ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán radca Sas chystal sa na cestu do Viedne. V dome bola veľká trma-vrma, len on sa nestaral o nič. Pokojne sedel vo svojom kabinete a robil si poznámky, pripravoval si veci, ktoré bude potrebovať pri rozhovore s pánom Ormayom.

Potom Klára a slúžka, nesúca tašku, odprevadili ho na stanicu, a keď prihrmel vlak, sadol do II. triedy.

Skoro po Poprad cestoval sám. Zadíval sa na Tatry a vzdychol.

— Keby nebolo bývalo prevratu, dnes už akiste i na tomto vidieku by počul človek len maďarskú vravu. Boóže, koľko práce nám tí panslávi skazili… Ani sa nesvedčí v takých velebných Tatrách hovoriť sprostou slovenskou rečou…

V Poprade prisadli do kupé dvaja páni. Boli to veľkí šovinisti a ich reč plynula o nových maďarských plánoch, na ktoré sa pripravujú.

— U nás, braček, Maďari dýchajú veľmi voľne. Bolo by im povedať, že im dáme len toľko práv, koľko dostanú naši v Maďarsku. Ľa, žijú tam v dvestotisícovej menšine a nemajú ani jedinej ľudovej školy. Dačo za dačo, nič za nič.

Sas sprvu len počúval. Potom ho väčšmi počali tieto reči interesovať a onedlho sa i on prihovoril, z taktiky po maďarsky.

— Pánovia, začal, prečo tak útočíte na tých biednych Maďarov? Veď sú ľudia, ako vy!

— Ľudia, pravda, ale nech sa chovajú oproti nám statočne. Či si máme dať prerásť zase cez hlavu?

Tu Sas spriatelil sa so spolucestujúcimi a poznal, že každý Slovák je akýsi slaboch. Hľa, oni sa ho mohli spýtať, či nevie a či nechce slovensky sa s ním zhovárať. Ani len nemrkli, hoci to mohli tušiť, lebo videli, že rozumie ich rozhovoru. Maďarský šovinista by už dávno bol vychrlil zo seba, že s ním sa iba po maďarsky možno zhovárať. A oni v jeho spoločnosti popustili i zo svojho stanoviska.

Je pravda, je v tom akási slovenská gavalierskosť; Slovák nikomu nerád krivdí a radšej on trpí, než by mal škodiť inému. Lenže v tom niet pre dnešok potrebnej národnej hrdosti.

Mýli sa, kto myslí, že nás dnes spasia heslá o zaznávaní nacionalizmu, lebo už vyžili sa z neho národy. Ba nie. U nás treba predovšetkým národovectvom zaočkovať každého človeka, kto narodil sa zo slovenskej matere. Tu treba každého naučiť myslieť a cítiť po slovensky. Tu treba dať každému Slovákovi slovenskú mentalitu, slovenskú orientáciu. Tu treba dnes i trochu slovenského šovinizmu. Nie, aby sa ním škodilo susedom, ale aby sa v ňom naučil každý milovať i ten najmenší kamienok, ku ktorému sa viaže hrsť slovenskej histórie, kus slovenskej minulosti.

Hurbanovci naši, ktorí povstali v štyridsiatom ôsmom, preto neprenikli všade, lebo nepodarilo sa im v každom slovenskom srdci zažať dosť nacionalistického plameňa. A keby nacionalizmus u nás mal toľko lesku ako napr. nacionalizmus poľský, po zatvorení Matice slovenskej mohla tu vzniknúť národná revolúcia!

Naši? Keď vzali kus slovenskej duše, povedali, ustúpme im a bráňme, čo ostalo. Bola to chybná politika. Útočníci poznali našu mentalitu a postupovali z kroka na krok. A hovorili, keby aspoň dvadsať rokov prv boli začali maďarizovať korbáčom, že by sa nebol mohol stať prevrat.

Po prevrate zase, prv než sme sa mohli spamätať, navalilo sa nám tu zo dvadsať politických strán. Každá hlásala iný nacionalizmus a každá bola národom pre seba. Keby len národom! Každá chcela tvoriť štát v štáte.

Boli sme príliš zaujatí takýmto bojom; zabudli sme, že by bolo treba posilniť sa hospodársky.

Naši nevyužili prajnú konjuktúru a vláda nedala iniciatívy. Nebohatol slovenský živel, neslovenskému prišli na pomoc azda i priatelia zo zázemia.

Všetko to dobre vedel i pán radca Sas a len sa usmial, keď tí dvaja, cestujúc ďalej do Martina, vysadli na Vrútkach.

Do Viedne dostal sa po deviatej hodine večer. Tak, ako to bol sľuboval. Autotaxi zaviezol ho rovno do hotela Imperiál, kde čakal naň pán — Ormay, jeden z duchovných vodcov a inšpirátorov peštianskej iredenty.

Ormay bol cieľom jeho cesty.

— Myslel som, že neprídete. Lebo, ktokoľvek príde od vás, — počal sa nafukovať Ormay, — rozpráva, že v tej Čechii máte škaredé, tatárske pomery. Len tak naslepo som prišiel, zabaviť sa trochu do Viedne. Bethlen mi síce spomínal, že prídete určite…

— A, samozrejme, prišiel som… Keď ide o vlasť, — dodal Sas hrde, — to viete, ja som vždy k dispozícii.

