ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred bránou domu advokáta Ľudovíta… zastal unavený, zrejme veľmi chorý človek. Opieral sa o ľahkú paličku a zadíval sa na milé mu bydlisko.

Ponad bránu dolu vinuly sa vetve viniča. Do ruda zafarbené listie jeho ševelilo vo vetre jasennom. Biele, lesklé nitky babského leta kolimbaly sa vo vzduchu. Bzučanie osí a múch, paškrtiacich bobuľky zapomenutého hrozna, nieslo sa vzduchom.

Zvláštny úsmev poihral príchodiacemu po tvári. Milý mu tento dom, toto mesto, okolie, vršky a doliny… Preto rád si ich obzeral, chodiac najradšej peši s paličkou a študentskou kapsičkou v ruke, ako ,kompan‘. Z obloka domu zazrely ho deti. Hneď ožil celý dvor — mladé hlásky volaly: „Mama, mama, kde si? Báťa Štefan ide, báťa Štefan, mamička!“

Mamička pribehla zo zahrady, kde kvety presádzala.

„Vitaj“, volala zďaleka, „vitaj nečakaný, zriedkavý a milý hosť!“ Ale zazrúc ho, zľakla sa ho a slová temer zaviazly jej v hrdle: veď to nebol ten Prelocký; čo tu pred ňou stojí, je len tieň jeho, je ustatý, životom nasýtený človek!

On zbadal jej nesnádze a trpký úsmev preletel bledou tvárou. Temer šeptom, lebo hrdlo nedalo mu ináč — prehovoril:

„Prišiel som ešte raz k vám“…

„Ej, ešte raz, dá Boh, ešte veľaráz!“ odvetila švagriná, hoci teraz sama neverila slovám svojim. Videla, počula, že je chorý, ale že by bol takýto, nemyslela. Chcela ho pobozkať, on ako by ju chcel ušetriť, odvrátil hlavu na bok, tak že jej svieže pery dotkly sa jeho brady… Slzy ju zalialy, i ťažko jej bolo povedať slovo. Ale statne premáhajúc sa, oslovila deti:

„No, deti, pozdravily ste báťu — Anna, Štefanko a Oľga? Ale nevešajte sa na neho, lebo to nerád má.“

Deti aj bez napomenutia nevešaly sa… Čosi im šeptalo, že je to nie ten istý báťa, ktorý hral sa s nimi a rozprával im pekné prípoviedky. Čože sa mu stalo?

Za ruku viedla Pavla hosťa svojho do domu. On bol taký slabý, že tri schodíky kročiť mu bolo ťažko. Jej bolo do plaču. Začala tedy zasa rozprávať.

„Ľudo je nie doma, ale príde pred večerom. Keby bol vedel, že prídeš, nebol by odišiel.“

„Ach, čo by nešiel! Keď ho povinnosť volá. Ostatne viem, že je nie doma, povedali mi to na stanici.“

„Hľa, prečo ste nepísali, že prídeš, boli by sme poslali pre teba na stanicu.“

„Ale, ale, ja radšej chodím peši — vieš, navyknutý som od mladi, tešilo ma to dosiaľ, kým som vládal“, doložil s povzdychom.

„A Ilonka čo? Je zdravá? Necíti následky predlanskej choroby?“

„Chvála Bohu je zdravá, zamestnaná a posiela vám srdečné pozdravenie, vám i deťom.“

„A Ivan? Píše? či len vtedy, keď potrebuje groše?“

„Píše, i doniesol som posledný jeho list, ale o tom potom“, vyhýbave riekol Prelocký…

V izbe ešte raz privítala ho švagriná a ponúkla odpočinúť si. Zatým odbehla a hneď doniesla víno, sódovú vodu i poháre.

„Niečo pre občerstvenie mysle, ako ty hovorievaš, keď my k vám prídeme, či vieš ešte?“

Prelocký kývnul rukou a zakašľal. V hrdle cítil pálčivý bôľ… Sadol si do hlbokého kresla, dedictva po rodičoch Ľudovítových…

„Deti, nezavadzajte báťovi, radšej poďte so mnou“, zahovorila Pavla a odviedla menšie deti von.

