necháva ma — neplače za mnou. Taký je beh sveta.

Nil mirari!

Či vidíme sa ešte? Pochybujem — hoci všetko u Boha!

Na rozlúčku prijmite moje iskrené pozdravenie.

My zahynieme, prúd žitia smietne nás, ale vec naša, tá svätá, žiť bude i ďalej.

„Pravda, hoj, pravda, tá predsa zvíťazí.“

O mesiac odchodíme do Brém. Nuž s Bohom, s Bohom!

Váš ctiteľ Daniel Netkal.“

Dlho do noci bdel Štefan Prelocký, to prechodiac sa po izbe, to načúvajúc blúznenie úbohej chorej ženy, to sadnúc si ku stolíku, rozmýšľal. Duch jeho pracoval, srdce cítilo bolesť a hnev — až do krajnosti.

Chorá chvíľami blúznila — nesúvislé slová rýchle prednesené a trhane povedané desne vyznievaly v príšernej noci. A chvíľami, ako by osobe len jej samej viditeľnej rozprávala, začala mudrovať.

„Načo, Bože, je láska? Načo, spytujem sa? K čomu tie nežné sväzky sŕdc ľudských, že ich, Pane Bože, trháš? Milujeme — muža — prvý raz, oni ti ho nedovolia ľúbiť… vpravíš sa, odriekaš sa — a po čase miluješ druhého — dovolia ti ho, ale on ťa nerozumie, nie je spokojný — jeho milenka beztelesný, vysoký, nedostižný ideál — — a ty, biedna žena, nes osteň trpkosti aj ďalej v srdci svojom… Miluješ dieťa — urve ti ho smrť — hrob nad ním zavrie sa — a náruč prázdna — túžba neukojená. Miluješ otca, matku — oni — umierajú tiež a nechávajú ťa trápiť sa ďalej — sestra, bratia odcudzia sa ti v tom labyrinte — nemáš — nemáš nikoho — ach, Bože! ako ťažko je žiť — aký je ten svet zmotaný“…

A potom zasa zaspala.

Štefan načúval. Kus výčitky znelo z tých slov ženiných. Ale veď ju on miloval. Akoby nie, miloval ju, pravda svojím prísnym spôsobom. On chcel mať ženu dokonalú podľa ideálu svojho a ona ten ideál dosiahnuť nevládala, lebo to máloktorá by bola mohla… A teraz všetky tie utajované túžby srdca vinú sa z jej úst ako obžaloba…

Štefan sadol si ku spiacej, hladkal jej prácou strhané ruky i šeptal: „Odpusť, duša drahá, odpusť!“

Na pohreb malého decka prišiel aj Ľudovít so ženou, krstnou matkou dieťatka. Malú mrtvolu uložili tam za kostolom do toho cintorína, v ktorom farské deti tak rady ihraly sa — na hroboch. V blízkosti smrti a porušenia pučiaci život a vznikajúce nádeje…

Po pohrebe zabavil sa Ľudovít ešte cez večer. Jeho žena sedela pri chorej švagrinej i s inými prišlými ženami, a švagrovia ostanúc sami, ako vždy i teraz shovárali sa o veciach vážnych.

Spomneli aj Daniela — jeho list čítal Ľudovít.

„Vojtecha ospravedlniť nemožno“, povedal Ľudovít skoro smutne, „ale počuj, čo myslím o ňom ja, nepredpojate… Bol som ho navštíviť, keď mal som v tom meste prácu. On ma nepustil preč, musel som ostať na večeru a na noc. Jeho radosť bola nelíčená. Poznal som síce so žiaľom, že domácnosť jeho je maďarská, jeho deti nevedia po slovensky ani slova, ale keď ma pozde večer zaviedol do svojej pracovne, kde som mal spať, svrhol so seba náličnicu a bol ten starý kamarátsky Branko. A pili sme… on nosil víno z pivnice, dávajúc pozor, aby krokmi svojimi nezobudil ženy a deti — a pil… a vtedy, brat môj, nazrel som mu do duše…

