ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na rímskych kopcoch stojí Vladimír. Kde sa tam vzal? Čo ho ta zaviedlo? Chudák — hádam svetom chodí. Aj, nie je on chudák, hoci svetom chodí. On je šuhaj, akého v Tatrách ešte sotva kedy bolo. Dva roky už preč ušli z tejto nížiny a okrúhliny zemskej, čo Vladimír vzdialený bol od svojho domu. Ale tieto dva roky mu neboli také dlhé ako filisterskému maznáčikovi, čo potom, keď mamine pagáčiky pojedol, už sa obzerá, či by nebol čas po nové domov ísť. On za všetok ten čas chodil duchom svojím po neznámych mu dosiaľ kráľovstvách umenia a vedy, bavil sa po vysokých školách učenej Germánie. A keď už tam veľa spoznal, o čom nevedel, keď tam ale obzvlášť poznal stanovisko, ktoré si ustlala myšlienka sveta, videl, kam sa ľudský duch povýšil a vyletel — plný národného ohňa, aký vliali doňho zálanské kraje a končiny pomorské^[12] — tieto slávske hroby a kostnice. Všetkým týmto rozjarený poberal sa vidieť tú krajinu večného leta, citrónových a pomarančových hájov, tú krajinu, ktorá v histórii sveta cirkev uskutočnila, upevnila, kde je vlasť krásy, divu umenia, oplývajúca pomníkmi sily a ľudského ducha, tú svätú zem veľkého hýbania v staroveku, tú niekdajšiu panovníčku sveta, Taliansko či zem Vlašskú,^[13] poberal sa Vladimír vidieť. Už z Germánie^[14] zalietaval duchom k Rímu, Florencii, Benátkam a zaoberal sa ich ohromnými osobnosťami, skutkami, bojmi, osudmi. A preto tým väčšmi túžil po osobnom videní týchto zemí, miest, krajov.

— Vidím zem, po ktorej tiekla Caesarova krv.^[15] Budem chodiť po brehoch Tiberu,^[16] po ktorých svetovládny Riman chodieval. Uvidím večné pamätníky umelcov Európy. Uvidím mesto, ktoré bohovia založili, ľudia podmaniť nemohli, a vládne, po večných búrkach zas sa stavia na rozvalinách tisícročí do novšieho života! — Takto sa tešil Vladimír, keď nechával nevľúdne kraje Nemcov, týchto zlorečených katov Slovanstva.

Za dva roky v Nemecku Vladimír len ustavične bolestil a ducha svojho v bolestiach srdca nechával ísť za tými nemeckými mudrcmi. Všetka krvilačnosť Nemcov uprená ešte aj teraz na Slovanov ho len rozpaľovala naučiť sa to, čo títo múdri vedia.

— Len ma učte, už si hoci časom aj poblúznite. Veď ovocie vášho poznávajúceho ducha nebudete vy hrýzť. Lepšie je predsa, keď už len myslíte, hovoríte, učíte po nemecky, ako keď ste žili po nemecky. Lebo duch náš už teraz stroví všetko nemecké a pre život si zachová len to, čo je v nemeckej handre ľudské. Ale pokým ste ešte žili po nemecky, to bola naša bieda, lebo ste nás cez mnohé storočia žrali. Prišiel na psa mráz. — Týmto, hľa, krotil svoju bolesť. Ináč by nebol mohol v tomto rozpadajúcom sa nemeckom živote, ktorý ale aj v tejto svojej roztrhanosti ešte by rád čerstvo Slovanstvo hltal, ďalej zostávať. Čím väčšmi kričali naňho kosti otcov, aby ušiel z týchto prekliatych katovieň Slovanstva, on tým väčšmi sa tam silil byť a každý okamih využiť, aby si prisvojil všetko, čo je tam pre našu budúcnosť, a to ako bolesť nesmiernu, tak tú vysokosť ducha namyslenú Nemcami. Ale preto celý uradovaný utekal z týchto zapadnutých tieňov Slovanstva a s útechou uľavujúcou jeho srdcu poberal sa do večne mladého Talianska.