Ale Anička, pätnásťročná devuška, mala to povedomie, že ona už nezavadzia. Preto sadla si blízko báťu a vzala ručnú prácu do rúk. So zvedavým a hlbokým pohľadom dívala sa na neho. Milovala ho, lebo ju poučoval, lebo ju naučil ľúbiť tú sladkú, rodnú reč, lebo poukazoval jej na krásy tej reči… lebo ho rozumela, nakoľko to vôbec decku, čo aj takému prebudenému, ako bola ona, je možné.

A snažila sa lásku svoju dokazovať i skutkom, keď s horlivosťou, hodnou nasledovania, snažila sa byť osožnou vo veciach národných — predplácajúc Hlásnika pre ľudí, k jej oteckovi chodiacich — predávajúc kalendáre a iné knihy; a vo všetkom vzbudzovala nádej, že stane sa vzornou slovenskou ženou.

Prelocký neveľmi súhlasil s takzvanou emancipáciou žien, ako mnohí mužskí sú toho náhľadu, že ženám netreba mnoho vzdelanosti.

Avšak Anne rozprávať, s Annou shovárať sa bolo pre Štefana Prelockého milým vyrazením.

Pri nej, keď bavila sa vše u nich, zabúdal, že je nie študent. Ten záujem pre vedu, menovite čo sa rečí týkalo, ho prekvapoval, ho potešil a pobádal k rozpravám nie každodenným. Tak tríbil sa vnímavý duch dievčaťa i potom, keď doma pod dozorom matky čítala slovenské a české plody ducha.

Ale teraz unavený nevládal mnoho ku nej hovoriť. Preto ona vstala, pristúpila ku pianu a začala hrať trávnice. Tie tak rád počúval. A ďalej ,Hej Slováci‘ a ,Všetci sme Slovania‘. Pri sloke:

nadišla Prelockého nálada oduševnenia. Vstal a pristúpiac k dievčatku, pobozkal ju na čelo.

„Áno, to môžeš veriť, dievčatko“, riekol, „že žiaden! A nech nás učia — a čo aj mučia, ,predsa bude naše srdce len slovensky hústi‘.“

Anička, pyšná týmto vyznačením, vyspievala potom celú pieseň.

Keď Ľudovít prišiel, zastavila ho Pavla v kuchyni.

„Počuj, muž môj“, povedala mu, „ten švagor je veľmi chorý — čo myslíš, nezavoláme doktora? Nemyslela som, že je tak zle.“

„Naozaj, ako myslíš, duša moja, ale vieš, ako nedôverivý je oproti doktorom a doktorskú vedu nemá za nič.“

„Pripravme ho na to!“ Ľudovít pristal.

Pri večeri prišla reč na synov Štefanových.

„Braňo, ten je dosť spokojný, ale Ivan, ako píše, nemá postlaté na ružiach. Zdá sa, že nad ním sťahujú sa mrákavy, hroziace stiahnuť sa v inkvizície… To je najnovšie — hoci nič istého, čo viem. Preto prišiel som k tebe, poradiť sa, čo robiť, či písať profesorom, či isť — ale písať — viem, že bez výsledku by som písal — a isť, k tomu niet groša — a nevládzem. Trapná je neistota. Nerád by vidieť toho šuhaja v škripcoch vyšetrovania.“

Ľudovít zamyslel sa. „Mali spolok?“

„Majú spolok ,Vesna‘. Vzdelávali sa, cvičili, učili sa a držali časopisy slovenské a —“

„Zradili ich, však báťa?“ zamiešala sa Anna. „Oj, ak je tak, nech Pán Boh tresce toho zradcu!“ zvolalo dievča horlive.

