ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vysokých skalách vidieť dvoch ľudí. Ktože sa to ta vydriapal? Veď valach tade nepasie a strelec tadiaľ nechodieva a pocestný nemá kade a odkiaľ ta zablúdiť. Je to zas Vladimír so svojím učiteľom. Duch týchto dvoch mladých synov Tatier nemôže zostávať v dolinách. Ide na výslnie Tatier, na štíty najvyššie, na nedosiahnuteľné sokorce hôr a skál, aby sa tam sám v sebe tešil a seba v týchto kolískach svojho národa zas znovu k vyššiemu životu prebúdzal. Dlho obaja stáli na vysokej skale, každý v inšom mysľou svojou zamorený. Vedomil mal pred sebou rozprestrené karty alebo zemepisné mapy; Vladimír sa ale hneď hlboko zabral do dolín, čo sa pod ním gúľali, hneď na sokorce hôr a vrchov tatranských vyletel mládeneckou svojou mysľou. Po dlhej chvíli vytrhol sa Vladimír zo svojho dumania, ako splašený jeleň letel s otázkou k svojmu učiteľovi.

— Ale čo mi prišlo na um, ako hľadia tieto tatranské svety na mňa, preboha, vysloboďte ma! Zdá sa mi, že kričí na mňa táto príroda, z ktorej taký veľký, taký zrutný svet vzišiel, aby som ju vyjadril ja, ktorý som tiež jej synom, aby sme ju my všetci vyslovili, aby sme my, čo v nej bývame, boli tým duchom, čím je ona sama v sebe, tým v histórii, čím je ona v prírode. Ó, večný bože! Aký to bude svet, keď z kariet, pálenky, chleba, telesnej hnusoby, toho zvieracieho živorenia, v akom dosiaľ hnilo toto plemeno, ono vyjde a duchom bude duchovnému svetu tým, čo je táto príroda svetu konečnému, bezprostrednému! Ale mne preráža na desatoro srdce tá skúsenosť, že je táto naša príroda ešte nepreniknutá ľudským duchom a myšlienkou. Čo len robil tento ľud od toľkých nesmiernych storočí, keď nie je ešte nič viac ako tieto mŕtve hliny a hrady a skaly a kamenie a zvery, čo sem a ta blúdia? Terajší jesenný smútok týchto Tatier neprichádza mi inak, len ako žiaľ uväznenej myšlienky, ktorá by rada von z týchto skál, ale nemôže preto, že skameneli ľudia, ktorí by najväčšmi mali poznať moc svojho ustanovenia, a to, čo je možné, vyvádzať z týchto dumných, temných skalných a zlatých Tatier. To je na zbláznenie, že sme my ako my, nič. A Tatry naše znamenajú nesmierne mnoho v kráľovstve prírody. Naše vedomosti sú tejto obrovskej moci a sile Tatier neprimerané.