Prešiel teda Benátky, Florenciu a teraz stojí na kopcoch svetoslávneho Ríma. A celý minulý život týchto miest a obcí tiekol tu znovu pred zrakom do minulosti a zanášal ta jeho ducha. Zdalo sa mu, že sa díva na Rím, na Benátky, lebo mu tie mestá boli punkty, okolo ktorých sa jeho obraz Talianska končil. My ale nemôžeme všetko odkrývať, čo a ako Vladimír myslel a pochodil duchom, ako chápal, ako stravoval a ako tieto svety so svojím slovanským svetom porovnával, lebo by nás to ďaleko zaviedlo, ale načrtneme tu len voľačo z jeho usilovne vypracovaného denníka.

„Benátky — Benátky,“ tak znie jedno miesto v jeho zápisoch, „ako ma zaujali vaše dejiny. Oko Slováka vidí vo vás čosi čarovné. Na brehu Slávov bol som zamorený v myšlienkach o rode svojom rozliatom po svete, ako toto more nedohľadných brehov. A z týchto myšlienok ma vytrhal prudký hovor ohnivých Talianov. A toto vytrhnutie z môjho myšlienkového sveta presadilo ma do žalostnej prítomnosti terajšej. A tu som si pomyslel, že hoc aj živé zostanete, Benátky, v živote histórie sveta, predsa len more slovanské málo z vás vody do seba dostane.

Poloha Benátok je zvláštna. Ale kto nevidí aj to celé vyvinutie sa života benátskeho ako samo, jediné, najzvláštnejšie vo svete? Ale zas som pri svojom presvedčení, že príroda, ako je myšlienkou preniknutá, tak preniká tiež, ba určuje a ustanovuje pomery sveta, ducha, života. Tieto Benátky — tieto Benátky! Čože sú inšie v celej svojej histórii ako zmyšlienkovatená, zoživotnená, zduchovnená táto poloha, toto ich položenie? Benátky nemajú inakší základ ako ten tečúci základ mora. Pre toto more, v ktorom celé Benátky ako veličizná galeja plávajú, sa stalo, že ich základ, pomer so svetom je akési svetanstvo. A veď to aj vidíme, ako more svety spája, ľudí zo sveta do sveta prenáša, tak aj Benátky len vtedy zakvitli, keď tento živel spájania sa morom svojím so svetom najväčšmi zachovávali a jemu najvernejšie boli. Benátska aristokracia bola dušou tohto života. Keď sa ona sebe nevernou stala, padla, a keď ona padala, padali aj Benátky. Nobili, šľachtici, zdržiavali Benátky a Benátky zdržiavali nobilov. Benátska aristokracia je dačo najrozumnejšie na svete, ona vládla nad Benátkami preto, že od jej vlády závisel život Benátok. Benátsky ľud bol naveky rozplavený po svete, lebo so svetom žil. Nemohol teda tou studenou, zavše rovnou dôslednosťou seba samého pozorovať, na seba hľadieť, seba riadiť. Jeho aristokracia sedela, panovala, riadila všetko v tejto svetoplavnej obci. Ona vážila to, čo ľud stvoril, ona merala to, čo ľud nasýpal, ona duchom spájala to, čo ľud telom, tovarmi, plavbou skladal. Benátčania sa so svetom merali. Ich aristokracia sa s nimi vyrovnávala a ako bol ľud morský, tak bola aj aristokracia morská, ktorej úloha a práca spočívala v spracovaní lodí a lodného ľudstva.

