ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo vlaku, ktorým cestovala pani Hornyáková, bola ešte jedna podivná osobnosť. Akýsi člen peštianskej polície, odetý do šiat súkromného úradníka.

Poznali sa, žmurkli okom a porozumeli si.

Po prekročení hraníc mali sa dať do reči.

Náhle zatknutie pôsobilo naň neobyčajným dojmom a miesto do Debrecína cestoval do Pešti, aby hneď upovedomil o tom povolaných činiteľov.

— Zle je, — hlásil svojmu šéfovi, — Hornyáková je v úzkom…

— Čože?

— Zatkli ju na hranici.

Toto dalo pánom v Pešti podnet, aby sa o vec bližšie zaujímali a poponáhľali sa prispieť pomocou.

Večerníky miestnych maďarských časopisov vzdor výstrahám vyšetrujúcich orgánov naširoko sa rozpísali o zatknutí Sasovom a jeho spoločnice a hoci vtedy bolo proti ním už dosť usvedčujúceho materiálu, stavali ich do pózy martýrov.

Ráno o veci informovaní boli v Pešti. Našli sa horlivci, ktorí nemali inej starosti, ako zahorúca o všetkom zreferovať. Najbolestnejšie dotklo sa to ľudí v Ministerstve národnej obrany. Šéf spravodajského oddelenia nervózne chodil po svojej úradovni, vymýšľal spôsoby, či by azda nemohol zachrániť tieto obete, spojoval sa telefónom s vplyvnými ľuďmi a naposledy sám odbehol na policajný kapitanát a veliteľsky naliehal na prednostu politického oddelenia:

— Tých dvoch musíme zachrániť… Musíme… Rozumejte mi, pane! Oni boli dušou celej našej akcie na Horniakoch…

— Ťažko… Hľa, pozrite.

Pokojná odpoveď ho rozčúlila. Roztržite siahol za podávaným listom, posielaným z Košiaroviec, a prečítal ho:

„Situácia je ťažká. Sas mal vo svojom byte mnoho usvedčujúcich spisov, tieto polícia zhabala a podľa týchto možno očakávať i ďalšie odhalenie…

Vyšlite šikovného človeka, ktorý by sa spisov vedel zmocniť. Ak sa to nepodarí, nezachránime ich.“

— Canis tua mater… — hromžil nahnevaný plukovník. — Sas je vôl… Prosím, on dôležité spisy nechával vo svojom byte… Somár, a či to nevedel spáliť? Povedzte?

— Čo poviete na list?

— Máte súceho človeka?

— Momentálne nie… Asi o týždeň…

— Porúčam sa. Vystavte mi pas, o chvíľu pošlem poň niekoho. Dajte mi ešte telefón.

— Ráčte.

— Haló… Prosím Ministerstvo národnej obrany, štáb. Haló… Náčelník štábu? Prosím, hej, ja som to… Prosím vás, vydajte rozkaz, aby sa spravodajskí dôstojníci zišli okamžite. Prosím? Áno, so Sasom sú starosti. Moja úcta.

Potom autom dal sa odviezť do svojej úradovne. Našiel tam už šiestich ľudí.

Plukovník Gárdonyi posadil sa za stôl a vysvetľoval:

— Pánovia, v Košiarovciach je zle. Včera zatkli Sasa, Hornyákovú a ešte niekoľko osôb, ktorých mená dosiaľ neboli zistené. U Sasa zhabali údajne veľmi dôležité spisy. My tie papiere musíme dostať!

Dôstojníci mlčali a pozerali sa jeden na druhého.

— Tak, načo som vás sem volal? Preboha, rozmýšľajte, ľudia… Akýsi kapitán ich prezradil… Beťár a tiež vyrástol na maďarskom chlebe… Pre kristapána, ľudia, hovorte. Ktorý z vás by šiel do Košiaroviec? Na polícii máme samých volov. Prosím, hovorím jasne: My tie spisy musíme dostať a kto nám ich donesie, dostanete, čo, — prosím, v momente dostanete rang plukovníka.

