ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V mestečku *** boli hody. A to dobre každý vie, že kde sú u nás voľakde hody, tam je veselo a dobre. Veď už aj príslovie slovanské, keď sa chce voľačo pochváliť, tak znie: Bolo nám tam ako na hodoch. Aj v Boleslavského dome bolo dneska veselo, lebo dostali list z Paríža, v ktorom sa Vladimír už skoro vrátiť sľubuje. A dnes bol deň narodenia starého Boleslavského. Všetko teda rozmnožovalo radosť dnešného dňa. Všetky krčmy sa ohlasovali muzikou, všetka chasa tancovala, akoby tieto hody boli už posledné. Ale noc nato nastala žalostná. O polnoci, práve keď sa už boli všetci v Boleslavského dome na postele pokládli a len sám Boleslavský ešte čosi dopisoval a na lôžko ísť zamýšľal, zaklepal ktosi na oblok. Ale ako sa začudovali všetci, keď Máriu vo svojom dome o polnoci videli.

— Preboha, ratujte Vladimíra! — volala neborká celá zadychčaná, ustatá a poľakaná. — Tu máte lístok, v ktorom mi píše o všetkých svojich od kohosi nastrojených nešťastiach. Zakazuje mi síce, aby vám o tom správy podávala, lebo je on vraj už vyslobodený. Ale čo som sa ja nedávno dozvedela, to svedčí o opaku. — A tu rozprávala všetko, čo pri dverách svojho otca počula a čomu najskôr nerozumela, ale čomu teraz už rozumie, lebo lístok tento očividne svedčí, že vrah bol ten istý, ktorý sa nanovo jej otcovi prenajal.

A táto nečakaná správa mýlila aj starého Boleslavského, bár sa nie tak ľahko dačoho zľakol. Mária ale, keď všetko vypovedala, utekala zas domov, aby ju voľakto nezbadal. Sotvaže sa mohli spamätať, už jej viacej v izbe nebolo. Ak sa Boleslavský nad touto novinou zarazil, čo povieme o jeho žene. Ona nie aby na nejaké prostriedky bola myslela, ale letela zas do hlavy svojmu manželovi a celé terajšie nové nebezpečenstvo, od všetkých predchádzajúcich hroznejšie, pripisovala jemu.

— Tu máš, ty múdry otec, tu máš nové následky tvojho vodenia nášho syna do tých panských domov. Mohli sme aj my, aj ten nešťastný náš syn bez toho všetkého byť, keby si ma bol poslúchol.

— Nenariekaj a nemrz ma svojimi sprostými rečami, lebo s tvojím neskroteným jazykom nič nevykonáš. Môj Vladimír stojí pod väčšou mocou, ako sú celého pána **ského bohatstvá a lesť. A keby aj ozaj dačo zlé malo na nás a na nášho syna prísť, musíme sa pokoriť pred mocnou pravicou božskou. Len nezúfaj, urobíme, čo budeme môcť pre jeho bezpečnosť, a ostatné necháme bohu. Ja mám vždy dobrú nádej.

— Veď ty máš vždy dobrú nádej, — odpovedala Boleslavská, — ale na to nepomyslíš, že ťa tvoja veľká nádejnosť veľa ráz už oklamala.

— Ale sa mi vždycky aj odmenila. Naproti tomu tvoje zúfalstvo tebe aj mne naveky škodilo. Keby si ty už len raz bohabojnejšie zmýšľala. A keď rozumom boha poznať nemôžeš, aspoň v srdci svojom ho vierou a dúfanlivosťou poznávala. My nevieme, čo boh z nášho syna pre svoje ciele uskutočniť mieni. Môžeš ty to riecť, že by ľudia mohli nášho syna z tohto života vziať, kým si on od boha naloženú prácu na svete nevykonal? Alebo či môžeš tak bohaprázdna byť, aby si myslela, že tie veľké duchovné dary, aké Vladimírovi udelil, od teba pochádzajú a taký cieľ majú, aký si mu ty vystavila? Ó, biedne duše, čo chcete svojou prevrátenosťou bohu cesty predpisovať!

