ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Novotný spravil si súvahu. Pomiatla mu hlavu. Obliekol kabát, že pôjde do Sasov, ale pojal ho odpor k tejto rodine a nešiel.

— Nemám tam čo hľadať, — povedal si na uspokojenie.

Nervózne sa prechádzal ulicou. Potom zabočil do ulice Svätoplukovej. Šiel podať raport Starínovi.

— Ako je? — pýtal sa uspokojený lekár. — Sadni si u mňa a rozprávaj…

— Mal si pravdu, dnes zatkli už piatich, len ja som ešte na slobode. Kamarát, — pokračoval dojatým hlasom, — neposlúchol som ťa a dobre si mi chcel… Nehnevaj sa na mňa.

Umĺkli obaja. Starín hľadal spôsob, ako utíšiť priateľa a ten sužoval sa, že chodieval do domu Sasovho. Potom pokračoval:

— Boh mi svedok, neviem, ako som padol do toho. Čerta mi bolo treba ísť na ten sprostý ples… To dievča ma upútalo, chodieval som do tej pelechy špiónskej, ale nepozabudol som sa nikdy… Často ma obťažovali prosbami, odbíjal som ich. Prisahám ti, kamarát, som nevinný!

— Prečo sa sužuješ toľko?

Novotný trpko sa usmial.

— Prečo? — prečo? A či ja viem. A vedomie, že som ta chodil, že som mal styky s tou rodinou, naplňuje ma neprekonateľnou obavou.

Starín nechápal túto malomocnosť.

— Budú ťa vyšetrovať, povedz pravdu a stačí.

— Ľahko sa to povie. Ale či ja môžem počítať s tým, že ten oberšpión niečo nenaluhá pri vyšetrovaní, keď sa dozvie, že ja som odhalil aféru?

— Ale, ale… Pôjdem ti za svedka.

Avšak Novotný len pokrútil hlavou a v prstoch mrvil tlejúcu cigaretu. Nechápal skutočnosť svojej neviny a nesmierne sa bál Sasa.

— Bojím sa ho, — opakoval i tri razy. — Podlý je ten človek, dnes hocičo vystane od neho… A neuveria našej statočnosti. A ja okrem úprimného slova nemám iných argumentov na svoju obranu… Čo len robiť… Čo robiť? Bože môj, keď som ťa ja neposlúchol!

Doktor Starín chcel ho utíšiť.

— Nefňukaj mi tu, kamarát… Škoda sa ti sužovať. Vpadol si do toho, ako mucha do horúcej kaše a ďakuj Bohu, že si sa nepopálil.

— Ej, popálil… Pováž, škvrnu podozrenia ja už nezmyjem zo seba nikdy…

Na Novotného nebolo možné pôsobiť. Starínov dom opustil rozladený, usužovaný, zdrvený. Roztržite chodil ospalými ulicami a pokiaľ vedel myslieť, vymýšľal plány, ako sa vymotať z omáčky.

Budú ma upodozrievať… a ja neodvážim sa nikomu pozrieť do očí… Každý si povie: aha, československý dôstojník, ktorý pomáhal Sasovi… Ej, hútal ďalej, ako len dokázať, že mám čisté prsty! Ako?

Bol bezradný. S omámenou hlavou šiel domov, tu zarážala ho pustota a osamelosť, rozhodol sa napísať list, v ktorom ešte raz vyleje svoju dušu. Nervóznou rukou písal skoro tri hodiny, a keď obálka ležala pred ním na stole zalepená a chystal sa prestreliť si hlavu, náhodou vošiel do izby jeho sluha, zbraň vyrval mu z ruky, no nešťastlivo. Ruka sa pošmykla a guľka vbehla do hrude.

Ráno s ťažkou hlavou našiel sa v nemocnici na Ulici svätého Ignáca. Keď sa poobzeral a cítil, ako ho páli revolverová rana, padol do mdloby a usnul v bezvedomí. Museli ho kriesiť. Dve hodiny ležal tak bez seba.

Otvoril oči a na posteli našiel vedľa seba sedieť Kláru. V novinách, v zvláštnom vydaní, čítala, čo sa stalo (ľudia ich k nim doniesli), utiekla z domu a doniesla mu kyticu kvetov.

— Prečo ste prišli, Klára?

Plakala, neodpovedala.

— Chcel som umrieť, lebo… a nedali mi umrieť… Klára, obstarajte mi revolver, alebo doneste mi trochu jedu… Prečo sa to stalo tak. Neviete?

