ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladimír Boleslavský vstupoval práve do sedemnásteho roku svojho veku, keď ho jeho otec oddal do rúk nového vychovávateľa a učiteľa. Vedomil, asi dvadsaťpäťročný muž, práve sa vracal zo svojich ciest po západnej Európe a že nemal v tej chvíli nijaké isté zaneprázdnenia, prijal Boleslavského ponuku, aby jeho syna vo vyšších vedách a znalostiach cvičil a vzdelával. Vladimír mal už vo svojej hlave mnoho všelijakých znalostí, lebo u nás sa nesmierne veľa učíme. Len to je pritom tá chyba, že málo vieme. A to sa bolo práve aj s Vladimírom prihodilo. Aj on sa veľa učil a že mal bystrý rozum a dobrú pamäť, mnoho sa všeličoho aj naučil. Ale to boli také vedomosti, ktoré sa rovnajú skoro ničomu, lebo pozostávajú len z nahromadení vecí, myšlienok, domnienok, rokov, vojen, slov, mien, titulov, počtov atď., v ktorých ale vo všetkých niet poriadku, myšlienky, jednoty. Keď vie človek rapotať ako straka na kole a vie veľmi mnoho anekdotiek z histórie a ešte k tomu vie aj meno toho paholka, čo Napoleona vozil, alebo sluhu, čo Alexandra vozieval^[1] — už je historik, už je bohvieaká učenosť.

Takéhoto vzal pod svoju správu Vedomil. A to bolo Vladimírovo šťastie, že dostal za učiteľa muža, ktorý nebol spokojný s jeho veľkou učenosťou, ale dal sa celkom prísne osievať jeho umelosť. A za štvrť roka sa stalo, že náš Vladimírko bol taký preosiaty zo svojej učenosti, že sa trápiť začal nad svojím stavom, lebo videl, že to, čo vedel, bola len pleva a že to, čím ho teraz Vedomil mýlil, nevie, a to, čo mal, stratil. A preto sa v jeho mysli a srdci usadila akási hlboká bolesť nad touto svojou prázdnosťou, ktorá sa len učením a večným študovaním miernila. A to sa najväčšmi páčilo Vedomilovi, lebo poznať najvyššie stupne myšlienky, to so sebou nesie, aby sa najskôr roztrhol človek vo svojej vnútornosti a odtrhol sa od všetkého toho, čo bolo jeho vedomosťou. Ináč sa nemožno vyššie vydriapať. Preto kto si na sebe mnoho dá záležať a myslí, že sa už všetko naučil a nepotrebuje zahryznúť do toho, čo sa po jeho vyučení zjavilo na poli vedy, sveta, cirkvi, náboženstva, ten nikdy nebude muž a človek žijúci skutočne vo svojom veku.

Vladimír prejavoval v štúdiu veľkého ducha. Hltal do hĺbky svojho ducha a do blýskavých výšok svojej mysle všetky tie velikánske svety novšieho pokroku vo vedomostiach. Vždycky sa väčšmi a väčšmi vzmáhal vo viere, ktorú prvým učením strácal, vždycky lepšie videl dušu všetkého toho, čo sa bol prv učil a čo len ako mŕtve ležalo v jeho pamäti; len teraz sa učil skutočne poznávať, chápať a vážiť si život, svet, boha, prírodu, ducha, krásu, históriu, náboženstvo, obec. Tieto slová mu boli prv len hebrejské litery bez punktíkov alebo vokálov.^[2]

Najprv uchvátila jeho skúmavého ducha veľkokrásna tatranská príroda, takže ho terajšia jeho filozofia o to väčšmi k prírode hnala a viazala, o čo ho predchádzajúce logiky a metafyziky od nej len odháňali a odcudzovali. Preto jediná jeho rozkoš a jediné jeho šťastie bolo s Vedomilom po horách chodiť a od neho poučenia prijímať o týchto božských zázrakoch. Všetky doterajšie histórie z prírodopisu, geografie a fyziky, ktoré sa učil, boli preňho len mŕtvymi kostlivcami proti tým myšlienkam, čo mu o prírode dával Vedomil.