Zvláštnou náhodou medzi spravodajských dôstojníkov dostal sa i nadporučík Pataky. Tento človek už vo vojne sa vyznamenával v špionáži a pre nahováranie svojich priateľov po prevrate nezostal doma. Páni dôstojníci povedali si, že prísahu nezrušia, bol s nimi solidárny a tiež šiel.

— Takí ľudia, ako ste vy, Pataky, — hovorili mu, — tu majú miesto…

Hej, a on tak sa chcel dostať domov, k svojim… Tam mal otca, matku, príbuzných a cítil, že tam má i svoju vlasť. A koľký žiaľ mu spôsobilo, keď si pomyslel, že nemá vlasti, že tu cudzím janičiari.

Keď Gárdonyi rozprával o možnosti ísť do Košiaroviec, blyslo mu čosi v hlave, trhol telom a on prerušil ticho, panujúce vo veľkej a elegantnej kancelárii:

— Ja by oproboval…

— Chcete byť plukovníkom?

Pokrútil hlavou a ostatným uľahčilo sa na srdci, lebo veru nebola po chuti taká pasca. Tam môžu chytiť… To nie je ísť na zajacov.

— Tedy, pán nadporučík, okamžite sa prichystajte na cestu a odcestujte prvým vlakom. Vy ste tu jediný na dačo súci chlap. Gratulujem vám a prajem mnoho šťastia… Naprázdno sa nevráťte. Dajte mi fotografiu, na stanici o tretej bude vás čakať vojak s pasom.

Pataky, kedysi Potocký, ešte raz uvážil, či má ísť.

V noci bol v Košiarovciach. Najal si hotelovú izbu, kúpil noviny a uvelebil sa doma. V A Nap-e najviacej zaujala jeho pozornosť osobnosť toho dôstojníka, čo sa pokúsil o samovraždu.

Vlado? Novotný? Bolo by to možné? Nie, ja tomu neverím… Veď ma nahováral, aby som ostal. A on sa bol dal na také veci?

Tak zistil, že Novotný je jeho priateľom, ba spolužiakom. Ráno prvá jeho vec bola ísť do nemocnice a navštíviť ho.

Ulica sv. Ignáca? Poznal ju. Kočom šiel ta, aby sa nemusel príliš pohybovať po uliciach.

Vyspovedali sa jeden druhému a obidvom sa uľahčilo na duši.

Pataky potom zamieril na vojenské veliteľstvo a prosil si výsluch u prednostu spravodajského oddelenia.

— Vec je diskrétna, — hovoril nadporučík a podplukovník Beránek ponúknul mu stoličku.

— Ráčte.

— Idem k vám, hoci nemám nijakej záruky, že sa mi plán podarí, ale toto je jediná príležitosť. Ráčte, môj cestovný pas. A tu moja legitimácia.

Podplukovník zarazene si prezrel Patakyho a bolo na ňom vidieť, že je v rozpakoch. Niečo podobného nečakal.

— Vidím, a čo to má znamenať? — povedal roztržitým tónom.

— S iným úmyslom som prišiel k vám do Košiaroviec. Konečne, môžete si to i myslieť, dôstojník v takom zadelení, ako som ja, nechodí po svete len špacírovať.

— No?

— Mal som zadovážiť spisy, čo vaša polícia zhabala pri domovej prehliadke u mestského radcu Sasa.

— Vskutku, zaujímavé, a myslíte, že vám tie spisy dáme. Alebo si ich chcete kúpiť? Prišli by vám draho…

— Pardon. Prvú úlohu považujem za skončenú a tešilo by ma, keby vám stačilo, čo som dosiaľ povedal. Mňa vyslali k vám a za to, čo mám vykonať, sľúbili mi šaržu plukovníka. Teda nie maličkosť. Najmä u nás, v Maďarsku…

— Pane môj, ja vám nerozumiem. Čo chcete odo mňa? Ináče, dovoľte, aby som vás zadržal… Zavolám políciu…

— Som vám k službám, no, prosím, najprv ma vypočujte.