Ale všetok život Benátok je predsa doma, hoci je rozplavený. Keď je doma, zabáva sa doma, keď je von, myslí, ako by najviac krásnych vecí a radovánok domov doniesol. Múdro to aristokracia všetko ťahala do Benátok, lebo po moriach ochladený ľud rozohrial sa zas doma láskou k sebe. Benátsky básnik oslavoval Benátky, maliar maľoval život benátsky, rezbár rezal na oslavu benátskych predmetov. Slovom — Benátky vždy hľadeli na seba, zhromažďovali do seba. Nesmierna to bola výška, na ktorú sa vyniesli Benátky, a to taká malá obec! A všetko to pošlo len z toho tuhého spojenia aristokracie benátskej s ľudom benátskym.

Pád tejto krásnej obce spadá do toho času, keď sa kvet ľudu, aristokracia benátska stala svojmu povolaniu nevernou, keď prestala byť aristokraciou morskou.

Začala byť nespokojná s touto úlohou, ktorej spĺňaním sa Benátky stali slávnymi. Vyrušili sa až na pevniny Vlách či Itálie. Ale toto panstvo, aké na pevnine začali uskutočňovať, nebolo pre nich nič inšie ako krídlo na rybe. Keby ryba krídla mala dostať, teda by celá ríša vodstva nebola viac pre ňu, ale aj ona by pre to isté rybou prestala byť. Celý tento skutok benátskej aristokracie nebol z ducha benátskeho ľudu, a preto bol prehrešením sa, ktoré bez pokuty zostať nemohlo, a to síce pokuty tak škodiacej benátskemu životu, akože skutok zo svojvôle, a nie z ducha a potrieb života pochádzal. Benátky mali ísť k talianskym brehom a k okoličným pevninám len ako s džbánom po vodu. Ale oni išli s krčahmi. A keď sa im zem ľúbila, opanovali ju, len čo sa už ľudom nie morským, ale zemským stali. Aristokracia vyviedla Benátky na vysoký stupeň slávy, pokiaľ bola aristokraciou morskou, bdejúcou nad pomermi svojej obce so svetom. Ale koleso benátskej slávy tým väčšmi bežalo do morských hlbín, čím sa vyššie usadzovala takzvaná aristokracia na pevnine. A tu ona prekročila svoj vidiek, svoju hranicu, svoje povolanie. Lebo aristokracia lodníckeho ľudu, povolaná spravovať kupeckú obec, stala sa razom zemskou aristokraciou upriamujúcou sa na riadenie stojacich hradov a zemí.

Blesk benátskej slávy zhasol, keď ten starý, svojmu povolaniu verný duch aristokracie zomrel. Oj, príroda, oj, myšlienka jediná, ako prírodou, tak ľudstvom v histórii pradená, keby teba ľudia poznali!

Rod môj, uč sa históriu ducha a prírodu poznávať. Lebo len tak nájdeš ten punkt, na ktorom a od ktorého máš začať hľadať budúcnosť slávy a slávu tvojej budúcnosti!

Z tej čiastky Talianska, ktorú príroda urobila v jeden väčší celok, zo severného Talianska, zaviedla ma moja túžba prostriedkom bujných krajov, pomarančových a rozmarínových lesov, jazerami a zámkami a mestami, umením a krásou sa pýšiacimi — zaviedla ma túžba moja svätá do tohto svätého mesta, skadiaľ svet rozkazy od najdávnejších čias dostáva, na tieto vrchovce večného Ríma. Na starých rozvalinách starého Ríma stávam a nový Rím sa mi šerie pred očami. Svetomesto, na tebe leží požehnanie bohov, bárs si už neraz bolo aj pelešou zlosti. Ale dobrý duch nájde v tebe plnosť hojnú na obživenie sa, na povzbudenie, na preporodenie.

Hľadím z rímskych vrchovcov von, von. A tam v dolných končinách na východe vidím v duchu Tatry — moje sväté Tatry. Vidím ich plemeno, druhé plemeno, vidím domov, vidím domov môj rozkošný! V Ríme nevládli nikdy cudzinci, hovorím, že v Ríme nikdy nevládli cudzinci, a Rím bol svojimi vladármi od vekov veľký. Oj, aká to rovnosť ide mi na myseľ! Ani v Tatrách nikdy nevládli cudzinci!