— Pravda, pravda, chovanec môj, bolí to náramne toho, kto sa osmelí takéto myšlienky myslieť. Ale čo nemáme, mať nemôžeme, len sa majme radi. To je istá vec, že s prírodou aj človek kráča a že príroda veľmi určuje človeka. To je pravdivé v tvojej bolesti, že tu u nás nevidíš harmóniu a ducha bolesti, že tu u nás nevidíš harmóniu a ducha primeraného týmto zázrakom prírody. Ale to, čo má byť, ešte nepominulo, alebo lepšie — niet toho a nebolo ešte dosiaľ preto, že to ešte len má byť. Duch Slovákov je duch Tatier, duch pôvodný, mocný, veľký, železný ako tieto Tatry veľké, mocné, železné, nesmierne, a tu je veľká primeranosť, harmónia. Ako máš Tatry, tak máš aj tatranský ľud; hneď taký, hneď onaký. Každá dolina a každé oddelenie vrchov má svoje zvláštnosti. Ale všetko doterajšie zjavovanie sa nášho ducha bolo len všeobecné. Teraz, ako vieš už z inokiaľ, nasleduje druhý krok, čiže vystúpenie do zvláštnosti. Túto zvláštnosť Tatier už môžeš poznávať v Slávy dcere, v Starožitnostiach, v Hollého básňach, v našich národných spievankách.^[6] Čo sú tieto diela inšie ako myšlienky týchto Tatier, duch týchto diel ako ten čistý, zosobnený myšlienkou, stelesnený spevom duch Tatier. Ako v Slovanstve len jedno je horstvo tatranské, tak v celom Slovanstve len jeden je Kollár, len jeden Šafárik. To je taká pravda, ako že teraz slnko svieti. Nech to už, kto chce, naťahuje, to je raz tak. A že je to tak, nie je náhoda, ani akási osudná príhoda. To tečie z večného života sveta, v ktorom je i naše Tatransko. Kde to už vyletel Kollár, tomu porozumie len ten, kto šľakom myšlienky kráčajúc vyjde hor na slnečné vrchovce Tatier nebo dosahujúce a vo večných ríšach jasného neba a rozliatej v nekonečnosti nebeskej oblohy svoj zrak topí a tam vešteckým duchom vidí všetko napísané, čo bolo a čo byť má v národe našom. Kam to zostúpil Šafárik, tento veľký šafár tajomstiev starých vekov, tomu porozumie len ten, kto zostúpil Kollárovým duchom rozohriaty do dolín tatranských. V týchto hlbokostiach vysokých a vysokostiach hlbokých uvidí v drsnej podobe Šafárikovu prácu, alebo lepšie, túto hmotnosť hlbokosti a dokonalosti hlbokej vidí do pravdivých a jasných myšlienok pretvorenú v Šafárikových prácach a dielach.

Tu bolo treba tatranských výšok a orlích letov, tu bolo treba nedoziernych hlbokostí i sebavedomosti a železnej trpezlivosti. Tie myšlienky, ktoré ťa, Vladimír môj, a každého citlivého Slováka uchvacujú, keď stojí na týchto nosičoch neba, na týchto žulových štítoch hromami nikdy nedotknutých, tie myšlienky nekonečne vzpružené blýskajú nám do duše, keď čítame Slávy dceru. Tie myšlienky, ktoré sa na nás lejú ako príval, keď zostupujeme do tej priepasťovej doliny Terchovskej, kde na poludnie temnosť polnoci prebýva a kde príroda tmou nesmiernych hlbokostí kŕmená býva — tie myšlienky sa lejú na nás, keď zostupujeme do tých hĺbok našej starožitnosti so Šafárikom po poliach slovanskej starožitnosti.

Vladimír počúval Vedomila s nevídanou žiadostivosťou, a to sa mu najviac páčilo, lebo pozornosť vzbudiť a dušu zaujať má byť najvyššie pravidlo vychovávateľa. A keď videl, že Vladimír myslí a hrúži sa do mora teraz mu prednesených myšlienok, nechal ho myslieť a nehovoril nič.

— Človek, — hovoril po dlhej chvíli Vedomil, — je priviazaný k prírode, a preto jeho povinnosť je odtrhnúť sa od nej. A v tomto boji, v ktorom sa odtŕha človek od prírody, predsa zachová určiteľnosť prírody, ktorej je synom. Tak mierne jónické podnebie veľmi dopomohlo k lahodnosti homérických básní, bárs samo Homérov stvoriť nemôže. Ináč by aj pod tureckým barbarstvom bolo mohlo také ľúbostné piesne, také vznešené spevy, takých veľkých básnikov splodiť a vydať. Príroda teda má veľký vplyv a podnet na vyvíjanie sa ducha,^[7] na celú históriu ľudského pokolenia. Obyvateľ Kamčatky a Grónska nikdy nebude národom so svetovou históriou pre tú svoju prírodu. Už Aristoteles povedal, že sa človek len potom obracia k vyšším a duchovnejším predmetom, keď nedostatok svojich potrieb vyplní. Ale národy v tých extrémoch podnebia nikdy sa nemôžu dosť chrániť tu pred ohromnou horúčosťou, tam pred ľadovou zimou. Ba aj samo svetodejinné divadlo národov, predstavujúce ľudské pokolenie, má svoje isté, prírodou označené miesto. Od vekov divadlo svetodejinných národov bolo Stredozemné more, čo spája tri najpoprednejšie čiastky sveta. Tu leží Grécko, táto hviezda najväčšej veľkosti na nebi histórie ľudského pokolenia. Tam ďalej v Sýrii je Jeruzalem, stredisko židovstva a kresťanstva. Juhovýchodne leží Mekka a Medina, starodávne a staroslávne hniezdo moslimstva. Ďalej na západ ležia Delfy, Atény a ešte západnejšie staroslávny, starosvätý Rím. Ba na tomto Stredozemnom mori leží ešte aj Alexandria a Kartágo. Iba tu a jedine tu mohlo ľudstvo srdce svoje rozšíriť, svoje prsia vyliať navonok a vytvoriť svet ten aj ovocie, ktoré teraz vidíme. Jedine tu mohli byť národy dosiaľ panujúce na svete. Týmto ale, ako som už aj podotkol, sama príroda ešte nie je tvorcom tých veľkých skutkov. Preto neklaď veľmi veľkú cenu na prírodu, a tak ani na tieto naše Tatry. Všade sa tá pravda zjavuje, čo ducha obživuje.

