ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tomanova choroba sa dosť komplikovala. Bola už Veľká noc, keď sa dostal z postele.

Inžinier Stanček práve vtedy dostal upovedomenie, že na jeho zvláštny vynález, ktorým vie reprodukovať reči, v minulosti povedané a zachycovať ich rádiu podobným aparátom, udelený bol patent.

Vynálezcu svojmu robil znamenitú propagandu a javil sa oň nesmierny záujem. V Košiarovciach kúpil pozemok a na tom hodlal postaviť svoju veľkolepú fabriku.

V Besede o vynáleze hovorilo sa denne. Starín vtedy spomenul si na Tomana a povedal inžinierovi:

— Igorko, sprav mi láskavosť.

— No?

— V tej svojej fabrike zamestnávaj iba našich ľudí. Ja ti ich nájdem, koľko len chceš.

— Dobre…

Starín potom už nahovoril redaktora Skalku, aby tejto okolnosti využil a poukázal na ňu v novinách.

Raz títo dvaja dobrí kamaráti sedeli v Starínovej úradovni a besedovali.

Obidvaja sa napili z fajnovej borovičky (Starín vždy mal niečo po ruke), prezreli si noviny a Skalka začal sa poberať — za robotou.

— Musím sa staviť ešte u Feri báčiho.

— K Feri báčimu ideš? Odprevadím ťa. I tak som ho dávno nevidel.

Feri báčim volali v meste hospodárskeho správcu radnice. Bol už starším človekom, ale veľmi jarým.

Jeho vyúdená kancelária — veď fajky skoro nevypustil z úst — susedila s kanceláriou Sasovou.

Títo dvaja ľudia celkom rozličných pováh dostali sa do susedstva. Feri báči bol ako kúsok chleba, koľko razy sa hneval, keď počul, že Sas vyhadzuje úbohých ľudí zo svojej izby. Ale nehovoril o tom nikomu.

Feri báči odišiel kamsi, nebolo ho.

— Veď príde, — povedal Skalka. — Počkajme ho.

— Počkajme, — odvetil Starín a sadli si na pohovku.

Medzitým stala sa druhá vec. Pred chvíľou videli vchádzať k Sasovi pani Hornyákovú.

— Vypočujeme ich.

— Vypočujeme…

A vypočuli. Bolo hodno pritisnúť tam ucho k stene, lebo Sas a Hornyáková nemali ani poňatie, že sú strežení, rozhovorili sa diskrétne.

— Nemôžete chodiť k nám. Novotný má na vás podozrenie, že robíte špionáž. Musíme pracovať inak. Odhalili by nás a bolo by zle.

— Preboha, kto to odhalil?

— Ja neviem, dobre ešte, že máme teraz kapitána, minule sa preriekol a ja už viem, pre nás je to signálom, aby sme boli na pozore.

— No, a ako to myslíte, pán radca, so slečnou Klárou? Dáte mu ju? Nie je jej hoden…

— Sám neviem čo spraviť. Ale, myslím, že nájdem spôsob na výpoveď. Ja ich rozoštvem… O tom je ešte dosť času uvažovať. Dnes musíme byť k nemu láskaví, lebo ja ešte vždy dúfam, že s nejakým fígľom dostanem od neho materiál…

Starín a Skalka vyšli z kancelárie Feri báčiho ako obarení. Jedno ich mrzelo oboch:

— Kde sa to zatáral ten nešťastný človek.

No, darmo, vec sa stala, treba ho ratovať, pokiaľ nie je neskoro. Prisľúbili si, že predbežne budú o veci mlčať; Novotného nahovoria, aby skoncoval známosť s „tou maďarskou fiflenou“, lebo nectilo by to nikoho, keby ho strhli.

— Musíme ho zachrániť… Ja ho poznám ešte z Ruska, spolu sme boli v zajatí, počuj, ten človek, je ako kus chleba s maslom… Bola by ho škoda. Úprimne sa preorientoval a tak cíti s nami…

Starínovi nazbierala sa na stole súrna robota, nestačil sa zapodievať s vypočutým rozhovorom. Skalka šiel akoby omráčený do redakcie, sadol k stolu a nevedel jediného poriadneho slova napísať na papier. Vždy sa mu vplietol do hlavy prípad kamaráta Vlada a len premýšľal, či je vôbec možné, že tí dvaja chceli zapliecť do svojich krážov tohto poctivca. Preľakol sa, keď si spomenul, či nebude neskoro podnikať kroky.

Umienil si, že po úradných hodinách pôjde rovno k Vladovi. Dosiaľ nie je neskoro… lebo Sas povedal, že len hodlá od neho dostať materiál.

— Prisámbohu, nič nedostanete!