— Môj otec je zatknutý…

— Mrzké veci robil, veľmi mrzké.

Stonal. Rukou prichytil si poranenú hruď a očami meravo sa pozeral na ubiedené dievča. V rozpálenej jeho hlave nevedelo sa urovnať podozrievanie.

Také naivné stvorenie si, dieťa, myslel, hľadiac na ňu, oh, ako ťa je nehoden tvoj otec, ako som ťa i ja nehoden!

— Klára, vášho otca budú prísne pokutovať…

— Ale vás ja nedám… Otec mi vás chcel vziať a ja si vás nedám! Vlado, Vlado, však mi vy, no, povedzte, však mi neumriete… Ja si vás vyliečim… U vás zostanem, pokiaľ len nebudete zdravý. Dovoľte mi to, Vlado.

Novotný bol pomätený. Síl nepriberal.

Prišiel lekár a vidiac rozrušenosť chorého, poprosil Kláru, aby odišla.

— Zranenie nie je príliš nebezpečné. Vyliečime ho. Len vaša prítomnosť ho znepokojila.

Klára nervózne sa trhala a nijako nemohla pochopiť, aby Vlada musela opustiť.

— Neodháňajte ma i vy, ja ostanem…

— A vrhnete ho do hrobu. Príďte zajtra, to už iste sa bude lepšie cítiť.

Nuž poslúchla a odišla domov.

Bol z toho, kým prišla domov, taký chaos, že sa v ňom ani nevyznala.

— Kde si bola? — pýtala sa mater odmerane.

Zarazená Klára v momente si uvedomila, že nebude dobre povedať pravdu, ale ona ešte nevedela cigániť. Nuž, vyrozprávala, že bola u Vlada, že leží s prestrelenou hruďou v nemocnici a lekár povedal, že poranenie nie je vážne.

— Ty si bola u toho kurilapkára, ty dcéra Sasova? A ty si bola u neho teraz, keď ti otca vrhol do žalára? Vieš, čo bude s tvojím otcom? Odsúdia ho…

— A keď ja nemôžem byť bez neho… — stonalo zamilované dievča.

Toto ešte viac nahnevalo pani Sasovú a dcéru zahriakla celkom krátko:

— Čuš! Viac mi ho ani nespomeň! Alebo, choď si za ním a viac sa mi na oči neukáž! Toto je moje posledné slovo!

Klára zaváhala. Zase mala zopár ťažkých chvíľ. S ňou dosiaľ takto nehovorili nikdy.

Nuž vyber si, hučalo jej v ušiach, čo ti je milšie, otec a matka, či milý. Voliť a koho?

Bežala do špitála na Ulici svätého Ignáca, aby sa poradila. Vlado nikdy nebol zlomyseľný. On jej povie, čo má urobiť.

Vošla do tej chladnej špitálskej izby, našla ho samotného ležať na posteli. Čítal noviny, čítal o svojej samovražde a keď zbadal Kláru, potešil sa.

— Ste znepokojená, Klára, čo sa vám prihodilo? Nemohol som konať ináč. Musel som dať zatknúť vášho otca…

Mlčala.

— Plačete, Klára? Bolo to nepekné, čo robil váš otecko. A zákon je pre všetkých jednaký.

— Neplačem preto… Mama mi povedali, keď som prišla od vás, že alebo vás, alebo ju mám opustiť… Koho, povedzte, Vlado, chytro, lebo zošaliem…

— Teda voliť vám kázali mať. Koho. Neviem… Klára, neviem… Vy sami sa musíte rozhodnúť…

Klára Novotného silno chytila za ruku a dívala sa mu meravo do očí.

— Vlado, prečo mi nepovieš, aby som zostala pri tebe a ja zostanem, lebo ťa milujem…

Chcel sa zdvihnúť, aby jej mohol pery a oči vybozkať, ale bol ešte slabý. Ešte cítil stratu krvi. Nuž, len ruku jej bozkával, kým sa ona sama nenahla po — rozhodujúci bozk.

— A nebudeš banovať, Klára, veď stratíš otca a mater.

— Ale budem mať teba a my budeme spolu žiť. Bez teba u rodičov by som len mrela.

Vlado po Klárinom rozhodnutí počal sa tiež lepšie cítiť a každý atóm jeho bytosti naplnil sa pevnou vôľou, aby sa rana na hrudi zacelila.

Samovraždu by už nebol zopakoval. Mal jedinú túžbu: dostať sa von a dokázať svetu nevinu Kláry a nevinu svoju!