ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rodičia nevedeli, aké stupne duch ich dietok prešiel, čo oni mysleli, že je len tam, kde vychovanie tela bolo. Videli len svoje dietky, čo ale obzvlášť o pánu ***skom platí, lebo Boleslavský, hoci nedokonale, ale predsa tušil o svojom synkovi viac, ako bolo to, čo na ňom videl. Dietky len vidieť, je to zmyselné k nim správanie sa. To robia aj zvieratá.

Vladimír a Mária rástli spolu. Spolu aj ich duch stúpal. Aj keď Vladimír väčšmi vedomosťami ducha, Mária väčšmi citom sa hor vznášala. Obidvoje bolo predsa duchovné sa nesenie von z týchto obmedzených končín. A ich rodičia o tomto nič nevedeli. Ale tak je to. Budúci vek pôsobí na dietky a kráľovstvo božie na dietkach sa zjavuje. Pravda, že sa to nemôže ľúbiť tým, čo hovoria, že by len predsa sliepka mala byť múdrejšia ako vajce.

Po Vladimírovom odchode zhrnuli sa aj nad domom jeho otca aj nad Máriou smutné oblaky, oblaky nešťastia a skormútenia. Lebo hneď o dakoľko dní, čo bol odišiel, dostal jeho otec od pána ***ského list, aký by ani len v snoch nebol očakával. V tomto liste ho karhal za zlé vychovanie syna Vladimíra, ktorý by vraj jeho dcéru za sebou bol zmámil a ktorý je pôvodcom nešťastia jeho domu. A vypovedal ho v tom istom liste zo služby, ba ešte mu aj inším nebezpečenstvom vyhrážal.

Boleslavského žena sa pustila do plaču a celý dom mala naruby prevrátiť svojimi lamentáciami. Ale predovšetkým letela do hlavy svojmu mužovi.

— Teraz už vidíš následok svojej výchovy syna, teraz už môžeš mudrovať, koľko chceš. — Probuj, či sa ti dá umyť, čo si zlé narobil. Či som ti nehovorievala, aby sme syna doma držali a nikde mu chodiť nedovoľovali? Tu máš aj svoje nešťastie. A tu máš hotové nešťastie aj pre nášho drahého Vladimíra. Ó, ja nešťastná matka, kde sa podejem, kde sa podejem? — Takto nariekala Boleslavská a s plačom a zúfalstvom dohovárala svojmu mužovi.

— Počkaj, počkaj, moja duša, a nelamentuj. Poviem ti čosi. Jeden si raz nohu zlomil, keď oberajúc hrušky, dolu zo stromu spadol. Potom kričala jeho žena, prečo ju nezrúbal nedávno v zime, keď pre kmotru koláče piecť chcela, a dreva nemala… že by si teraz nebol nohu vylomil. Vidíš, o čom tá žena blúznila, o tom aj ty blúzniš, lenže trochu v inšom ohľade. Čo by aj voľačo zlé bolo, ako nevieme, čo je vo veci, predsa sa regule mojej výchovy nedajú vyvrátiť. A už ani viac s tebou o tom hovoriť nebudem. Ale sám idem teraz k pánu ***skému… Uvidím, aká je to búrka.

A s týmito slovami sa poberal. Palicu do ruky, širák na hlavu a pľasnúc dvermi, nechal ženu lamentovať, až sa ulice ohlasovali. Ženy sú čudné. Ich jazyková logika pradie dlhé nite, ale zuby ich niekedy potrhajú, a preto sa už potom všetky tie nite pomotajú tak, že nikto ich rozmotať, ani im na koniec prísť nemôže. Jedna žena, aby sme príklad uviedli, svojmu mužovi naveky dávala lekcie o svojom dobrom varení, až mu napokon varenie všetkých žien zošklivila. A on tomu aj veril. Ale keď sa mu potom iní muži vysmievali, len si chcel zas do sedla svojej mužskej vážnosti sadnúť — a začal smelo a chutne u susedy aj za ženinej prítomnosti jesť a jedlo chváliť. Ale čo sa stalo. Asi o pol roka dostal nádchu a tu sa jeho ženička dala doňho.