A zasa dišputovali sme sa. Ale aj cez najtuhšiu dišputu zavznieval ten istý srdečný tón. Prízvukoval som mu napovedané nesmysly, ako: „Dnes, braček, môže sa kradnúť, zbíjať, vraždiť — všetko dá sa s právneho stanoviska ospravedlniť — len toto nie.“

„Čo rozumieš pod tým: ,toto‘?“ opýtal som sa ho, hoci tušil som, čo povie. On povedal:

„Panslavizmus“…

A ďalej pokračoval:

„Mne to tak prichodí, ako keď malý pes šteká na veľkého.“

„No, reku, túto psiarku nechaj pre seba a tých, ktorí ťa tomu naučili“… A keď sme prišli na revúcke gymnázium, odsúdil priamo pokračovanie profesorov!“

„On!?“ zvolal prudko Prelocký a vstal od stola. „On! No — nedivím sa mu už — ale že ho ešte ty zastávaš, tomu sa čudujem!“

„Nezastávam, ale ľutujem ho“ — doložil Ľudo s príznakom smútku.

„Nemožno ho ľutovať, on je zradca!“ znela prísna odpoveď Prelockého.

„Tvrdé to slovo“ — riekol Ľudovít, oprúc hlavu do dlane. „Avšak — podľa všetkého, zaslúžil to meno!“

„On prelomil mosty za sebou, on odvrhnul sa a zhavranel!“

„A predsa miloval by si ho ešte i takého — a ľutoval by si ho — neklnul by si mu.“

„To, hľa, je naša bieda! To je ten boľavý bod nášho žitia. Oni nás bijú a my bozkávame palicu — oni nás oberajú o všetko a my neklnieme im, ba milujeme ich, túlime ich k sebe, nachováme, napojíme ich pri stole našom — veď tak stalo sa i mne nedávno s Bomburom!“

„S Bomburom! Ty si ho videl? Kde? Čo je s ním?“ opytoval sa Ľudovít a zodvihol hlavu.

„Počkaj, rozpoviem ti“, s náterom niekdajšieho humoru hovoril Prelocký.

„Jedného dňa prišiel boženík s ,húslom‘, aby sa mi páčilo prísť k pánu rychtárovi. To stáva sa častejšie, že notár nevyzná sa ešte vo všetkom a poprosí o vývod, alebo obecné svedectvá podpísať a iné. Nuž šiel som.“

„Blížiac sa k príbytku rychtára, začul som hlas akýsi, hlas ako dunenie hromu“… Prelocký usmial sa a Ľudovít povedal: „Po tom hlase by som ho poznal.“

„Idúc popod obloky, rozoznal som, že to hromží akýsi cudzí človek na rychtárov — a teraz mi tento mohutný — no vypitý hlas zdal sa veľmi známym — kde som ho ja počul? Pravda, že od vtedy muselo veľké množstvo piva a vína preliať sa tým gágorom, ktorý tieto ohromné tóny vydáva… Vo dverách stretol som rychtárku. Ona akosi poľakaná pokloní sa, ja ďakujem a spytujem sa, kto je to tam dnu? A ona, že je to pána slúžneho pán pisár! Tak! Pána slúžneho pán pisár! Teraz rozumiem! Od toho si dá môj ináč inteligentný rychtár i vicerychtár brízgať — ani nemukne, ale keď ho ja, čo zachodím s ním, ako s priateľom, bratom, poprosím o niečo — on napriek zoprie sa — brojí — ale pisár — to je iné! Tak tomuto k vôli dali ma sem citovať — no viďme — akí to duchovia!

Vošiel som. Za stolom videl som sedieť chlapa s ohromnými fúziskami, hlavou strapatou, tvárou červenou a nosom hrajúcim do fialkovej farby. Kričal na rychtárov pre akési reštancie a hľadel do opačného kúta — a celý slávny obecný úrad stál tu ako rad mendíkov…

Keď som vkročil, chlapisko pozrelo na mňa a oči naše stretly sa. Poznal som ho, poznal aj on mňa. Veď je to Bombura — Víťazoslav Rapka, teraz — vraj — Répay Győző.