— Ja som sa voľačo natrápil, — hovoril raz Vladimír, chodiac po vysokých horách s Vedomilom, — kedykoľvek som vyšiel na tieto pyšné javiská našej tatranskej prírody, lebo som v tom všetkom nikdy myšlienky nenachádzal. Už som to síce tušieval, že musí byť čosi v prírode, čo my ľudským okom ani ozbrojeným ani neozbrojeným vidieť nemôžeme. Lebo ako v náboženstve a vo všetkých vyšších ríšach myšlienky, tak aj v prírode musí byť ešte voľačo inšie, čo za hranicou tej povrchnosti, tedy v náboženstve za hranicou ceremónie, vo vedách za hranicou systému, v umení za hranicou formy a tvaru prebýva a čoho tento vonkajšok len šatom je. To by sme my ľudia neboli lepší od nerozumných zverov, ako sú voly, čo hentam drevo vozia, a psy, čo hen za srnou behajú, keby sme len tieto hmoty a hrudy poznávali.

— Tak je, — potvrdzoval Vedomil, — dobre cítiš, drahý môj Vladimír. Čo vidíme týmto konečným okom, to sú len zjavy čohosi večného, čo vo všetkom jednako pôsobí a vládne. Veľmi sa teda pomýlil Kant, keď učil, že poznávame len zjavy.^[3] Pravdu si povedal, že by sme neboli rozdielni od psov a volov, keby sme len to poznávali. Však by sme potom ani o náboženstve, ani o práve, ani o kráse nemohli hovoriť a myslieť. A aj prírodu by sme len tou hrubou experimentálnosťou, tým hmataním, rozpúšťaním, drobením, žutím a omáľaním poznávali. Ale tak aj zvery s ňou zaobchádzajú. Nie je to tak. Človeku je dané poznať tajomstvá kráľovstva božieho, ako hovorí Písmo sväté. Prírodu si my inak predstaviť nesmieme, len ako svet boží, svet ducha, svet myšlienky,^[4] kde ale ešte tej živej povedomosti nieto ako v nás rozumných tvoroch. Ale v nás sa len o to väčšie povedomie prebúdza, o čo väčšmi do toho bohatstva myšlienky v prírode vtelenej prenikáme. My teda nemáme len žuť, rozpúšťať a omáľať prírodu, ako robia experimentalisti, ale aj myšlienku v nej hľadať. A od času, od ktorého slávny Cuvier^[5] aj s inými prírodoskúmateľmi do hlbších hlbín prírody zostúpili, aj filozofia sa na vyšší stupeň vyniesla. A naopak — teraz, odkedy sa filozofia na vyšší stupeň pozdvihla, aj prírodu, ako vôbec všetko, lepšie a pravdivejšie poznávame a chápeme. Darmo teda škamrú niektorí škrekliaci na filozofiu. A takíto škrekliaci sú obyčajne tí fyzickí materialisti, čo len žujú, omáľajú, rozpúšťajú prírodu, a tí nábožnostkári, čo sa boja bezbožných mudrlantov svojím pseudoracionalizmom na náboženstvo štekajúcich a myslia si, že by filozofia proti náboženstvu bojovala. Naša filozofia, milý môj Vladimír, je najčistejšie náboženstvo.