— Tu, tu ju máš, tú dobrú žranicu tej drndy. Už máš nádchu od nej. — A keď sa muž začal smiať a čudovať rečiam, dala sa milá žena do pradenia nádchových nití od zlého jedla, až muža uši zboleli a dal jej za pravdu. Ale o dva roky dostal zimnicu. A milá dobrovravná žena začala zas:

— Tak ti načim. — Hľa, to ti posiaľ v žalúdku trčalo.

O tri roky ho začal zub bolieť. Neskoršie mu zas čosi bolo. Ona vždy so žalúdkom mu vyšla na oči. A keď jej povedal, že však to nemôže byť, aby od toho času žalúdok bol mal pokazený, keď mu medzitým nič nechýbalo a bol zdravý ako buk, nedala sa predsa ukvokať, ale mu zas priadla popod nos žalúdkové nite od nádchy a nádchové od žalúdka, až milý človek ošedivel. Len sa ty daj ženskou logikou viesť a počúvaj jej mudrovanie, už ťa ona vyvedie na kraj. Ale miešaj sa do misky a varešky, tak bude z teba zas hodný okrajok z muža.

Ale vráťme sa k Boleslavskému. Nechal mamičku trkotať a robil podľa svojho najlepšieho rozumu a presvedčenia.

Už na dvore začul krik, čo sa z hlavnej paloty kaštieľa niesol. Vstupoval do pitvora a tu už mohol rozoznať kliatie samého pána domu. A už by sa bol chcel vrátiť, aby do rozpakov dom nedoniesol, zas si ale pomyslel, aby ho dakto nevidel a nevykričal ho za dvorového podoknového poslucháča, špehára a lovca domácich sporov a tajností. Preto vstúpil do veľkej paloty. Ale ho tu hrozný pohľad zarazil. Výjav, aký neočakával. Lebo sotvaže sa na prahu zjavil, už mu do náručia letela uplakaná Mária celá ako prevrátená, ba ako postrieľaná srnka, ktorá z poslednej sily pred lovcom uteká a do zeleného krovia sa hádže.

— Oj, lepší otec, ochráň ma ty! — kričala Mária, bežiac k Boleslavskému. — Ochráň ma aspoň na chvíľu pred nemilosrdenstvom. Chcú ma vydať, a ja sa nechcem. Chcú ma vydať vlkolakom, a ja nechcem vlkolakov, chcú ma živú pochovať, a ja chcem žiť živá. Chráň ma, chráň ma, statočný otec Vladimírov!

— Ha, ty diabol môjho domu, — kričal naňho z kúta ***ský, — ty si príčina môjho nešťastia. A ešte sa mi teraz pod nohy ideš pliesť. Hybaj mi z očú, aby som ťa v mojom spravodlivom hneve nezašliapal ako chrústa!

Boleslavský nevedel, odkiaľ by mal začať. Všetky veci bral chladno hore podľa svojho zvyku, ale tu bol za chvíľu zmätený. Až sa naostatok chytil posledného slova nahnevaného ***ského.

— Spravodlivým hnevom voláte svoj hnev, — ticho a vážne začal hovoriť Boleslavský. — Ja proti tomu nič nemám. Ale prosím vás, vysvetlite mi ten spravodlivý hnev, ako je on vo vzťahu ku mne spravodlivý? Ja sa vám sväte osvedčujem, že nič neviem o celej tejto vašej hrmavici. A také slová som si nezaslúžil.

— Ešte sa bude napokon vyhovárať, — kričal ešte väčšmi rozpálený ***ský a už čiahal po flinte, čo v kúte visela.

Boleslavský vidiac, že sa s bláznom zhovára, ktorý naňho ako na líšku flintu lapá, poberal sa von. Ale tu sa Mária s poletujúcimi vlasmi pred neho postavila, jednou rukou držiac dvere, takže zakrývala Boleslavského a z plného krásneho hrdla zvonivým hlasom prenikavo volala:

— Postoj, šľachetný otec nevinného Vladimíra! Neboj sa! Nemôže mať nespravodlivý hnev toľko moci a smelosti, čo miernosť posvätenia seba. Ty stoj, ja za tvoju, syna tvojho a za svoju nevinnosť a pravdu padnem. Tatuško, strieľaj do svojej dcéry!

