ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po niekoľkomesačnej úmornej práci policajných orgánov a vyšetrujúceho sudcu možno bolo napísať obžalovací spis. Súd označil deň pojednávania a sudca študoval a pripravoval sa. Aféra ožila i v mysliach verejnosti, noviny venovali jej zvýšenú pozornosť a ľudia odhadovali medzi sebou, aký trest dostanú jednotliví, v spoločnosti takto dobre zapísaní páni vyzvedači. Najväčšie napnutie bolo na strane súhlasiacich a súcitiacich s obžalovanými. Naši brali vec chladno, práve tak, ako sa brala i celá iredentistická akcia. Nepripisovalo sa jej nijakej vážnosti, hlavne preto nie, lebo vedelo sa, že nespokojní páni v Pešti donepamäti budú touto vecou mátožiť a skončia ju len, keď zbadajú niekoľko ráz, ako veľmi sa blamovali pred vážnym svetom.

Pojednávanie určené bolo na deviatu hodinu a už o ôsmej bola plná chodba zvedavcov. Medzi svedkami bol i kapitán Novotný, i Klára a pani Sasová, Klára, zbadajúc Vlada, bežala za ním, ale mať trhla ju za rukáv a ohriakla pred všetkými okolostojacimi:

— Nebudeš s ním hovoriť!

Začalo sa pojednávanie. Verejnosť darmo sa snažila vniknúť do pojednávacej siene, sudca hneď na začiatku vyhlásil, že dnu nepustí nikoho, súd bol tajný.

Za všeobecného napnutia čítal sudca obžalovací spis.

Sas občas zarazene trhol telom, ostatní ani sa nepohli.

Najprv vypočúvali Sasa. Stál tam pred sudcom pokorený s celou svojou úbohosťou. Vec bral v poslednom čase akosi ľahko a hoci si myslel, že sa z nej nevymotá bez trestu, choval sa indiferentne. Len mrzelo ho, že revízia hraníc tak mešká. Ormay vo Viedni ubezpečoval ho, že príde v jeseni. Jeseň minula, zimu trávi vo väzení a Spoločnosť národov neusiluje sa vyslobodiť „trpiaceho martýra svätých ideí veľkého Maďarska“.

Z tvárí sudcov a ľudí, ktorých dnes videl, vycítil, že sú pokojní a nevidieť na nich, akoby čakali prevrat.

— Obvinený ste, — začal sudca a on trhol telom, — že ste stáli na čele protištátnej spoločnosti, že ste v Košiarovciach organizovali vyzvedačskú spoločnosť a boli ste v styku so známym iredentistickým pracovníkom v Pešti Ormayom, radili ste mu, aby maďarská vláda nahovorila anglického lorda, aby bojoval za bývalé hranice Maďarska, posielali ste do Pešti list, v ktorom ste nabádali zaplaviť Slovensko letákmi, rozširujúcimi v tunajšom obyvateľstve rozvrat a šíriť ideu skorého návratu maďarského vojska, ďalej obvinený ste, že od ďalších obžalovaných zbierali ste taký materiál, ktorým mohol byť ohrozovaný štát, materiál tento zasielali ste do Pešti a konečne, že ste nahovárali kapitána Novotného, aby vám prezradzoval vojenské dôležitosti. Pri domovej prehliadke vo vašom byte nájdené boli potvrdzujúce listy, na základe ktorých súd sa presvedčil, že Pešť vašu akciu financovala a v prípade priaznivého jej konca sľubovala vám ministerské kreslo. Cítite sa byť vinným?

Sas mlčal.

Hľadel na široký sudcovský stôl, na listiny na ňom porozkladané, na vedúceho sudcu, ktorý nehnute sedel v predsedajúcom kresle, na prísediacich, na zapisovateľov a neohlásil sa.

— Pán radca, ste obžalovaný, prečo neprehovoríte? Cítite sa byť vinným?

Zaťal zuby a zadychčane zasyčal:

— Zradca… zradca…

— Prosím? — pýtal sa sudca, ktorý toto nepočul.

— Podliak, — vykríkol Sas a hneď umĺkol, lebo si uvedomil, že sa nemal takto nešikovne prezradiť.

— Svedok Novotný udáva, že ste ho často nahovárali, aby vám dával listiny, týkajúce sa vojenskej organizácie, správy o chystaných vojenských plánoch, mobilizačné poriadky a iné… Priznávate sa?

— Nepriznávam sa k ničomu… Nie som vinný.

— Priebehom vyšetrovania zistili sme, že ste boli vodcom vyzvedačskej spoločnosti… Priznávate sa?

— Nie.

— Možno, nepamätáte sa na to. Ako vás mohli teda zatknúť? Mali ste spojenie s peštianskymi iredentistickými pracovníkmi?

— Nie… Ja, prosím, ja som mestský radca. Sas. Mňa niečím podobným obviňovať je podlé! Mňa každý pozná!

