ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekné, pekné ste, vy svety, ktoré som za tri roky poprebehoval. Ale pekné ste zvlášť vy, svety, ktoré som z pyšného Paríža duchovným okom videl. Ale čo inšie to všetko bude spočiatku môjho príchodu do mojej vlasti ako hieroglyfy? Odkiaľ začnem, čo začnem, komu začnem hovoriť? Ľudia naši ma za blázna vyhlásia, lebo sú to tam ľudia dobrí, pohostinní, čo mnoho všeličoho vedia, racionalisti, čo ničomu neveria. Bože večný! — Či je to teraz s týmto tatranským ľudom nie práve tak, ako bolo za čias Krista s ľudom izraelským? Veď čo je terajší život Slovákov inšie ako najväčšia vzdialenosť od toho, na čo sú bohom a človečenstvom povolaní? Bezbožnosť akýmsi nemeckým racionalizmom pokrstená, neznabožstvo múdrosťou menované, lenivosť miernosťou volaná, povrchnosť a plytkosť skromnosťou nazývaná — toto všetko má svoju vlasť u Slovákov. Nie síce u ľudu, ale u tých, ktorí ho vedú.

Takto písal Vladimír do svojich spisov — pred odchodom z Paríža. Rok bol vo Francúzsku, lebo v Nemecku dobre spoznal, kde sa koliesko histórie skrúcalo, a preto sa tam trochu obzrieť za dobré uznal. Ale sa ľahko dakto začuduje, kde nabral tú nábožnosť v tých krajinách? Ó — my tam, kde iní preto, že už z vysokej koľaje života padajú, sa bezbožnia a zneznajbohujú, my sa tam preto, že sme ľud budúcnosti, práve pobožnejšími stávame a to, čo oni, synovia zahynutia, za blud majú, my si vysvetliť vieme a boha a náboženstva nikdy sa nespúšťame. Nášmu Vladimírovi sa v týchto krajinách všetko rozvinulo v jasnú fakľu povedomosti, čo už doma len vo videniach, snoch a tušeniach mával, najväčšia nábožnosť s najväčšou národnosťou. Celá jeho osobnosť sa stratila v týchto pravdivých svetoch obce a náboženstva, cirkvi a národa. Mária sa mu stala obrazom večnej krásy tatranského podnebia, ktorého sa nesmie dotknúť, ak sa ako smrteľník nechce prehrešiť proti večnej v časnom tvore zosobnenej Tatre. Vlasť, o ktorej sníval, preliala sa mu v živý, pružný, na veľké skutky života povolaný národ, ktorému život posvätiť je život večný a blahoslavenstvo nekonečné. Minulosť, v ktorej zrieval, pretvorila sa mu teraz v budúcnosť, v ktorej žiť a na ktorú myslieť je víťazstvo života. A tak jeho láska časná a konečná vo večnú, nekonečnú, jeho mŕtva vlasť v živú, jeho smutná minulosť v budúcnosť veselú sa premenila.

Teraz sa už teda poberal domov, mysliac ešte na tú krajinu, kde by bolo dostať také kladivo, ktorým by sa roztrepať mohlo to, čo týmto pekným svetom budúcnosti do cesty sa bude klásť, alebo aspoň také kladivôčko, ktorým by mohol tým mudrákom, čo sa jeho osobnému vyvarúvaniu v skutkoch ducha priečiť budú, zuby rátať. Ale na ceste, ktorá by k tomu viesť azda bola mohla, stálo napísané:

„Stoj! Ak veríš v tie svety, ktoré si poznal, teda trp, lebo hodno je za ne trpieť. Kladivo to osudné samo príde, keď sa tí, čo ho chcú, hodnými stanú jeho trpením, prácou, životom, smrťou.“

Ostatné toto zbohom dával Francúzsku a poberal sa domov s tým, čo mu boh dal na dlhých cestách poznať.

— Dobre sa maj, — volal z alpských vrchovcov, — ty posledná obec románskeho sveta, Francúzsko večne slávne, zem Ľudovítov, svet Napoleonov! Hlas tvojho života aj skonávania ponesiem do zeme a národa, v ktorom má stáť večne žijúci panteón tvojho života. Tu stojím na hraniciach, a to na hraniciach sveta románskeho, a budúci vek volá na mňa, že stojím na hraniciach veku dokonávajúceho. ,Kam ide tvoj krok, tam sa obracia a odtiaľ kýva svetu vek nový,‘ volá na mňa hlas z oblakov. Zbohom teda, Francúzsko, ty krajina plná večných skutkov, ty raj zjavovania sa božieho. Ty máš žiť v panteóne človečenstva s tvojimi veľkými osobnosťami, ktoré sa zmerať nikdy nemôžu. Verne si slúžila v radoch historických národov a dosiahla si nakoniec vek dlhý, veľký, nesmierny! Ja idem do živého Tatranska, kde sú korene všetkých slavianskych štepov. Tam budem čakať, tam budem pripravovať príchod vekov, akým sa ty z ohľadu úlohy už na päty dívaš, vekov to budúcich, v ktorých velikánskej úlohe my to budeme, čo si ty bola v úlohe vekov teraz sa míňajúcich. Bude to príchod nových vekov ľudského pokolenia.