„No — no — no, veď ešte nič nevieme istého, len čo písal Ivan, možno, že to nebude také zlé. Pôjdem sám! Na teologickej fakulte nemám známych profesorov, ale vyhľadám ich, poshováram sa, vyšetrím, čo je vo veci. A tam je aj Kliment, ktorý k vôli dcéram presídlil sa do P. Navštívim ho.“

„Ako hovorím, šiel by sám, keby som vládal a keby mi nechybelo groša — ale čože?“

„Veru, zdravie si šetriť musíš ponajprv — ale mne sa zdá, ty zanedbal si sa“, rýchlo riekol Ľudovít, použijúc príležitosti, aby mohol prehovoriť o chorobe Štefanovej. „Ty staráš sa o všetkých a nemyslíš na seba.“

„Myslím, myslím a čo vymyslím? Radia mi isť do Rožňova, do Gleichenbergu! A keď ti to radia, brat môj, vtedy už hľaď sriadiť dom svoj, lebo hodinka posledná je nie ďaleko! — Aby som sa vraj šetril, nepracoval, netrudil sa, pil dobré víno, žil veselo a bezstarostne! Ľahko to pánom doktorom predpísať, ale prítockému farárovi vykonať ťažko!“ Po prestávke pokračoval:

„Preto rád by som bol vidieť aspoň Ivana už ,opatreného‘, len ešte dva-tri roky, kým by bol kaplánom! Ale všetko do vôle Božej: ak má ešte i táto pohroma prísť na mňa, prenesiem to ako dobrý kresťan; — nebolí ma osteň smrti — ale siroba detí prostred zloby ľudskej — to je trapné, desivé! Zastaň sa ich ty, Ľudo, keď mňa nebude!“

„Brat môj!“ zvolal Ľudovít, „čo hovoríš? Nemysli na smrť!“

„Na smrť myslieť musím a hovorím, že nedesí ma, ale poriadky porobiť je mojou povinnosťou; sľúb mi, že budeš zástancom mojich: mojej ženy a detí!“

„To sa rozumie!“ sľúbil bolestne dojatý Ľudovít a podal švagrovi pravicu.

„A jestli ti okolnosti dovoľujú — choď, prosím ťa, presvedč sa sám a keď nie ináč, aspoň píš!“

„Pôjdem sám“, rozhodol Ľudovít, keď nazrel do denníka, či a kedy má niekoľko svobodných dní.

Prelocký, uspokojený týmto sľubom, vstal od stola. Zasa začal kašľať; v hrdle pichalo ho: hovoril primnoho. Pavla odviedla ho do hosťovskej izby na odpočinok.

Koncom októbra šiel Ľudovít do P.

Na stanici čakali ho študenti s Ivanom Prelockým. Z bezstarostného šuhaja stal sa zádumčivý, akoby v utrpení dospelý mladý človek.

A čo bolo vo veci? Z čoho obžalovali týchto mladých ľudí?

Nevinné piesne, niekoľko básnických pokusov a čítanie slovenských časopisov, to bola tá veľká vina, v tom velezrada, trhanie krajiny!

Smutná skutočnosť a predsa — žiaľ — často opakuje sa, že brat brata zradí a nad ním súdia tí, ktorí majú viesť duše mladé k žriedlam právd božích a lásky Kristovej.

Ale miesto toho sejú oni nenávisť, a semeno, padnuvšie v dušu zradcovu, vyklíči, rastie a pestované nesnášanlivosťou donáša ovocie, ktoré nemôže byť iné než zrada.

Keď Ľudovít prišiel, vyšetrovanie už započalo sa. Za šuhajov nič nedalo sa vykonať. Ba dalo by sa bolo všetko vykonať, keby tí ľudia boli znali, čo je láska.

Ľudovít znechutený chodiac od jedného profesora k druhému, mal už odísť domov, ale Klimenta navštíviť ešte predsa nemohol premeškať.

Starodávne priateľstvo tiahlo ho k druhoví veselých študentských časov.

Dňom pred odchodom navštívil Klimenta.

Privítala ho pani Klimentová po nemecky:

„Mein Mann ist nicht zu Hause — ale jestli sa páči počkať.“ I otvorila dvere do pracovne mužovej.

Tam našiel sa Ľudovít prostred samých kníh, rukopisov a časopisov na poličkách, v kasniach, na stole i stolcoch porozkladaných.