— Hovorte.

— Neodsúďte ma, inakšie som nemohol konať. Darmo, keď sa ozve v človekovi duša, vtedy treba poslúchať, vtedy človek nemôže odoprieť. Ochotný som dať vášmu štátu satisfakciu, že som bol dosiaľ proti vám a nežiadam od vás nič iné, len to, dovoľte mi tu žiť… Tu som sa narodil, tu žijú moji rodičia… sem patrím i ja. A robte konečne so mnou, čo chcete. Svoj pas som vám odovzdal, vy máte i moje legitimácie, vidíte, že sa nemôžem vrátiť.

Podplukovník Beránek pozorne si prečítal listiny, čo dostal od maďarského nadporučíka, usmieval sa a hútal si:

— Báječné, báječné…

— Ako mi odpoviete?

— Ubezpečujem vás, urobím, čo sa dá spraviť. Odhodlaný ste na hocičo?

— Áno, ale nevrátim sa.

— Vedeli by ste nám ešte niečo zaujímavého povedať?

— Prosím…

Dlho sa zhovárali a vravu skončili po kamarátsky.

— Dovoľte mi, ušetrím vás zlých hlasov z maďarskej strany. Kde bývate? Pataky udal meno svojho hotela.

— Bon… Dnes v noci spravíme tam raziu, vás zatknú. Zaslepíme im oči. O dva dni, ručím vám, budete slobodný. Súhlasíte?

Tak sa i stalo. Beránek vykonal svoju úlohu a súčasne poveril jedného človeka, aby Patakyho stopoval.

Keď noviny začali písať, že v Košiarovciach zatkli maďarského dôstojníka, bolo v Pešti nové rozrušenie. Gárdonyi mal si vlasy vytrhať v zlosti a nebolo s ním nijakej reči.

A keď mu ktosi nadhodil, či Pataky azda naschvál nenarafičil vec tak, ako sa stala, nariadil vydať na neho zatykač.

Nadporučík Pataky pobudol dva dni vo väzení a nevodilo sa mu tam zle. Takých hostí na polícii všade si uctia. Keď ho vypustili, odcestoval k svojim rodičom a rozprával im o pomeroch v Maďarsku. Boli v dome i niektorí známi a tí tiež boli zvedaví.

Hlavne sa vypytovali na akciu anglického lorda.

— Ako ten človek? Či bude z toho dačo?

— Nezmysel… U vás vážni ľudia tomu neveria, sprostákov sýtia demagógiou a nanucujú im vieru, že čonkamaďarorság dostane, čo na základe mierových zmlúv stratil.

— A ako je to s tým lordom? Prečo to vlastne robí?

— Prečo? Prečo. Tamtí ľudia nasilu chcú mať kráľa. Vidia, že s Habsburgovci nič sa nedá robiť, hľadajú šťastie inde. Lord Rothemere má zasa syna, ktorého by ta posadil… A sú v Maďarsku ľudia, ktorí by sa nestačili modliť, keby ich dobrý osud pripojil k československému štátu. Lebo každý vidí, ako sa žije u vás a ako tam…

— Mnoho je i takých, — pokračoval, — ktorým by bolo len povedať, chlapci, poďte domov a prvým vlakom by sa vrátili…

— Šli by ste naspäť? — pýtali sa ho niektorí známi.

— Ani za svet… Tu vidím, čo som ja vykonal, že som vôbec šiel ta po prevrate, lebo viem si predstaviť, ako ste potrebovali pracovníkov… Ej, ej, hanbím sa… Vlasť sa mi rodila a ja som jej pri ťažkých prácach nebol na pomoci…