Možno, že už aj skorej vedel o mne, ale do známosti nechcel sa dať, kým nemusel… Aj mne toto shliadanie v takýchto okolnostiach nebolo milé. Takto sísť sa s mojím Bomburom predsa nemyslel som!…

Zatíchol, keď sa so mnou shováral a kým som ja bol v rychtárovom dome, bol krotký, ako baránok. Rychtári vyvaľovali oči, videl som na nich. Ten silák stál predo mnou, ako malý žiačik…

Nebolo mnoho lichotivého v mojom chovaní k nemu, ale biedny človek tento zachytil aj ten tieň bývalej priazne a raz aj navštívil ma — i pozval som ho na obed… Zohrial sa u môjho krbu a rozprával mi čudné svoje príbehy a karriéru…

Ani by si neveril, čím už bol tento človek! Že neskončil, to vieš, spomínali sme ho už, ale potom ztratiac ho s očú, nevedeli sme ničoho o ňom. Opustiac štúdia, stal sa vojakom, potom hercom, zatým bol učiteľom, potom agentom, žandárom — a dnes je pána slúžneho pánom pisárom — ak je totiž ešte ním, lebo od viac mesiacov nepočul som nič o ňom.

A takíto biedni ľudia chcú viesť môj ľud a terrorizujú ho! Oj, tých je už legia! A oni vyhovárajú sa na ,tie pomery‘.“

„Hej, tie pomery!“ prehovoril Ľudovít, „tie vychovaly Klimentovu najstaršiu dcérku, tak že povedala: ,čo je môj tatík, do toho mňa na ostatok nič, ale ja som dušou i telom Maďarka, lebo Slováci sú biedni, oni nemajú ani dejín, ani literatúry‘.“

„A odkiaľ to vieš?“

„Naša Anna bola, žiaľbohu, niekoľko mesiacov v tom istom ústave.“

„Povedz, v tej ,duchamorni‘.“

„A soznámila sa s dcérami Klimentovými; mladšia v súkromnosti tvrdila medzi dievčatkami, že niet Boha — pomysli, dieťa!“

„Hja, to je systém!“

„Anna prišla celá splašená na Vianoce domov. Dlho nepovedala nič, ale jednako raz začala matke rozprávať, a či to možné, že by Boha nebolo, a že by Písmo sväté bola len báseň, vymyslenina!“

„A vy?“

„My sme ju vzali domov. Moja žena zhrozená plakala, že jej dieťa otrávili, ale zdravý duch našej Aničky vypudil jed zo seba, ona je dnes zasa taká zdravá na duši i na tele, ako bola predtým.“

„Áno, švagrík, mal by si ju vidieť!“ prisvedčila k nim pristúpivšia Pavla, žena Ľudovítova.

„Ani nemožno ináč pod tvojím okom, pod tvojou rukou“, povedal Prelocký s opravdivou úctou a láskou. „Ja, viete, Aničku zvlášte rád mám a teším sa, že ste zavčasu vytrhli to čisté dieťa zo záhubného vlivu toho!“

„Ale kde sme sa my dostali, s Bomburu prišli sme k Anne. To ,tie pomery‘, alebo, vraj, to Klimentova výpoveď…“

„Na pomery vyhovárať sa môže každý slabúch“.

„Ale, páni, viete koľko je hodín?“ opýtala sa Pavla, pristúpiac k mužovi, ktorý ju za ruku chytil a posadil vedľa seba. Ona so šťastným úsmevom sadla si a pokračovala: „Nemyslíte, že je už čas na spanie? Ilonka tiež zaspala; je o veľa lepšie, a ja pevne verím, že skoro ozdravie!“

„Dal by Pán Boh“, vzdychnul si Prelocký.

Ešte chvíľku shovárali sa a potom odobrali sa na odpočinok.