— Ale ja predsa naveky zostanem pyšný na tieto naše sväté Tatry, čo by sa akokoľvek rozumovalo, — odpovedal rozhorlený Vladimír. — Naše Tatry a ich plemeno budú spolu to svetu, čo sa len najslávnejšie myslieť môže. Tak to musí byť, veď tomu rozumieme a nahliadne každý, kto len okom konečným na tieto divy nekonečnej konečnosti a okom duševným na tie premeny, priebehy a farbitosti života nášho ľudu pozerá. A vy ste ma v tom utvrdili už viac ráz a teraz obzvlášť príkladom veľkého Kollára a Šafárika.

— Dobre, dobre, nechcem ťa v tomto krásnom a pravdivom zápale mýliť a búriť. Majú aj naše Tatry svoje určenie, ale to určenie je zvláštne alebo individuálne, v mori Slovanstva len čiastočné. Určenie týchto Tatier i s kmeňom bývajúcim v nich nemôže zasiahnuť do určenia susedných kmeňov. Vysočiny a kovoví obri, ako sú aj naše Tatry, majú svoje dobré, ale aj zlé stránky. Hory a vrchy rozdeľujú svety a národy. Vidíš hneď hen to naše mestečko… To sa nikdy nestane prostriedkom ani len týchto bližších krajov. Vrchy sú odrazené rieky prudkého života na tíšiny a návršia, kde nehučí jej tok tak veľmi a chytro. Z druhej strany ale podmaniteľ nám nikdy tadiaľto na krky nevlezie. A preto si pravdivo spievame:

Dobre musíš rozumieť, môj drahý, čo hovorím. A keď sme už tak ďaleko, teda ti aj vlastné slová jedného veľkého filozofa poviem, z ktorých sa budeš môcť ešte lepšie poučiť o ráze takýchto krajov. Hovorí takto: Das erste Moment aller Weltheile ist das gediegene, indifferente, metallische Hochland, unbildsam, in sich abgeschlossen, aber wohl fähig Impulse von sich auszuschicken.^[9]

— Impulse von sich auszuschicken! — zvolal Vladimír a tri razy opakoval tieto slová a vypäl sa na skalu a krútil dookola palicou… naplnený nekonečnou radosťou. A Vedomil sa už len usmieval, keď videl svojho žiaka tak sa radovať z novej myšlienky.

— A čože je inšie Slávy dcera ako takýto impulz pre Slovanov, letiaci z týchto požehnaných, zlatých nebeských Tatier? — smelou mysľou sa ďalej opytoval Vladimír.

— Naozaj je, a vskutku len v Tatrách sa mohol zrodiť a v kolíske celého Slovanstva v ohnivý tok básnenia sa rozpľasnúť a rozkotúľať. Oj, Vladimír môj, kde my stojíme na svete a na ktorom punkte stojí Kollár a Šafárik, na to sme ešte ani nemysleli. Ešte sa o nich sem a tam len ako o učených mužoch, o spisovateľoch hovorilo; ale ako prorokov ich ešte nevidíme, ešte sme nepostihli tie korienky, ktorými sú oni v histórii sveta zakorenení. Počkaj len, počkaj, čo o nich ešte počujeme, keď len trochu vyššie vyletíme… Ale poďme už dolu, hen nad horou sa už oblaky zberajú!

