ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sas prvý raz v živote mal česť strčiť si do vrecka takú hrubú urážku, ako bola Skalkova. Zúril, zadychčaný bežal domov, zavrel sa do izby a ženu v pravom zmysle vyhodil, keď sa šla k nemu s čímsi poradiť.

— Len čo ten človek má, čo má? — opakoval si a prehŕňal v mysli, čo asi zavdalo podnet k tomu, aby ma verejne pred elitnou spoločnosťou Košiaroviec takýto niktoš, ktorého „prevrat vyhodil na povrch“, nazval podliakom…

Chodil hore-dolu po izbe a mrzute si opakoval: — Čo? Čo?

Do toho prišiel Mišovský.

— Kezét čókolom, milostivá pani, — počal jej lichotiť, — máte pána manžela doma?

Rozpovedala mu, aký je rozladený.

— No, len si, milostivá pani, nič z toho nerobte, človek sa dakedy nahnevá a ani sám nevie, ako do toho padol.

Chcel by som sa s pánom radcom zhovárať.

— Jaj, radšej nie, vyhodí vás, pán doktor, vyhodí, ako mňa vyhodil… Príďte, prosím vás, zajtra.

— Keď je to taká súrna robota, už ma len ohláste, veď ja ho udobrím…

Povedzte mu, že idem rovno z Besedy skrz tú vec. Pán radca už bude vedieť.

Sas bez váhania, ba s potešením prijal Mišovského. Zlosť ho trochu prešla, vedel už pokojnejšie uvažovať a tešil sa, že sa odhalí závoj Skalkovho grobianstva.

— Prišiel som, pán radca, pre ten incident. Mne bolo strašne nemilé vypočuť celú vec a nesmierne som bol urazený i ja a tomu naničhodníkovi som vynadal a žiadal som ho, aby sa ospravedlnil a žiadal vás o odpustenie a aby vám dal satisfakciu, — hovoril Jano nesmierne vážne.

— Dobre, dobre, pán doktor, ale ako to vzniklo, ja o ničom neviem, a predsa je to len nemysliteľné, aby niekto voľakoho pre nič nazval podliakom. Som vari taký statočný človek, ako ste vy, alebo (chcel povedať Skalka, ale sa odmlčal, lebo toho on nerátal medzi statočných ľudí) — či nie?

— Pán radca, — začal Mišovský zvýšeným hlasom, — ja by nerád, aby sa tá vec nafúkla. Skalka je ochotný dať vám satisfakciu, akú len chcete. Nech sa vám páči v nedeľu odpoludnia prísť do Besedy, budú tam tí istí ľudia, čo boli tam dnes a pred všetkými bude vás pýtať o prepáčenie. Na prítomných som už vymohol sľub, budú mlčať.

— Nič nechcem, nič nechcem, ja budem žalovať… Kto mu dal oprávnenie pomenovať ma podliakom?

— Veď už sa nehnevajte. Vec sa stala v Besede, a teda podľa stanov má ostať medzi múrmi Besedy. Ja som tajomníkom a musím hájiť jej prestíž. Slovom, aby vám vec objasnil, bol to chlapčenský, nerozmyslený fígeľ. Skalka sa stavil s kýmsi, že pred veľkou verejnosťou zo žartu povie v meste najstatočnejšiemu človekovi do očí, že je podliakom.

— Teda za sopliaka ma tam držia, za sopliaka, ktorému podľa ľubovôle možno vynadať a potom si ho uzmieriť… Nie, ja do Besedy viac nepôjdem. Nepôjdem. A budem žalovať. Bezočivosť… to je mrzká bezočivosť!

— Ale, pre kristepána, pán radca, neberte, prosím vás, neberte to vážne. So Skalkom sa uzmierite, on dostane tisíc korún za stávku a ešte to i prepijeme spolu. No, podajte mi ruku. Ja viem, že ste dobrý človek. Vy sa ani neviete hnevať.

Mišovský teda prešiel Sasovi cez rozum. Zaviedol ho na mýlnu cestu a tým získal Starínovi čas, kým príde domov Novotný.

Do večera sa Sas uspokojil. A pri večeri spomínal, čo spravili s ním dnes v Besede.

— Vidíš, — prihovárala sa žena, ktorej to prišlo vhod, — to je ich žáner, takýmito podlosťami traktovať človeka. Veru, musia tu prísť inakšie časy, musí sa to tu poriadne prečistiť… Ten prevrat kadeaké kreatúry vyhodil na povrch a je veru načase, aby prišli sem naši robiť raz už poriadok.

— Mama, čo to hovoríš? — zhrozila sa Klára.

— Dieťa, ty čuš! Ty sa tomu nerozumieš.

— Ale, mama, ja tomu nerozumiem… A odíde i Vlado, keď… A kto príde? Kto sú to, tí „naši“?

Mať zahriakla ju celkom rázne.

— Čuš, a o tom kapitánovi mi viac nehovor!

Sas s toľkou určitosťou hovoril o skorom uskutočnení lordových plánov, že jeho žena nezdráha sa i na Kláru pôsobiť týmto, a tak odvrátiť jej pozornosť od milovaného dôstojníka.

— Keby len prišiel Vlado, — stonala s vyplakanými očami, — ja ho uprosím, aby sem nepúšťal Maďarov, ja pôjdem s ním proti nim, nedovolím, aby mi odišiel a keby čo robila mama, ja si ho nedám…!

Sas bol rád, že Klára odišla, reku i tak nemusí ešte počuť všetko. Na Skalkov vtip zabudol a so ženou zhováral sa o protestnom zhromaždení.