— Chvalabohu, — radoval sa a od radosti objímal a bozkával svojho učiteľa prudký Vladimír. — Chvalabohu, že mi vás nebo poslalo, môj anjel-potešiteľ. Už by ma boli zjedli tie huncútske, tie bohaprázdne, tie pekelné učenosti mojich doterajších kaziteľov. Už mi srdce chladlo, už som vieru tratil, už pre mňa náboženstvo svoj svätý hlas tratilo. Cítil som ja to, čo ste mi teraz hovorili, ale tým belzebubom som nemohol svojím citom a tušením odolať. Ó, ďakujem vám, ďakujem za spasiteľné vaše učenie, len ma veďte do tejto bezpečnej hĺbky a výšky spasiteľnej, pôjdem za vami a oddám sa vašim anjelským hlasom. Ale prosím vás, povedzte mi príčinu, preto je teraz toľko bezbožníkov neznabožských. A či sa aj v Nemecku napríklad toľko týchto lotrov a vrahov duchovných nachádza?

Vedomila tešila zvedavosť jeho žiaka, ale musel byť prezieravý vo vyjadrení myšlienok. Lebo sa veľmi často stáva, že mladí, schopní ľudia, keď navyknú na odpovede, ktoré im len tak bez všetkej prípravy a práce o vyšších veciach podávajú, potom si ťažkú prácu, ktorou ešte len k tomu prísť mali, zľahčia.

— Zasahuješ, — odpovedal mu opatrne Vedomil, — do vecí, ku ktorým len pozdejšie prídeš, keď to budeš môcť z predchádzajúcich prejavov ducha a sveta vyrozumieť. Medzitým maj túto príčinu pre terajší chlad k náboženstvu. Náboženstvo je svet duchovný, je spasenie duchovné, je najvyššie víťazstvo ducha. Ale k tým rajom ducha je tvrdá cesta. Ľahko je to pochybovať, kliať, hrešiť, smiať sa z náboženstva, ale ťažko je vliať túto rieku spasenia do svojho ducha a srdca. Svet ten a vek, ktorý bol pred nami, bol svetský. To znamená, ľudský duch si v ňom všímal len vonkajšok, obec, krajinský poriadok a odcudzil sa svojej vlastnej vlasti, náboženstvu. Preto filozofia, ten prísny sudca sveta a všetkej myšlienky, ochabla, takže sa ľudia najradšej len pochybnosťou zaoberali, až si naostatok to povedomie vymysleli, že sa veru nič nemôže poznať a že nieto nič večného, aby takýmto plášťom múdrosti priodiati nemuseli myslieť. Odtiaľ tečie tá bezbožnosť neznabožská niektorých terajších tárajov.

Medzi Nemcami ale je ešte viac neznabožstva — a aj to má svoje príčiny. U nás je nábožnosť — a preto naša je budúcnosť. To neznabožstvo, ktoré medzi nami vídame, je zvýraznenie len toho živlu, ktorý čím najskôr zhynúť má. To, čo bude v najbližšej budúcnosti žiť, to všetko sa vinie k náboženstvu. Buď si v tom istý… A teraz len pokračuj v tých vedách, ktoré máš pred sebou, aby si ako po paličkách na rebríku kráčal k tomu najvyššiemu povedomiu všetkých zjavov, čo sa v moci nesmierneho sveta a histórie ľudského pokolenia ukázali. Keď sa slnko zjavuje na východe, pozlacuje svojím bleskom najprv hentie ľadové štíty Tatier, potom hentie skaliská, tak hentie jedle a duby a tak len vrchovce hentoho kaštieľa. A to isté je aj v duchovnom svete. Budúcnosť ľudského pokolenia osvecuje najprv tie národy, ktoré sú najmladšie a ktoré majú v nej žiť. Náboženstvo spojené so životom je najvyššia potreba pre ľudstvo. A toto je budúca úloha sveta. Prečo sa rozpadáva náboženstvo u západných národov? Preto, že nie sú už viacej povolané riadiť hospodárstvo sveta. Slovania sú najnábožnejší, ich najväčšmi osvecuje budúcnosť ľudského pokolenia. Oni majú byť teraz svetu, čím sú tieto vrchovce tatranské pre okolité vŕšky a tatranské hory. Teraz nás nikto nemôže chápať — iba ten, kto vidí potrebu ľudského pokolenia, lebo ten sám môže vidieť, že ľudstvo potrebuje za svojho vodcu nábožný národ.