— Ale — keď sa už v toľkých nebezpečenstvách nachádzal! — uplakaná a zahanbená hovorila Boleslavská.

— Hľa, tvoje rozumovanie! Už si ty len vždy jednaká, čo len slovo povieš, každým sa prezrádzaš, že od varešky ďalej nechápeš. A bár by si sa len do tej starala. Práveže v toľkých nebezpečenstvách bol a boh ho vždy vyslobodil, práve to ťa môže tešiť, že ho boh pre čosi inšie zachováva ako tvoja ženská múdrosť. Ja som nášho syna nehladkal ako ty, ale som ani pod pantofľou nedržal ako ty, ani som od neho nežiadal, aby mi vždy na krku visel a so mnou sa oblizoval ako ty. Ale som mu dal slobodnú výchovu, aby sa v dobrom a nevinnom sám pohyboval. A ani teraz neľutujem tých niekoľko sto zlatých, ktoré potrebuje na cestu, ani neplačem za ním, že mi so mnou pod kachľami nesedí, ako ty to všetko robíš. A keby aj zomrel na tých cestách, nuž by som neľutoval to, že som ho poslal svet vidieť, čo by si ty dozaista robila. Ja nemám viac čo dať svetu a bohu a človečenstvu ako môjho syna. A ak by som ho mal takého dať, aký mi na svet prišiel, kus tela a mäsa, teda nech radšej zomrie. Veď by si ho ty bola aj sama vychovala, pravda? Bez sveta! A aj z tvojej školy by bol šťastný človek. To je tvoje rozumovanie. Ale to je zatratenie synov, teda regula matiek. My sme, duša moja, len nástroje v rukách božích. Svet tento je plný božích dohôd. Nie rodičia, ani školy, ani akadémie, ale história človečenstva, čas a život vychováva veľkých mužov. My môžeme len chcieť dačo urobiť z našich synov. A preto im najlepšie poslúžime, keď ich spôsobných urobíme pre poznanie toho, čo čas, národy, hlas človečenstva so sebou donáša. Filistra nádenníckeho — už to vy, moje milé mamičky — viete vychovať.

— No — no. Však si ani ty predtým takto nehovorieval. Už vás oboch čomusi novému naučil ten Vedomil. No — no — nech sa len stane podľa vašej nádeje! — odvrávala Boleslavská.

— Uznávam, že som sa mnoho spasiteľného naučil od výborného Vedomila. To ale nič neznamená, nech pravda a spasenie pochádza od toho lebo od toho, keď je len pravda a spasenie. Ale mi ani to nepovieš, že by som aj prv nebol tak robil ako teraz. Lenže som vtedy robil dobre bez povedomosti, a teraz o tom viem už aj hovoriť. Ty si ale aj predtým konfúzne hovorila a konfúznejšie robila. Aj teraz si sa ešte o nič nepolepšila.

— No, veď už vidím, že ťa neprehádam. Ale div, že moje materinské srdce mi od žiaľu nepukne. Čo ma po všetkých tvojich rečiach, keď mi môjho milého syna voľakde zavraždia. — Tak hovorila v plači žena.

— Nezavraždia, nezavraždia. Neboj sa, duša moja. Boh je nad ním, keď je vo svete, práve tak, ako keby bol doma. Lebo boh nemá miesta ani času, je bez priestoru a bez času. Vždy si hovorievala, že si veľké bolesti pri jeho pôrode vytrpela preto, že sa veľký rodil. No vidíš, to je aj v duchovnom svete. Veľký duch mladého človeka ťažko sa s veľkými prekážkami a ťažkosťami dostáva do života.

Takto sa zhovárali títo manželia, až ich ráno prikvačilo. Stará Boleslavská zašla do svojej komory a tam sa do vôle vynariekala. Boleslavský ale išiel do svojej kancelárie a pracoval, čo za najužitočnejšie uznával.