ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásna jar oživila slovenské Tatry. Rozzelenali sa hory, porozkvetali lúky, rozospievali sa vtáky, rozlietali sa vysoko orly, sokoly ponapĺňali povetrie svojimi krídlami a bujná príroda, aj tvrdé skaly aj hrkotavé potôčiky, začali opreteky svoje umenie šíriť. V takejto hudbe prírody, v takomto oslavovaní boha vyšla Mária jedného rána podľa obyčaje do svojej záhrady, aby sa modlila. Neborká už od troch rokov sa o Vladimírovi ničoho nedopočula, nevedela, či žije, či nežije, či sa mu dobre vodí, či je nešťastný, či na ňu zabudol, či ju ešte vo svojom srdci nosí. Ale najväčšmi prosila boha, aby ho nešťastie od zlých ľudí pochádzajúce nezachvátilo, lebo zavše strašné sny o ňom mávala. Hoci na sny neverila, predsa jej ale sny aspoň možnosť dákeho nešťastia na um privádzali. Vo svojej modlitbe si Mária najlepšie obľahčila, lebo v tej vyslovila všetko svoje túženie a všetky najtajnejšie city svojho srdca.

Jej otec býval veľmi nespokojný nad týmto jej stavom, hoci si bol pevne predsavzal pred ňou túto nespokojnosť nezjaviť, pokým svoj cieľ, aký mal pred očami, nedosiahol. Ale mu vždycky nepríjemné správy chodili odkiaľsi. A preto si umienil ešte raz pokúšať dcéru. Vybral sa teda práve toho jarného rána, keď aj Mária bola v záhrade, do tej istej záhrady, aby ju poslednou silou svojej reči a predstavovania od toho márneho cítenia odviedol a k dcérovskej poslušnosti prinavrátil.

— Zavčas rána, zavčas rána, dcérka moja, si navštívila svoju búdku, — prihováral sa jej dôverne otec.

— Oj, otec môj, tak je ľahko srdcu môjmu, keď sa vidím v týchto hriadkách krásy a vône.

— Milá moja dcéra, — hovoril jej po chvíli otec, — povedz mi, čo zamýšľaš. Roky ti idú, a ty ešte na vydaj nič nemyslíš. Máš okolo seba najkrajších mladých mužov, takže by sa grófske dcéry okolo nich obracali. Však si už hádam z tých detských snov vyrástla, aby si na toho blázna myslela. Lebo viem, že si už teraz dospelejšia, ako že by si také nemožnosti chcela a žiadala. Biedneho fiškála syn, nezeman a k tomu len akýsi tulák, čo svojho otca darmo do biedy privádza. Ako by takýto človek mohol byť tvoj muž? Pomysli si len. — My pochádzame zo starej zemianskej famílie, naše statky sú dedičstvo po pánoch týchto všetkých krajov. Chudák Vladimír, keby už aspoň cenzúru bol zložil,^[23] mohol by mať predsa nádej, že sa mu dajaký fiškalát trafí, alebo dačo z advokátstva kvapne. Ale nie — on si len svoje fantázie obľubuje, a o chlieb sa nestará. No ale nechajme ho na pokoji.

— Otec môj, — odpovedala Mária, — ďakujem vám za túto otcovskú starosť. A rada sa poddám vašej vôli, ale moja prísaha mi svätou zostane, pokým ma samo nebo od nej neoslobodí. Vladimírovi sme my nič nedali, ani mu azda nedáme. O svoju budúcnosť sa on sám starať musí. Ale moja láska k nemu je tá istá, aká bola pred troma rokmi. A ja sa nevydám za nikoho, pokým on žije, lebo keď si ma on nezasluhuje pre svoje nezemianstvo a svoju chudobu, nezasluhuje si ma druhý pre svoje časné bohatstvo a chudobu ducha. Otec môj, otec môj, nežiadam vás o to, aby ste ma dali Vladimírovi. Ale vás prosím, aby ste ma nenútili za samopašníkov, čo sa bez citu a ducha v svojom bahne len váľajú.