— Hej, búrky, žeňteže sa skôr na Tatry a rozdujte tieto skuté ohne ducha, aby žiarili svetu, — doložil Vladimír a poberal sa dolu. A nad Tatrou sa nebo kalilo a nad Tatrou čochvíľa hromy bili a strely lietali a po celom nebi blesky sa križovali.

Starý Boleslavský mal veľkú radosť z prospievania svojho Vladimíra. Predsa ale videl, že by už bol najvyšší čas, aby tohto súceho mládenca do väčšieho mesta už ako-tak pripraveného — aj skutočne v širší svet pustil a dvere mu aj na väčšie vyhliadky otvoril. Mater sa už oddávna starala, ako znesie bolesť lúčenia sa so synkom svojím, lebo dobre vedela, že muž neustúpi od svojho a skôr lebo pozdejšie Vladimíra predsa vyšle do cudzieho sveta. A vskutku Boleslavský s Vedomilom už častejšie mával o tom zhovorky, akoby svojho syna najprospešnejšie mohol vypraviť na cestu.

— My sme len takí politici, ako náš žalúdok požaduje, — hovorieval často Vedomilovi. — Chcem, aby môj syn aj trochu viac vedel ako notam Rakocianam,^[10] alebo alegovať^[11] za dve siroty, ako by mali prísť dlhými procesmi o to, čo mali dostať. Politika je nielen alegovať — a my veru viac nevieme, a predsa máme chýr a mená politikov.

— Veru sa u nás ešte málokomu sníva o tom, čo Európa už dávno má, to znamená o kresťanskej politike, — prehadzoval miestami Vedomil. — A toto je len jeden punkt. A koľko ich je ešte v hospodársko-národnom, kupeckom, národnom atď. ohľade, kde sa ešte veľmi zelené myšlienky presúšajú.

Dlhé rozprávky mával Boleslavský s Vedomilom, lebo sa mu jeho myšlienky o politike veľmi páčili. A bol on najväčší priateľ politiky. Cez deň od Portugalska a Španielska až po čínskeho cisára prešiel politiku krížom cez všetky európske obce a o všetkom si rád pohovoril. A keď dakedy a dačo zelené povedal a Vedomil ho napravil, nič si z toho nerobil, ale obyčajne riekol:

— Á… teda tak…? Ja som to veru nevedel.

— Teda ja toho môjho syna veru len pošlem tejto jari na cesty, — uzavieral raz reč Boleslavský, sediac s Vedomilom pri stole. — Nech šuhaj vidí tie civilizované svety západnej Európy. Pasy mu opatrím a vo meno božie nech ide svet skúsiť a dôkladnejšie sa ešte pocvičiť a vzdelať.

Vladimír sa teda aj skutočne, a to s veľkou radosťou vyberal a plány na cestu všelijaké robil. Keď ale mala prísť hodina odchodu, tu sa mu čosi v prsiach vzbúrilo, čo odchod tento neschvaľovalo, čo sa k týmto Tatrám ťahalo, a pre čo sa mu cudzina priečila. Bola to bolesť srdca, ktoré sa k svojmu hlásilo a cit k Márii búrilo. Vladimír dosiaľ nevedel, čo mu chýba, lebo pri tom všetkom, že všetkého mal dostatok, predsa v čomsi cítil nedostatok. Keď sa z domu do cudziny poberal, ešte raz zašiel k Márii na rozlúčku. A práve ako do dediny vchádzal, videl sa viezť Máriinho otca aj matku kamsi von z dediny. Aj sa teda zradoval, lebo vedel, že už oddávna chce čosi povedať Márii, ale nemal na to vhodnú príležitosť. A teraz videl príležitosť, v ktorej bude môcť povedať Márii to, čo mu ako kameň na srdci ležalo.

Vstúpil Vladimír do Mariškinej chyže a ona ho ako obyčajne uvítala a usadila. Mária sa práve zabávala vyšívaním všakových pekných vecí. Vladimír bol teraz prvý raz u Márie málovravný. Chcel hovoriť, ale jazyk mu službu vypovedal. Len tu aj tu prehodil slovo. Kde bola teraz jeho žartovnosť, kde jeho pohotovosť zhovorná, zhovorčivosť, otázky, odpovede? Všetko teraz od neho odbehlo.