— Moja mienka bola správna, — vysvetľoval jej, — povedal som, vidiek je proti nám. Akísi buriči rozplamenili dav… Nepáčilo sa mi to, ak to budú robiť po celej krajine, nasejú proti nám veľa nenávisti. To spojí ich rady v jeden celok. Ale dobre, že ide Hornyáková do Pešti, mám zase jednu myšlienku, odnesie ju.

Sasová počúvala mužove slová s veľkým záujmom a tešila sa, že jej manžel zase prispeje niečím dobrým na oltár vlasti.

— Ach, bože, keby to už len bolo, ako by za svet nedala, keby si si mohol už oddýchnuť a keby už prišiel čas, že Pešť bude musieť splniť svoj sľub…

Sas sa usmial uradostene a vykladal žene:

— Podívaj sa, duša moja, ja poradím našim, aby probovali s akciou letákovou. Nech si spravia letáky rozličného obsahu, v ktorých sa bude siať rozvrat do armády. Okrem toho budeme štvať ľudí proti Prahe v mene samostatného Slovenska.

Klopali na dvere.

— Preboha, kto to asi ide, — preľakla sa pani Sasová a bežala otvoriť.

Bola to Hornyáková. Dávno tu už nebola, ani ju nečakali, najmä nie tak neskoro.

— Ráno s tým dôstojníkom stretla som sa na stanici, nuž pomyslela som si, že vás navštívim. Ale až dosiaľ som pracovala.

— Dobre, dobre a kedy budete cestovať dolu?

— V utorok popoludní, ako sme sa uzhovorili!

— Ej, škoda, že toho dôstojníka tak nijako nemôžem uvariť… Tak sa drží tej svojej republiky, ako keby trvala večne.

U Sasov hovorilo sa v ten večer dlho do noci a Klára na svojich rodičov ani sa neobzrela. Jej bola drahá iba láska a nemohla odpustiť ani vlastnej matke, tak mrzko sa vyslovila o jej najmilšom, o kapitánovi Novotnom.

Vlado bol pre ňu všetkým, bol jej životom, jej túžbou a pre ňu nebolo ani politiky, ani Rothermerea, ani ničoho.

— Keby už prišiel, keby už bol tuná… — hovorila si, lebo mu chcela rozpovedať, čo mať povedala, aby spolu rozmýšľali, čo im treba urobiť, aby sa zachránili pred pádom a hroziacim nešťastím.

Klára bola sa už rozhodla. Po príchode Vladovom ešte raz povie rodičom, že sa oni dvaja milujú a keď matka jej i potom bude zakazovať stretávať sa s ním, utečú. Kam? O tom nerozmýšľala. Kamkoľvek, len aby bola s Vladom v bezpečí.

Bolo už dosť neskoro, s vyplakanými očami šla do hosťovskej. Nenašla v nej nikoho. Otca hľadala.

— Azda bude vo svojom kabinete.

Vošla teda do kabinetu. K materi bola by šla nadarmo a cítila, že ju musí niekto uspokojiť, dumala, že azda otec. Veď on rád má Vlada, tak často sa s ním zhovára.

— Otecko, — oslovila ho bojazlivo.

— Čo ti je, dieťa moje?

— Prečo — a nedopovedala, slzy ju zaliali.

— Prečo plačeš, dieťa moje?

— A keď mi mama povedali, že sa nesmiem stretávať s Vladom, — spovedala sa v domnení, že jej porozumejú, — a ja Vlada tak rada, ja bez neho nemôžem žiť…

— No, utíš sa, Klára. Nevedieť, ako bude. Možno sa to ešte napraví. A keby nie, dostaneš ty i inakšieho muža, ako je Vlado. A ak sa ho tak veľmi pridŕžaš, myslím, i potom bude môcť tu ostať… To už od neho závisí. Potom ti ukáže, ako ťa má rád.

— A o čom to hovoríš, otecko? I mama povedali niečo, čomu som nerozumela. Čo to znamená, to vaše „potom“?

— To naše „potom“ toľko znamená, že tu neostane štát tak, ako je. Vrátia sa, dieťa moje, Maďari a keď sa vrátia, ja dostanem vysoký úrad a Vlado vtedy tu nebude môcť ostať, rozumej mi. Pôjdeš s ním? Kam? Opustíš otca, matku?

— Opustím a pôjdem s Vladom.

— Klára moja, dneska ti nič nepoviem. Choď sa pekne vyspať, vyspi sa a príď ku mne zajtra. Vysvetlím ti podstatu vecí, uveríš mi a utíšiš sa… No, choď a spi, ako by sa nič nebolo stalo. Pozajtra príde tvoj Vlado, príde k nám, pozhovárame sa. Dobrú noc, dieťa moje.

Za to Sas mal zlú noc. On dlho, skoro do rána hľadal východisko a nijakého nenašiel. Dievča je nepokojné, treba mu povedať určité slovo. A nemysliteľné je, pomyslel, aby on, budúci maďarský minister, vzal si československého dôstojníka za zaťa.

Človek niekedy vie si nanútiť myšlienky po chuti a také ho uspokoja. Podobne i Sas presvedčil sa, že táto ľúbostná komédia s jeho dcérou nemôže vziať zlý konec a rozvažujúc, ako to bude, keď bude ministrom, utrmácaný — zaspal.

Snívalo sa mu, že korí sa pred ním celý svet, lebo každý je ničím a on, predtým mestský radca — ministrom.