Pekné je to pre Rím, že v ňom cudzinci nikdy nevládli, keď len napríklad v Neapole cudzinec cudzinca z trónu ustavične zhadzoval.^[18] A akokoľvek sa svoji vládcovia zavše vedeli utrímať — a dosiaľ sa utrimujú na tróne Ríma, predsa sa tým nikdy nič nepomútilo v osude tohto historického mesta a v jeho vplyve na svet. Tak je to v tomto ohľade s Rímom ako s veľkými váhami, na ktorých sa len centy a stocenty vážia. Môže na také váhy, koľko chce komárov sadať, predsa vo váhach nič nepremenia. V Ríme sa vážila sila národov, ba v Ríme sa táto sila zbiehala a stadiaľto sa ona zas rozchádzala do sveta. Jednotlivci tu nič nerozhodli, poriadok a duch tu od vekov vládol. A všetko, čo sa tu veľké stalo a zbehlo, všetko je zaznačené v letopisoch človečenstva. Rod môj — rod môj! Podívaj sa, ba sprav si taký Rím a zbehni sa duchom doňho.

Rím a Benátky majú spolu veľmi mnoho podobností. Obidve tieto mestá vzrástli na základe pomerov k svetu a ľudskému pokoleniu. Iba ten rozdiel je medzi nimi, že Benátky vzrástli a vykvitli na svet pomerom a vzťahom — peňažitým, kupeckým a viac hmotným a hrudnatým; Rím vzrástol a vykvitol pomerom myšlienkovým, väčšmi duchovným. Tieto ťahy v sebe sú rozličné, ale podstata oboch je život, duch a aj ten pochod, ktorým sa ich živel zjavoval, je len vonkajškom rozdielny. V Ríme aj v Benátkach bola potrebná istá železná tvrdosť a stálosť, rozumová dôslednosť, prísna podriadenosť jednotlivcov obci, aby sa tak z vnútrajška vonkajšok veľký, rozložený, od prostriedku ďaleko rozlietaný riadiť a spravovať mohol. Tu nebola možná malokramárska demokracia, toto detinské sa hranie v karty. Benátska aristokracia bola také teleso, na ktorom všetko ležalo, alebo možno riecť koleso, ktoré všetko obracalo, keď v poriadku šlo a všetko drúzgalo a lomcovalo, čo von z poriadku na chodníky svojvôle zablúdilo. Ale čože bola táto benátska aristokracia inšie ako rímska hierarchia? Benátsky dóža^[19] nesmel s aristokraciou benátskou práve tak do rozporu prísť ako pápež s rímskym klérom. Lebo ciele obidvoch boli tie isté: držať tieto veľké svety spolu. A toto mocné telo samo sebou muselo dorastať, aby vždy čerstvé bolo. Preto, čo bolo v Benátkach adopciou nobilov, to bolo v Ríme svätenie kňazov.

Oj, Rím, ty mesto sveta, o ktoré sa opierali milióny a s ktorým svety spojené boli vierou, myšlienkou! — Oj, Benátky, s tebou, mesto kedysi veľkých vplyvov, boli milióny prospechom spojené. Aj vy, mestá svetoslávne, vo vás som bol a vo vás som sa učil poznať koleso osudu národov, ktoré uteká z národa na národ. A poznal som jeho beh. Oj, jeho beh uteká ta, odkiaľ som ja prišiel.“

Takto žil Vladimír na svojich cestách. Pred jeho duchovným okom všetko žilo, v jeho duchu všetko našlo svoje ospravedlnenie, teodícea^[20] mu bol hlas svätý, idúci zo zmäteniny ľudského konania, myslenia, tvorenia. Všetko mu bolo na svojom mieste, lebo videl boha večného, gazdujúceho v ekonómii sveta a osudov ľudského pokolenia. To bolo slovanské študovanie, to bol duch v celom pôsobení, ktorý vyzerá zo skutkov a zo zmýšľania Vladimírovho.