Tak sa zhovárali, takúto rozhovorku viedli Vedomil a Vladimír, až sa nečakane zbadali nad kaštieľom pána ***ského, ku ktorému sa nevdojak priblížili horami. Vladimírom zatriaslo čosi, keď uvidel z vŕšku kaštieľ a na jeho balkóne Máriu. Mária sa so zaľúbením dívala, ako rozjímajú títo mladí učení muži. Medzi Vladimírom a Máriou vždycky trval ten detský, tichý zväzok priateľstva, ten príťažlivý oheň s tým rozdielom, že Vladimíra zaujala prudkosť, zápal, búrenie sa krvi, smelosť, odvaha, sila sveta a ohromnosť úmyslov a predsavzatia, Máriu ale uťahovanie, skromnosť a uzavretosť. Istotne je to povaha mládenca a devy, že tamten v mládenectve svojom náruživejším, a táto zas v panenstve tichšou sa stáva.

— Slečna Mária, — hovoril Vladimír po poriadnej poklone potom, keď sa s Vedomilom priblížili až pred kaštieľ, — má radosť z úcty k tejto našej krajine, k tejto prekrásnej prírode.

— A je to veru opravdivá rozkoš, kto sa vie s takým bohatým citom, s takou plnosťou krás prírody a nábožnej mysle ako slečinka Mária dívať na tieto naše večné Tatry, na tieto bujné skoky a nesmierne premeny našej prírody, — odpovedal na to Vedomil a tvár krásnej Márie pŕlila sa ružovou červenosťou a snehovou belosťou a srdce jej bilo strmšie ako predtým.

— Aj pán vychovávateľ aj pán chovanec — jednako sú zaľúbení do prírody a bezpochyby sa, po hentom chodníčku idúc, o krásach tejto našej prírody zhovárali, keď tak ohnivo do svojej zhovôrky boli zabraní. — Takto pokračovala Mária.

— Áno, áno, — prehovoril zas Vladimír, — ale len sčiastky bola táto naša príroda predmetom našej zhovôrky. Naša tatranská príroda je tiež len čiastkou celej prírody.

— No, no! Ale ja si myslím, — horlila táto dcéra pyšných Tatier, — že naše Tatry sú výsledok všetkej sily a vznešenosti prírody. Len teraz som videla na tamtých severných skalách divé kozy visieť za rohy a pod nimi sa večné priepasti gúľali do nesmiernych hĺbok; a na tamtých lúkách práve teraz skákali dolu lane a jelene; a nad západnými horami poletujú sokoly, oblaky preráža orol; včera doniesli z hôr divého kanca strelci a nedávno naháňali medvede naši poddaní. Tam zas rastú storočné jedle a hen sa na míle prestiera háj zo samých skoro tisícročných dubov. Hneď sa pasie oko po menivých lúkách, hneď čuje ucho hrkotajúce potôčiky, hneď sa budia v srdci tisícoraké hlasy v tom šumení hôr a hájov rozliehajúcom sa dookola.

— Ale pomaranče, — tým istým tónom pokračoval Vladimír, — citróny, figy, ananásy tu predsa nevidím; nezavievajú rozmarínové hory, nešíria sa cukrové plantáže, nehučí svetospojný oceán, nevynášajú sa k oblakom palmy, krásna slečinka!

Mária sa zapŕlila v tvári a prehodila rozprávku hovoriac:

— Mladý pán ma síce zahanbí v dišputácii, ale ja svoju lásku k týmto svätým Tatrám nezmenším. A nech ide mladý pán aj s pánom učiteľom do hádky so mnou vo vyšívaní a inších dievčenských prácach, ja obidvoch zahanbím! Páči sa na takýto duel? — A tým aj pozvala vzácnych hostí do kaštieľa a sama, bežiac im oproti, zmizla z balkóna.