„Počkám“, riekol Ľudovít, keď predstavil sa.

„Ach“, zvolala pani lámanou slovenčinou, „môj muž bude sa tešiť, starí známi, však ver’ zo študentských časov?“

„Áno, my sme boli veľmi dobrí kamaráti!“

„To ma veľmi teší — a máte famíliu?“

Ľudovít jej rozprával o svojich, ona mu zasa, že majú dve dcéry, ktoré navštevujú preparandiu a jedného chlapčeka. K vôli deťom že prišli bývať do P., hoci im lepšie bolo tam, kde boli dosiaľ, tu že je všetko drahšie.

„Aha“, myslel si Ľudovít, „to sú tie mladé nestvory, o ktorých rozprávala naša Anna.“ Nahlas nezmienil sa o nich ďalej ani slovom. Skoro prišly spomínané slečinky domov a maminka ku dvom rečiam priložila i maďarčinu a lámala i tú ,podľa možnosti‘.

„Čudné, čudné, ako vyplnilo sa proroctvo Danielovo na všetkých nás, len o Lósovi neviem temer nič“, podumal Ľudovít, kým pani a dcérky rozprávaly si o dnešných udalostiach.

Ľudovít by sa bol rád ešte dozvedel, či je to pravda, čo o nich hovorila Anna, ale to nebolo na čase a k tomu prišiel domov i Kliment sám.

Postava Klimentova za tých dvadsať rokov tiež nahrbila sa, vlasy zredly nad čelom, ale tvár bola hustou bradou a fúzami zarastená. Na belasých, malých očiach nosil okuliare, býval aj predtým krátkozraký, teraz dokonca nepoznal Ľudovíta, kým sa mu nepredstavil a potom, keď ho pozdravil, zachvelo sa v jeho pozdravení niečo nesnádze…

Ľudovít nemohol dlho ostať, vidiac, že svojou prítomnosťou uvádza domácu paniu do nesnádzí, i navrhol, aby Kliment prišiel k nemu večer do kaviarne Strausovej.

„Ja do kaviarne nemôžem, braček, nechodievam, ja človek s rodinou“…

„Nemôžem, raz len môžeš“ —

„A k tomu je to tam, kde schodia sa mladí panslávi! Nie, nie, to nemožno — tá blamáža!“ I poškriabal sa za uchom. „Ale keby to bolo aspoň v osobitnej izbe?!“

Ľudovít usmial sa a oni rozišli sa.

Večer naozaj sišli sa v kaviarni. Klimentovi bolo znať, že bojí sa tých ,mladých panslávov‘, a keď oni spievali, sadol si k druhému stolu, aby nebol považovaný za patriaceho k nim.

„Pamätáš, keď sme my takto spolu bývali?“ spytoval sa Ľudovít. „A na Danielove slová v posledný večer povedané? Dnes vidím, ako ten človek ostro vnikal do bytnosti všetkých nás — jeho proroctvá, všetky splnily sa, len o Lósovi neviem ničoho!“

„Lós? Ten je tuším ešte vždy v svojom rodnom mestečku. Dlho neskončil štúdia, po promocii svojej nemohol hneď dostať stanice po svojej vôli a usadil sa doma; stal sa podivínom, ba, ako počujem, najnovšie tolstovcom. Rozdal, čo zdedil po rodičoch, medzi chudobných a obstaráva svoje potreby sám.“ Tak rozprával Kliment o Lósovi.

Ľudovít si vzdychol zhlboka. „Nuž tak“, rečie po chvíli, „v osamelých sa havranov zmenil kŕdel sokolov.“

Kliment nepokojne zhniezdil sa na svojom mieste.