Jeho srdce neprekážalo jeho duchu. Ale keď sa duch po blahoslavených ríšach pravdy a vedy nalietal, zas srdce volalo a aj k svojim zvláštnostiam sa navracalo. Dlhé cesty, aké dosiaľ konal, mu už ťažké prichádzali, lebo nemohol naraz aj prijímať aj dávať. Jeho duch bol plný odtlačkov najrozmanitejšieho videnia a plný pružných myšlienok, a nemohol sa vyliať na svet skutočný, aby seba videl a svoj bol. Preto túžil po svete, v ktorom jeho slovo má byť skutkom, po tých Tatrách, v ktorých mu boh divadlo pôsobenia vyvolil. A tu mu vždy jeho Mária stála pred očami ako anjel, čo sa na jeho cesty bude dívať a schvaľovať plameň jeho ducha, blkotajúce skutky. Ešte väčšmi ako doma poznal tu medzi brehmi rieky historického života svoje poslanie a poslanie svojho národa. A každý, kto teraz chce nosiť meno učeného muža, alebo kto chce vyššiemu určeniu sveta a národov verne slúžiť, mal by ísť sem na západ vidieť dohorievajúci život a šľapaje toho života, ktorým horel, a neušľapanosti, ktoré na šliapanie zanechal. Vladimír si preto ešte žiadal vidieť Francúzsko, tú krajinu, na ktorej sa stala chumelica starého a nového sveta.^[21] Poznal obsah a myšlienku tých bojov, posvätenia a zápalu, chcel vidieť aj tú prírodu, z ktorej sa duch preporodzoval. Lebo to nebolo len náhodné, že sa tie boje vo Francúzsku strhli. Ale aby sám videl, akým pochodom to išlo, chcel ešte aj túto krajinu čarovného pôvabu a veľkej sily, ba večnej živosti vidieť a tam obzvlášť ducha, históriu študovať a stadiaľ ako z najvyššieho mesta si ten národ obzrieť, ktorého budúcnosť je historická.

Urobil si plán a napísal myšlienku svojho výletu do Galie,^[22] ponechal svojmu srdcu radostný okamih. Hral sa s myšlienkami na Máriu.

Jeho dobrá myseľ tvorievala si aj hodiny lahodnejšie, hoci tých mnoho nebývalo. Lebo neraz vprostriedku radostného obrazenia schvátil ho prúd myšlienky. Teraz mu ale inšia, ani netušená búrka prekazila hranie obrazotvornej moci. Sotvaže ostatné slová maličkej pesničky dopísal, začul krok na ambite, ktorý mu naraz v pamäť uviedol kročaje, aké ho už dva razy boli prestrašili. Akýsi oplan ho všade striehol, takže už dva razy bol prinútený s ním sa duelovať. Preto sa Vladimír chytro schytil zo svojej stoličky a dvere chcel zaprieť, ale už bol na prahu ozrutný chlap, ktorý Vladimírovi dvere zavrieť nedal, ale ich zastrčil za sebou, spustil zámku a sám s poľakaným Vladimírom v izbe zostal.

— Čo chodíš za mnou a skúšaš moje šľapaje, bezbožný človeče! — osmeleným hlasom kričal na neznámeho Vladimír. Ale ozrutný chlap sa jeho kriku neľakal, ale so smiechom chrípľal:

— Oj, ty škriatok nepodarený, nebľač, lebo ti ústa rozpáram!

Vladimír, dôverujúc zas svojej cvičenosti v šabli, skočil ako srnec do kúta a už sa mu nad hlavou meč blýskal a koniec jeho hvižďal po povetrí.

— Zbojník, ustúp, lebo ťa teraz nepoškriabem, ale ti hlavu na kapustu rozsekám!