— Snívalo sa mi, že vás chytili a obesili…

— Nuž, na to sú na mňa všetci krátki. Viete, mám niekoľko ľudí, hlavne v súkromných úradoch a na našej radnici zopár oddaných pomocníkov. Denne mi nosia správy a ja ich len fotografujem, opisujem a posielam s nimi Hornyákovú do Pešti alebo do Miškovca.

— Bravo, bravo, vy ste chlapík… A ako ich viete tak držať?

Potom Ormay líškal sa Sasovi a rozprával, že už dávno hľadal príležitosť, aby sa s ním stretol, a dnes že má sto chutí — vybozkať ho.

— Málo vám podobných ľudí máme ešte. Vy venovali ste sa telom a dušou našim službám a národ bude vám povďačný. Z poverenia samého Bethlena vás ubezpečujem, prvá naša vec po vypudení Čechov z Horniakov bude vaše odmenenie. Len sa držte!

Sasovi srdce tĺklo radosťou.

Opravil si mašľu a vzdychnúc zhlboka na skorý príchod toho ministerského kresla, ubezpečoval Ormaya:

— Za národ treba pracovať. V našom prípade akákoľvek práca, keď môže osožiť, je potrebná.

— Bravo…

— Som toho náhľadu a tlmočte i v Pešti moju mienku, — pokračoval Sas, — mali by sme Československo znivočiť hospodársky.

Ormay prisvedčil a zapáliac si na cigaru, hovoril: — I na tom pracujeme. Vy veľmi dobre viete, máme na Horniakoch zopár spolkov, ktoré majú naše direktívy a ich psiou povinnosťou je, tajne síce, intenzívne podkopávať hospodárske základy toho štátu.

Dvaja pracovníci na roli národa dedičnej zanechali rozhovor a šli si trochu pobesedovať — do kaviarne.

Druhého dňa zašli na vyslanectvo a v spoločnosti vyslanca skoro do obeda sa radili tajne o chystaných nových iredentistických plánoch. Pri rozchode zaviazali sa čestným slovom, že všetko počuté podržia pre seba, len Ormay bude o veci referovať ministerskému predsedovi.

Potom vrátili sa do Imperiálu a pokračovali v rozhovore.

— Prosím vás, neviete, ako stoja maďarsko-poľské sympatie? I to je dôležitá vec, — zabočil náhle Sas.

— Zle. Poliaci nechcú budovať na starých tradíciách. Hľadajú novú orientáciu. Už i oni počínajú gravitovať k Prahe. A neverím ani tomuto, ako že sa volá, Ungerovi a Jehlicskovi. Neverím. Odrali nás a teraz o prácu, keby sme ich potrebovali, ani sa neobzrú. Ja som vždy hovoril, aby sme ich, tých dvoch ľudí tak nepodporovali. Ale Csernoch ich protežoval. Lepšie sa mi páči Dvortsák. V Paríži žije, chudák. Nedávno mi písal. Tak rád by pohol tým veľmestom a získal v ňom sympatie… Mne sa Dvortsák páči…

Ormay bol kedysi kňazom. Za vojny vystúpil a po vojne uplatnil sa v boji za integritu Maďarska.

Patril k ľuďom toho istého kalibru ako Sas, bol iba straníckejší. V zaslepenosti a v túžbe po obnovení Maďarska boli si navlas podobní.

Sasa niekdy počali trápiť obavy. Tak dlho nešlo to oslobodenie. I teraz pomyslel a pýtal sa:

— Povedzte mi, nie je ten náš boj márny? Slováci sa už odklonili od nás a aj tí, ktorí nesympatizujú s Čechmi, jednako veria, že v krátkom čase všetky nedorozumenia, ktoré dnes medzi sebou majú, odstránia a budú nažívať bratsky, v porozumení, a tak posilňovať svoj štát na náš úkor. Chyba je, k nám nepriateľskí sú dnes už i niektorí naši maďarskí ľudia, ktorí súhlasia s ich štátnou ideou a tí sú pre nás stratení… Je pravda, časť inteligencie je ešte za obnovenie starých hraníc, ale ľud postavil sa už úplne proti nám. Hlavne v strede a na západe. Ani východ nie je už ten starý. Škoda veru, škoda Dvortsákových novín!

Ormay odpovedal Sasovi s takou určitosťou, ako by čítal zo Svätého písma:

— O ľud sa ja nebojím. Dav… to je obyčajný dav. To sú nemožné figúry, s ktorými ktokoľvek môže narábať. To je ako štekajúci pes, breše, breše, ale hoď mu kosť a utíši sa. Najhoršie je to u vás s tým starým páterom, s Hlinkom. To je kreatúra…! Juriga je ešte horší… Tí dvaja vedia narábať masami, strhli celé Slovensko a od nich by vystalo i to, že by sa kosami vrhli na nás. O Hodžovi ani nehovorím, toho by bolo najlepšie odpraviť.

Ormay potom odovzdal Sasovi maličký balík.

— Sú v ňom akési tlačivá, rubriky a štatistiky, vyplňte to a pošlite. Máme jedného anglického lorda, ktorý bude písať o vašom útisku. Musíme ho informovať, aby naše zvesti nevyzneli príliš nemožne, vyplňte to vy. Pravdy sa držať nemusíte. Len, veď viete, ako sme to robievali vždy.

Sas potom pricestoval do Košiaroviec a pri každej príležitosti, kde len mohol, dôverne a tajne huckal a štval, aby sa každý držal, lebo „dni Čechov na Slovensku sú už porátané“ a hneď po jesennom zasadnutí Spoločnosti národov vrátia sa sem Maďari…