— Vladimír! Vy ste od ktoréhosi času akýsi chladný, — dohovárala mu Mariška, — neviem, čo sme vám zlé mohli urobiť. Ja som už nie jeden, ale sto ráz spytovala svoje svedomie, či by som sa vás kedy nevďačnou myšlienkou bola dotkla. Ale si to svedectvo môžem dať, že som dačo také v mojom svedomí nikdy nenašla. Ale v srdci som len o to väčšiu ranu nachádzala.

— Ó, Mária! — týmito slovami rozviazaným jazykom osmelil sa odpovedať Vladimír. — Drahá Mária, nehľadajte v tejto mojej nemožnosti moju chladnosť, ale pripisujte radšej túto moju nedostatočnosť mdlobe nasledujúcej po ohni a horúčosti a teraz najväčšmi, keď sa s týmto krásnym tatranským svetom rozlúčiť musím.

— Čo…? Lúčiť…? Ako lúčiť, s kým rozlúčiť…? Kam…? Načo? Pre koho lúčiť…? Tomu ja nerozumiem. — Týmito slovami mu naraz do reči skočila Mária.

— A vari by ste týmto mojím lúčením boli dotknutá? Čože vás po mojom lúčení? Vy tu máte svet v sebe a okolo seba. Ale mňa moje lúčenie raní, lebo musím ísť do cudziny, kde týchto krásnych svetov, týchto krajov rajských neuvidím. Keby som aspoň to vedel, že vy, slečna, si na mňa spomeniete.

Mária sa zapŕlila v tvári — a pomaly sa všetka krv zo srdca do jej líc valila. Začala sa utierať hodvábnou zásterkou, ale horúčosť len väčšmi do tváre jej bila. Preto chcela tieto svoje rozpaky zakryť a zahovoriť inými rečami.

— Vy len žartujete. — Ale to sú pre mňa žalostné žarty. Prosím vás, hovorme o dačom veselšom.

— Ó, Mariška moja, — prvý raz Vladimír vypustil toto slovo z úst, — na nič veselšie teraz nemôžem ani myslieť, ani hovoriť. Nežartujem, naozaj hovorím, lebo ma už po troch dňoch tuto nikto neuvidí.

Až teraz svitlo Márii a len teraz ju čosi rozpaľovať a studeniť, striasať a ňou lomcovať začalo. Všetky rozumu neznámejšie city, všetky hlboké tušenia jej šťastia sa teraz hlásili k svojmu — a karhať sa ju dali, prečo už dávno svojmu anjelovi nepovedala, že ho miluje.

— Ty chceš odísť? — zvolala razom Mária, prvý raz hovoriac Vladimírovi ty. — Ty chceš odísť? Ach, ja… — Pán boh sám vie, čo by bola k tomu ešte dodala, ale nemohla, lebo Vladimír jej do reči stúpil.

— Že odchádzam, to ešte nie je nič také, lebo moje určenie ma volá do vyšších svetov, k vyššiemu poznávaniu ducha, sveta, národov, obce — boha. Ale že pochybujem, že by sme sa kedy v tomto blahoslavenom stave, v tomto terajšom zväzku a vzťahu vidieť mali… táto pochybnosť hádže do mňa strely večnej biedy, smútku a trápenia.

Mária sa týchto rečí zľakla.

— Pre večné spasenie nás oboch! — hovorila preľaknutá a v strachu. — Čo pod týmito tajomnými slovami za hrôzy skrývate? Ja vám nerozumiem. Vyjasnite hmly vašej reči a rozveseľte môjho ducha.

— Nepýtajte sa ma, duša moja, — odpovedal Vladimír. — Ľahké je to vyjasnenie. Idem za vyšším volaním ducha. Pamiatka, ktorá môže po mne zostať, je pamiatka na biedneho, chudobného… Ach, a táto pamiatka zostane aj vám, Mária, skvelá krásou a veľká mravmi a cnosťou, jasná bohatstvom, okolo ktorej sa bude krútiť svet krásy, slávy, bohatstva, dôstojnosti, úradníctva, panstva! Čože zostane mne biednemu, chudobnému?