Ale ani sa Vladimír nenazdal, už obor stál pred ním dvoma pištoľami ozbrojený a ticho hovoril:

— Dočkaj, nech sa skorej spravím. Vidíš, mohli by sme hneď koniec urobiť, keby som ja bol zbojník. Pustil by ti tieto dve olovené maličké halušky do hlavy a bol by si, synček pochabý, u Abraháma. Ale nie tak je to. Ja som nie zbojník. Som uhorský zeman a mám ťa na statočnej ceste duelu zabiť. Na šable to s tebou nejde. Vidíš, zas som celý rok v Benátkach preležal, čo si ma tak porúbal. Už teda dva roky len tak preležať nie je nijaká maličkosť. Na, vyber si, obidve sú nabité, lebo jeden, lebo obidvaja musíme padnúť!

Vladimír ani v tomto nebezpečenstve ducha nestratil.

— Dobre teda, — hovoril mu, — ja pôjdem s tebou aj na pištole. Ale mi najskôr musíš rozpovedať, kto si. Ja som Vladimír Boleslavský z Tatier. Chodím po poctivejšom povolaní, ako je bitka. Chcem teda zvedieť, s kým sa mám biť. Hovor, lebo ťa dotiaľ budem zbojníkom menovať, dokiaľ mi nepovieš, čo si.

— Aj, ty panghart… — začal velikán celkom chladno hovoriť. Ale toto slovo tak rozpálilo Vladimíra, že skočil k nemu ako rozdráždený lev, vychytil mu pištoľ z ruky a hodil ju aj s tou, čo sám držal, do papierovej, práve otvorenej truhlice a vrchnák zamkol. Nato vychytil druhú šabľu z kúta, podal mu ju a kričal na prestrašeného obra:

— Ber si šabľu a bi sa so mnou najskôr za toho pangharta. Len potom budem strieľať. Desať rán musí mať jeden z nás na sebe, až potom sa budem podľa tvojej vôle duelovať!

Vladimír ale hneď ťal doňho šabľou tak, že sa tento brániť musel, a tak sa sekanica ohnivá začala. Už boli obaja hodne posekaní, ale Vladimír nevidel ešte desať rán, a preto ranou za ranou priliepal na krvácajúceho obra. Obrovský spolubojovník zobral ostatnú silu a dorážal na prudkého mládenca, ale tento zašvihol do jeho pravej ruky, odsekol mu ju pri pleci naskrze, takže aj so šabľou na zem odpadla.

— Teraz hovor, kto si, až chceš, aby som sa s tebou strieľal!

Ale už bolo počuť štrkot zbroje v ambite.

— Nech čert vezme takúto službu, — brblal poranený a zapchával čo najchytrejšie ranu šatkou. — Keď ale chceš vedieť, kto vlastne po tvojej smrti dychtí, tu máš list. Mňa už okrem toho čert vezme, nech aj toho berie… — A vtom, práve keď už vyvracali ľudia zvonku dvere, čo na pomoc prišli, vyskočil von oknom a stratil sa kdesi v uliciach a rímskych dvoroch.

Desiatková varta prišla do izby, ale keď sa o úteku bezrukého nešťastníka dozvedela, zas vybehla, aby ho chytala, a izba bola znovu vyprázdnená. Jediný Vladimír a jeho gazdiná stáli v nej. Táto bola prvá, čo počula sekanie šabieľ, a preto hneď vartu doviedla. Teraz stojí nad odseknutou rukou, držiac v ruke meštek peňazí a papiere, ktoré jej dal Vladimír. Meštek za unúvanie a priateľstvo, papiere aby oddala vrchnosti. Lebo Vladimír nechcel nič viac ani čuť, ani mať, ani vedieť o týchto naničhodných sporoch života, ktorým keď sa raz človek oddá, nikdy sa z nich nevymoce, ale pochová v ich hnusnom kalisku všetko šľachetnejšie pôsobenie. Poručil všetko náhode a božiemu riadeniu a sám sa zabral za svojou túžbou, nedbajúc na to, čo zlé mu ľudia chceli pripraviť, lebo mu boh všetko premôcť pomohol. Išiel Vladimír do krásneho Francúzska.