„Hja, braček, nie každému je možné, tak samostatne vystupovať, ako tebe. Keď je človek v štátnej službe, tu platí tiež: ,Wessen Brod ich esse…‘“

„A musel si vstúpiť do štátnej služby?“

„A? — Čo robiť? Žiť sa chce — kam, keď nemáme vlastných škôl?“

„A potom domácnosť! Mať nemeckú domácnosť!“

„Odpusť“, odhŕňal sa Kliment, „to je privátna vec“ —

„Však ti ja nezazlievam, že si si vzal za ženu Nemku, keď ťa náklonnosť k tomu priviedla, ale že nevykonal si to, aby sa v tvojom dome hovorilo po slovensky, to ti zazlievam, tebe, odchovancovi Prelockého!“

„Braček, dosť mňa to stálo obetí a bojov, ale pre pokoj domáci a tie pomery“ —

„A k tomu, ako som počul, dcéra tvoja, temer ešte dieťa, hanu kydá na tvoju reč a rod tvoj, hovoriac, že Slováci nemajú ani literatúry, ani dejín — čo ju o lepšom nepoučíš, ty, učenec, filolog!“

„Klebety, brat môj, detinské reči! A naučili ju tomu možno, ja neviem o tom! Ja som aj dnes ešte Slovákom, ale, ver’ mi, že neodobrujem politiky vašej, my by sme mali čakať“ —

„Čakať! Ako barani, keď ich majú na jatku zaviezť!“

„A k tomu ustavične len kričíte a ponosujete sa a krivdy naše vyvolávate — čože vám to pomôže?“

„Ba vyvolávať, písať, hovoriť o tom vždy a všade! Lebo o dvadsať rokov naši synovia nebudú vedieť, že sme my mali gymnázia, Maticu, ak nebudeme im to pripomínať, ich budiť, obodrovať!“

„Ale pomery sú raz také, azda nepôjdeš hlavou do múru?“

„No, nech čert vezme i také pomery!“ zvolal ináče trpezlivý, shovievý a tichý Ľudovít, „verím, že skôr-neskôr vezme s pomermi celý tento systém a vás s ním!“

Kliment nečakal druhý tomu podobný výbuch. Triezvy, celkom triezvy šiel domov. Ale cítil sa špatne, špatnejšie od takého, čo má hodnú — kočku. Čo to bolo, čo ho v hrudi tak znepokojovalo? Čo odobralo mu spánok tejto noci a ešte druhých?

Ľudovít s ťažkým srdcom odcestoval domov, a ešte s ťažším šiel k Prelockému, aby mu všetko vyrozprával…

Ale nad prítockou farou už rozťahoval anjel smrti kráže svoje.

Zaľahly hmly nad krásnou dolinkou, zahalily vršky a temená hôr hustým závojom. Neprenikly viac lúče slnečné cez vrstvy mračien, nevnikalo svetlo do izieb farských.

Okolo pavlače dozrelo hrozno, listie zafarbilo sa i oprchávalo; všetko klonilo sa k spánku zimy…

I život Prelockého dohorieval…

Vedel on dobre, čo je s ním, na naivné ubezpečovanie, že mu nič nebude, čím ho navštevovatelia tešiť chceli, za odpoveď dostalo sa im charakteristického úsmevu.

V chorobe svojej často bol netrpezlivý i nervózny a trápil ženu, jedinú to bytnosť, ktorú vždy chcel mať okolo seba. A ona s nadľudskou trpezlivosťou — lebo v takých ťažkých chvíľach dáva Boh netušenej duševnej i telesnej sily — obchádzala okolo neho, neposťažovala si, neponosovala sa, len keď ju nikto nevidel, zaplakala horko a bolestne…

Raz poznal, že plakala.

„Však trápim ťa?“ riekol šeptom, „ty plačeš, ty moja svätica?“

Za ruku pritiahol ju k sebe a ona sklonila hlavu, aby ho mohla počuť.

„Netrápiš, ale trápiš seba podobnými myšlienkami, nemysli na to!“ prosila ona.