Teraz porozumela Mária Vladimírovmu dumaniu. Ale teraz jej tiež na myseľ prišli otcove reči, ktorý ju k tomu od ktoréhosi času viedol, aby si volila medzi tými mnohými, ktorí sa okolo nej krútia a po jej pohľade striehnu, ktoré napomínania ona dosiaľ len za obyčajné otcove starosti mala. Všetko jej teraz na myseľ prišlo, ale najväčšmi ju pichala nevera a Vladimírova pochybnosť. Preto premožená týmto vnútorným bojom roztiekla sa v slzách, v nekonečnom žiali a neslýchanej bolesti duše a srdca. A tento Mariškin žalostný stav rozžialil aj Vladimíra. Po chvíli sa Mária utíšila a chcejúc čosi povedať, nemohla. Aj dych sa jej stavil, aj srdce jej stislo — a len slovo „ja ťa milujem“ skĺzlo sa zo zaviazaného jazyka.

Ale toto slovo obľahčilo obidvom srdciam a prsiam — a prvý v živote bozk lásky zavrel túto tichú zmluvu, tento svätý zväzok — večnej lásky dvoch nevinných slovenských duší. Nebolo tu ani viac rečí, ako býva pri romantických zaľúbencoch, nebolo tu večných sľubov, nebolo prísah, ba nebolo tu ani dlhého rozkošenia, ani navymýšľaných pochybností. Obaja si povedali, že sa milujú a to bol svet pravdy a večného trvania svätých sľubov.

— No, prijmite ma teda teraz zas do svojho lona, vy večné ríše ducha, — volal v zápale Vladimír. — Pôjdem za túžbami môjho ducha, pôjdem rozvíjať všetky schopnosti môjho ducha, aby som ich potom už dokonalé položil všetky na oltár tejto večnej vlasti národa povolaného a vyvoleného.

— Kráčaj teda, môj najdrahší, tam, kde budeš môcť najviacej nazbierať kvetov ducha, ktorými ovenčíš národ svoj. A potom polož aj seba s nimi na obetnicu sveta, ktorý si poznal a za ktorý si žil.

Tieto dve duše sa ľúbili tou čistou láskou, ktorá nemá nijaký pozemský cieľ. V nich sa rozžiarilo to svetlo, ktoré sa ešte tuším ani v jednej duši slovenskej nerozžiarilo. Pánbohvie, či terajší vek bude môcť zniesť také svetlo, či ho neodsúdi, či ho i s tými dušami aj s tým, ktorý ho vypísal, nezatratí. Takýto ale súd konečného sveta, vynesený o zjavenom sa neobyčajnom svetle nekonečnosti, je len klebeta, na ktorú ani len nemyslí osobnosť rozhriata takým ohňom.

Mária — toto dievča dumných Tatier, Tatier skrytých, tajomných, Vladimír — tento mládenec svieži, pružný, prudký, tento odchovanec novšieho veku, ľúbili sa a obaja sa ľúbili vo trojo. Ľúbili sa obaja v sebe, že boli obaja krásni, vznešení a aby som tak povedal, len pre seba zrodení; ľúbili sa obaja v tejto večnej, krásnej, božskej prírode tatranskej; ľúbili sa obaja aj v čomsi ešte vyššom; vo večnom akomsi osude, ktorý musí byť spravodlivý v histórii sveta a národov. Bohvie, kto im všetko toto dal do ich pŕs, a bohvie, či toto troje, v ktorom sa obaja tak ľúbili, nepríde voľakedy do bojov a sporov.

Rozišli sa teda telá týchto duší. Spojené ale zostali, ak nie v tom prvom, teda v druhom a ak nie v druhom, teda doista v treťom. A v tom treťom boli vždycky vo všetkom spojené. Azda nebude každý tomuto počtárskemu hovoreniu rozumieť. A ten bude prináležať k tým, čo hľadia, ale nevidia, čujú, ale nerozumejú. — Šťastnú teda cestu všetkým postaveným na cestách života, ale obzvlášť šťastnú cestu želáme Vladimírovi.