Vladimír sa približoval s najhorúcejším citom k svojim Tatrám, lebo tri roky už pominuli, čo v nich nebol. A toto len Slovák môže dokonale zvážiť, ktorý von z Tatier čo len pol roka bol. Slováci milujú svoje Tatry a nechcú sa z nich presídliť tak ľahkomyseľne ako Nemci, ktorí idú do Ameriky aj na Nový Zéland bez najmenšej bolesti za svojou vlasťou. Hneď ako sa Vladimír do svojej milej uhorskej vlasti dostal, vystúpil na prvý vŕšok tatranského pohoria a bozkal svätú zem citom najhorúcejšieho povedomia. Dvojaké svetlo nad svojou vlasťou vzchodiť a jedno k druhému sa približovať. Videl od východu záblesky zorničky vychádzajúcej budúcnosti nového dňa, videl dohorievajúce blesky dňa zapadajúceho na západe. Usmial sa v duchu, keď videl, že tieto videné svetlá v duchu nehasnú, ale jedno druhé dopĺňa.

— No, boh ma už sem doniesol. Tu budem žiť tomuto svetlu môjho národa. Všetko bude patriť môjmu národu, čo mi dal svet a čo mi boh ešte dať mieni. Všetko som už dať hotový, všetko prijať, čo mi naložené bude. — A tak zostúpil z prvého vŕška tatranského pohoria a poberal sa do lona svojich milých Tatier. Denné svetlo nad západnými horami práve doháralo, keď do svojho rodného mestečka vstupoval Vladimír. Jemu ale vychodilo slnko nových nádejí.

Hádam bude láskavý a úprimný čitateľ teraz čakať už koniec celej tejto povesti a zvlášť nášho Vladimíra. Kto to ale vie, aký bude koniec takejto peknej mladosti takéhoto nekonečného ohňa, takejto vzletnej túžobnosti? Neviem o tom nič hovoriť a nechcem klamať svet vymyslenými románmi. Poviem ale, čo viem o tom svete, v ktorom sa Vladimír pohyboval a žil.

Všetko, čokoľvek bolo okolo neho, bolo proti nemu. Nevedeli ľudia s ním a on zas s ľuďmi sa uzhodnúť. On žil aj miloval svety pravdy, a ľudia, čo okolo neho boli, sa len hrali so životom a nepoznali to prúdenie pravdivých myšlienok. A tak mal on doma živé peklo, lebo sa každý doňho zastaral. A keď svoje kroky a svoj spôsob hľadenia na tento svet ospravedlňoval, tak ho nerozumeli. A teraz, kto aj nič múdrosti zo svojej kapsy proti jeho presvedčeniu nevytiahol, teda sa aspoň ticho usmial a myslel si o ňom, ako sa mu samému najlepšie videlo.

Mária sa rozvíjala ako najkrajšia ruža a klala oči a vábila k sebe veľké množstvo boháčov, pánov, zemanov. Ale vydávať sa nechcela. Vladimír ju a ona jeho, vraj, ako sa hovorilo, milovala. To je medzitým isté, že sa Vladimír do toho boja púšťať nechcel, lebo jednak mal dosť inšieho, jednak aj jeho láska inakšia bola ako svadbová. Pánbohvie, čo si to on pod láskou predstavoval? Aspoň to inšie čosi bolo, ako to obyčajne pri láskach každodenných býva. Jeden list, ktorý svojmu bývalému učiteľovi písal, takto znie o ženbách jeho priateľov:

„Pán Ypsilonský sa nedávno oženil a už sa teraz smeje zo svojich ideálov. Pán Podkozinský sa pred troma rokmi oženil… a už kričí, keď má knihu kúpiť, že musí na deti gazdovať. Váš akademický kamarát, pán Šmulo, mi vo svojej akademickej múdrosti nedávno písal: ,Dajte pokoj všetkým tým pekným snom, lebo keď sa oženíte, budete sa za to hanbiť!‘ — Ďuro Dúvala vystrčil deň po svadbe kramára, čo mu kalendár na predaj doniesol, že vraj už má kalendár na krku. Mojich dvadsať známych hneď ako kamarátov, hneď ako starších mužov odo mňa, s ktorými som jednu hranicu za sväté veci horiaceho ducha robil, sa za jedných päť rokov zaradom poženilo. A teraz už po celej hranici ani chýru ani slychu. Už len ja sám ako jediné poleno horím, ale bárs aj väčšmi horím ako všetci, predsa tak nepálim. Lebo hasne uhoľ v samote odorvaný od svojho druha. Pán Vedomil, čo sa neženíte? Adieu!“

No, nech teda voľakto rozumie, čo tým všetkým chce. Slovom, on si lásku akosi ináč predstavuje ako my. Láska bez ženby nič už neplatí. A tu sú Nemci veľmi dobrí praktici. Páni burši, keď chcú milovať, musia hneď ruku sľúbiť. Nech už potom bár dvadsať rokov bez povolania v sľuboch lásky buršujú.^[24]

Ale Vladimír bol aj v inšom nezmieriteľný s ľudskými myšlienkami. Matka mu chcela zaopatriť ženičku z nižšieho stavu ako Mária, dobrú gazdinú a vernú manželku, mysliac, že je nepriateľ ženby preto, že by Máriu ťažko dostal. Chcela mu dať do gazdovstva pekný statok, aby už len na svoju ruku začal. Ba ho aj durila, aby jej proces vzal na seba, že si urobí dobrú povesť. Tešila sa neborká na vnuka. Ale jej on nechcel, či nevedel rozumieť. Až chuderka zomrela a ani gazdu zo svojho syna, ani vnuka od svojej nevesty nevidela.

Otec ho vodil do veľkých spoločností, chcel ho so svetom oboznámiť, ale syn všade podišputoval, až sa mu tí veľkí Maďari veľkých spoločností aj vyhrážať začínali. Do advokátstva chuti nemal a zavše hovorieval o advokátstve v cudzom jazyku, že je to „routina“ a človek vraj, čo chce spraviť aj dačo väčšie, ako je niekoľko sto procesov, nesmie byť rutinovaný jednostranník. Ktožehovie, čo chcel tým riecť, a ktožehovie, čo chcel väčšie urobiť.

Pán ***ský, otec Márie, ho chcel raz dať zavrieť za to, že sa roznášala povesť, akoby ho on bol chcel dať zavraždiť, a ktorú povesť vraj on rozšíril. Ale on o ničom nevedel. Totiž nevedel, ako sa tá povesť mohla rozšíriť, keď on už pred rokom celú tú duelovú históriu pochoval a viac sa nestaral o vyhľadanie svojho nepriateľa, ledva ho potom dobrí ľudia obránili. Povesť sa ale predsa niesla, že ***ský mal kedysi brata, čo zašiel kamsi na Dolnú zem s dedičstvom, a keď tam všetko premárnil, potom sa dal svojmu bratovi na to prenajať, aby v dueli zavraždili Vladimíra. Medzitým, ktovie čo je vo veci, zvlášť keď bolo počuť, že ho kdesi v dueli zastrelili.

Ľudia v celom okolí hovorili, že by sa Mária už aj rada bola vydala, ale že jej Vladimír akýmisi knihami počaril, takže už na to ani vôle naskrze mať nechcela. A jedna stará žena dosiaľ rozpráva, že ona veru sama raz knihy od Vladimíra k Márii a od Márie k nemu doniesla. V krátkom čase stratil Vladimír aj otca, ktorý sa s ním najlepšie znášal, lebo ho nechal žiť podľa jeho ducha. Tým si ale mnoho nepriateľov urobil, takže naposledy skoro všetky — a keď zomrel, naozaj všetky fiškaláty stratil. Duch ale predsa nestratil svoju vlasť, lebo preletel tam, kde zemskej hrude duch neslúži.

V deň smrti svojho otca písal Vedomilovi:

„Už mi aj otec odišiel, odkiaľ sa viac nevráti. Stojím už sám na širokom mori ľudských hnevov a dobrôt. Ó, hviezda moja, voď ma večne i časne po dobrých prúdoch už bár cez hroby osobného šťastia, keď ma len povedieš k brehom spasenia ľudského… Búrok sa neľakám, lebo som prirastený k večne živej lodi, na ktorej bohu väčšmi záleží ako na živloch tej búrky, krem toho len práve na pohybovanie tej lode ustanovených.“