A tieto slová primrazili Boleslavského k zemi a odzbrojili ***ského. Hodil sa na leňošku a sťažka odfukoval. Mária ale rozpálená pokračovala.

— Teraz počujte obaja naši otcovia, čo vám tu do očí obidvom chcem povedať. Vladimírov otec vedz, že večný cit lásky k tvojmu synovi naplnil moje srdce. A tohto citu príčina nie je ani jeden z nás, ani ty, ani tvoj syn, ba ani ja sama. Vyrástol zo mňa kvet môjho šťastia a nejde mi pri ňom o nič na svete ako oň sám. A ja, pokým Vladimír žije, žijem tiež a žijem jeho myšlienkou a myšlienkou naňho. Jeho myšlienka je všetko veľké, sväté, božské; ale moja myšlienka naňho, tá ma zas robí účastnicou všetkého toho blahoslavenstva jeho myšlienky. A tu vám na tieto slová prisahám, že nič inšie nás dosiaľ nespája ako to. A keď sme si to riekli, prvý a jediný bozk. Môj otec ma ženie vydať sa za zmyselníkov, čo nemajú v sebe iba to, čo každý — telo. A ja som ešte na vydaj s Vladimírom ani nepomyslela. To mi ani na um neprišlo. A keby aj myslela, teda by aj tým myslením len na nemyslenie toho prísť musela. Lebo viem, že otec a celý svet, do ktorého som vrhnutá a v ktorom som zatvorená a z ktorého sa vydrieť nemôžem, len erby a statky a tituly dlhé a rady zemianskych dedov chcú. Nežiadam vás o svadby a o manželské požehnanie, otec môj. Ale sa vám osvedčujem, že pokým Vladimír žije a žije tomu svetu božiemu, ktorému žiť som ho videla, ani jeden smrteľník moju ruku mať nebude. Všetky statky moje dajte, komu chcete.

Dopovedala a zamdlela v Boleslavského náručí. Ale jej otec sa razom schytil z leňošky a bežal k svojmu fiškálovi, držiacemu dcéru v náručí, a razom sa celý premenil. Hneď krotol, hneď sa mu pretváranou tichosťou a úlisnosťou prihováral.

— No, nechže je tak. Podajte mi priateľskú ruku, fiškál môj. Nech sa stane podľa vôle mojej dcéry. Ona je moje jediné dieťa, nechcem ju nešťastnú vidieť. Pokým sa váš syn nevráti, nech je slobodná. Potom ale nechže ich boh požehná a dá im šťastia manželského. A my buďme tí starí priatelia. Zabudnime na všetko, čo sa medzi nami prihodilo.

Boleslavský si búrku, do ktorej bol prišiel, nevedel predstaviť. Ale tejto tichosti ani tak nerozumel. Neveril síce slovám takej náhlej miernosti a krotkosti, ale sa predsa tešil, že sa búrka utíšila. Po malej chvíli, medzitým čo sa bol hlboko zamyslený ***ský po palote poprechádzal, sa zas čosi spamätal a chytiac za ruku Boleslavského aj Máriu, hovoril rozohneným hlasom:

— Teraz mi ale prisahajte obaja, že nikomu na svete o tejto histórii môjho unáhlenia nič nevyzradíte. Nechcem, aby o tom dakto vedel.

Boleslavský svoju prísahu chladne odriekol. Mária skrátka, ale ohnivo svojmu otcovi predniesla, hovoriac:

— Otec môj drahý, spravodlivý boh večnej lásky, večného pokoja, boh môj a všetkých národov nech ma potresce, ak len slovo z celej dnešnej trúchlohry nášho domu komu poviem.

Noc sa zblížila, strašná, hrozná, divá to bola noc, lebo sa celé nebo zatiahlo oblakmi. Obloha bola len samý križovatý blesk. Hromy rúcali tisícročné duby, prívaly hučali dolinami, skaly sa triasli, víchry nimi hýbali, vrchovce sosien sa lámali a korene líp a celého horstva prašťali. Nešťastná noc doviedla potom žalostné ráno, plné plačov a ľudského zúfania.