„Ty, moja žena! Prečo, prečo nemôžem ti tvoju lásku odmeniť kráľovským spôsobom?!“

„Odmeňuješ ju hojne, keď si spokojný so mnou!“

„Čo je naša láska oproti vašej! Je sebectvo oproti vašej nekonečnej ľúbosti, shovievavosti. Nikdy v láske nedosiahneme vás!“

„Žena moja“, šeptal ďalej ako v rozochvení, „tys’ bola jasné svetlo na ťažkej púti môjho žitia. Však nevedela si to, lebo ústa moje to more ľúbosti nemohly vyčerpať, slová moje sú nedostatočné toho — ale ty musela si tušiť, že som ťa ľúbil!“

„Všetko opustilo ma, nádeje uvädly, iskrenné túžby zhasly, mnoho sklamania potkalo ma, len ty v svojej prostote vždy tá istá, nezmenená, neskonale dobrá!“

„Myslela si si azda, že som nespokojný s tebou! Oh, odpusť! Veď práve ty si bola mojím anjelom strážcom! S tebou je požehnanie, ty aj ďalej ponesieš ho, kamkoľvek obrátiš sa žitím, ale ja niesol som celú biedu a utrpenia národa môjho v srdci svojom a preto ono umiera pred časom — — ale — —“

„Nehovor, vidíš, napína ťa na kašeľ, čelo ti je spotené, unavíš sa, nehovor!“ napomínala úbohá žena.

„Ó, nechaj, nechaj hovoriť! Slovanu slovo! Dosť mlčaly ústa, keď maly hovoriť a mlčať budú v hrobe, ale príde ten, kto zahovorí hromom. Umierame, ale neumiera svätá vec naša. Žije a žiť bude, lebo je ona vec božia. Práva božie nedajú sa šliapať, božie zákony nedajú sa prekrúcať!“

„My umierame, ale vstaneme z mŕtvych. Pribili na kríž pravdu večnú, jasnú, že ju pochovajú, zapečatia kameň a postavia stráž, ale prijde čas, odpadajú pečate, stocentový balvan odletí od vchodu hrobky a pravda víťazne povznesie sa k žitiu“.

„Ako to ovocie, keď dozrieva, padá k zemi, i my padáme, ale s nami je zárodok budúceho života“.

„Umierame, ale oni žiť budú, čo prídu za nami. A žehnať budú nám i blahoslaviť našu pamiatku“.

„Ó, ustaň“, šeptala žena, „unavíš sa!“

„Umierame, ale nie večne… príde čas, príde“…

Zatíchol… žena s úžasom a divnou bázňou načúvala bitie jeho srdca… neprerušila tichosť, ktorá zavládla izbou, len monotónne ťukanie hodín na stene bolo počuť…

Zrazu zasa začal hovoriť… Ilona naklonila sa k nemu.

„Stmieva sa“, šeptal.

Ilona vstala, aby zapálila lampu.

Von bolo počuť kroky a hovor na chodbe.

„To je pošta“, zašeptal chorý nepokojne, „dnes majú prísť noviny. Čo je nového, čoho dočítam sa ešte? — Pane, deti moje neopúšťaj!“

Ilona doniesla dnu noviny a listy… i chcela mu odoprieť čítať zvesti v nich obsažené…

„Daj sem, chcem vedieť, všetko vedieť!“ Ona podala mu noviny, i lampou posvietila. Triasla sa chudinka, ale poslúchla.

S veľkým namáhaním držal v ruke číslo a našiel, čo hľadal…

„Odsúdení“ — zašeptal — ruka s novinami padla zťažka na prikrývku… Zavrel oči, stisol pery.

„Oj, vlci hltaví, kedy príde kára božia na vás“, šeptal po chvíli, veľmi nesrozumiteľne. „Vytni, Pane!“ Zasa po chvíli:

„A deti — nevinné blúdiť majú svetom. Ako zodpoviete sa pred Bohom za tie duše?! Ó, Pane!“

Složil ruky, šeptal, ale žena ho už viac nerozumela…

Naplnila sa izba ľuďmi, on ich viac nepočul, nevidel; zaševelil farou trúchlospev cirkevníkov a úprimný plač žien.

Nad bezdušnou mŕtvolou muža kľačala žena; v ušiach ešte znely jej slová manželove:

„My umierame, ale vstaneme z mŕtvych“.

(1898)