Jej otec sa ale nad týmito rečami zamračil, hoc aj sa k vľúdnosti a krotkosti dosť silil. Zimnica sa ho chytila, hlava ho bolela, triasol sa na celom tele ako osika a po chvíli šiel domov. Nehovoril ani slova. Mária bola zas sama. Toto dievča nemalo nikoho na svete, v kom by bolo mohlo nájsť podporu svojho zmýšľania. Ona bola celý Vladimírov tvor len vtedy, keď myslela naňho a na tie svety, na ktoré ju on myslieť naučil. Ale aby sa bola mohla o svoje myšlienky a svoj cit s dakým podeliť, keď Vladimíra tu nebolo, to nemala. Otec ale a všetci domáci ju ustavične chceli vyviesť z tej koľaje. Neraz, neborká, myslela, že už podľahne, ale zas len zmocnela a zavierajúc sa pred svetom a hučiacou slávou svojho domu, len vo svojom srdci posilnenie a potešenie nachádzala. Takto v samote zostala Mária dlho aj vtedy, keď ju otec nanovo bol vzal do pokušenia. Až sa spamätala, že je už čas, aby šla dom obzrieť, nechala búdku stáť v záhrade a poberala sa hore do kaštieľa.

Ale ako šla ambitom, začula v otcovej izbe horlivé hovorenie. Už chcela odísť od dvier, aby ju voľakto nezbadal, ale ju len zas čosi ťahalo počúvať.

— Prekliaty človek, načo sa mi ukazuješ na oči? — hovoril otec plný hnevu. — Veď si ma už o tisíce pripravil, a predsa si nič nevykonal, ba moje plány len pokazil. Premrhal si…

Takto chcel aj ďalej hovoriť ***ský, ale mu chripľavý hlas skočil do reči:

— No, no, len sa už aj do toho nemiešaj, po čom ťa nič. A z toho, do čoho ťa je voľačo, ti hneď účty vydám. Zabiť som ho nemohol, to vieš, lebo čo som ja aký človek, predsa držím na svoje zemianstvo. A ten ledakto ma na šable dva razy tak pošpatil, že som sa mal za dva roky dosť čo hojiť z rán. Čert ho vie, keď je na všetko pripravený. Tretí raz som ho v Ríme na pištole vyvolal, ale ako diabol starej babe z batoha, tak skočil ku mne a vytrhol mi ich. Nato mi dal do ruky akúsi škrablicu a musel som sa s ním voľky-nevoľky biť. A tu, hľa, vidíš, pravú ruku som pre teba stratil. Čo ťa bolo po bláznovi, mal si inšiu cestu nastúpiť. Ja som síce ušiel, ale ma predsa lapili, a teraz idem od šibenice. Kat bol dobrý, čo ma varoval. A keď ma už na druhý deň vyvádzať mali, večer ma za tisíc zlatých, ktoré som ešte mal, vypustil. Ale čert po tom, čo sa stalo. Daj mi ešte tisíc zlatých, a na moju dušu, nepríde ti z Francúzska! Ale sa chytro zobracaj, lebo sa už skoro mieni vrátiť.

— No, strať sa mi z očú! Ale keď ešte ani teraz nič nevykonáš, potom si daj pozor, lebo budeš naveky nešťastný. — Tak hovoril ***ský a mešec peňazí hrkol na stole.

Mária z toho všetkého ničomu nerozumela, ale strach ju napadol taký veľký, že nemohla z miesta. Srdce jej stislo, v prsiach sa rozložila akási ťažkosť a na čele jej pot ako hrach vysadol. Tak stála na ambite za hodnú hodinu a hore vrchom videla ísť veľkého muža zakrúteného v dlhom kepeni a širokom, až na oči vtlačenom širáku. Vtom ju ale prebral príchod Vedomila, ktorý prišiel na návštevu k jej otcovi. Hneď ako ho zazrela, bežala mu v ústrety, lebo nemala milšieho človeka na celom tomto okolí. Vedomil bol už vo vážnom úrade a len veľmi zriedka chodil k pánu ***skému. Ale teraz ho sem čosi inšie donieslo ako návšteva. Lebo sa najskôr potajmo ako líška dookola obzrel a potom jej čosi do ruky dal a šiel akoby to nič ambitom do panských izieb.

Mária sa bála pozrieť na to, lebo to bol lístok maličký. Bol to lístok od Vladimíra. V búdke sedí za stolíkom Mária — a Vedomil sa zhovára s jej otcom.