— Dôkazy nesúhlasia s touto vašou výpoveďou. Priznávate sa k tomu listu? Písali ste ho vy?

— Nie.

— Odborný znalec, grafológ, potvrdil, že je to váš rukopis. Na to Sas nedal odpoveď.

— Dovoľte, pán obžalovaný, aby som vás upozornil na vašu vlastnú výpoveď, povedanú a podpísanú pred vyšetrujúcim sudcom. Prosím, aby bola prečítaná výpoveď obžalovaného…

— Netreba, — bránil sa proti tomu Sas, — ja viem, čo v nej stojí. Tak som hovoril, bol som už pomätený, všade pred tým tĺkli mi do hlavy samú špionáž, nevedel som, čo vravím…

— Hovoril svedok kapitán Novotný pravdu?

— Nie.

— Sľubovali vám v Pešti ministerstvo za spoluprácu?

— Nie.

— Prijímali ste od iredentistov peniaze?

— Nie.

— Je to ozaj divné. Vaši spolupracovníci, spoluobžalovaní hovoria inak. A aj vy ste inakšie hovoril pred niekoľko týždňami…

— Zradca… — syčal Sas a zatínal zubami.

— Viete uviesť niečo na svoju obhajobu?

— Ja som Sas. To v Košiarovciach stačí. Mňa pozná celé mesto. O mne vie každý, ako pracujem.

— V danom prípade nestačí. Chcete ešte poznamenať niečo?

— Chcem, aby ste ma oslobodili spod vymyslenej obžaloby.

— A okrem toho?

— Nič.

Posadili ho a vypočúvali druhú obvinenú, pani Hornyákovú. Ani ona sa nepriznávala k tvrdeniam, označeným v obžalovacom spise.

— Chceli ste podplácať pohraničné úrady…

— Ja? — skríkla.

— Áno, a vtedy zhabali vašich desaťtisíc korún.

— Ba nie, pán sudca. Nikdy v živote som nemala toľko peňazí…

Sudca pokrútil hlavou.

— Iste ste ľahko prišli k nim, že sa ich bez bolesti odriekate.

Po záporných a odtajujúcich odpovediach súd vypočul i ostatných obvinených. Nik z nich sa na nič nepamätal, nik o vyzvedačstve nevedel, a boli pojedni, ktorí odriekali sa samého Sasa.

Najnapnutejšia bola nálada, keď do pojednávacej siene vkročil svedok — kapitán Novotný. Sas obrátil sa, aby ho nemusel vidieť a nervózne si búchal zavretou päsťou po kolene.

Novotný bol rozvážny, na sudcove otázky odpovedal ucelene a vyznal, ako sa dozvedel o afére a ako ju odhalil podplukovníkovi Beránkovi, ktorému sa nechcelo ani veriť, že by bol vtedy hovoril pravdu.

— Vypovedali ste, pán svedok, pred vyšetrujúcim sudcom, že často ste navštevovali byt hlavného obvineného, nezbadali ste tam nikdy niečo, no, niečo podozrivého?

— Ba, pani Hornyáková robila na mňa nepriaznivý dojem, svojho času spomenul som to i pánu Sasovi. Jeho neupodozrieval som z ničoho, javil sa predo mnou ako veľký vlastenec. Niekoľko ráz chcel vojenské spisy, zavádzal ma, že ide písať vojenskú príručku.

— Dali ste mu niečo?

— Nedal, to by sa protivilo vojenským predpisom a hlavne môjmu vojenskému sľubu.

— Dal! — skočil mu Sas do reči.

— Pán sudca, vyzvite, prosím, obžalovaného, aby podobne nehovoril.

Sasov advokát žiadal si slovo, keď mu ho udelili, pýtal sa Novotného, ako dokáže, že nedal Sasovi nijakých spisov?

— Jednoducho… Budem prosiť v tom ohľade vypočuť doktora Starína, redaktora Skalku a dcéru obžalovaného. Keď som sa dozvedel, ako sa veci majú, bez meškania udal som všetko na patričnom mieste a rozpovedal všetko, čo som vedel…

Závažná bola výpoveď Starínova, Skalkova a ešte niekoľkých. No najviac svedčili proti obvineným u Sasa zhabané spisy.

Po výsluchu svedkov pojednávanie bolo prerušené a vynesenie rozsudku oznámené na druhý deň, kedy mali byť povedané i reči štátneho zástupcu a obhajcov obžalovaných.

Bol už večer. Noviny odhadovali vinu obvinených a sľúbili priniesť po rozsudku hneď mimoriadne vydanie.

V takejto čudnej nálade stretol sa Vlado s Klárou na korze. Stretnutie mali dohovorené. Do domu Sasovie nemal už prístupu.

— Ocigánila som mamu, že idem ku krstnej mame. Na korze nemôžeme ostať, sú tu známi, každý by hľadel na nás…

Nuž šli prechádzkou odľahlejšou, tichou ulicou. Nik po nej nechodil, iba oni dvaja. Pre celodennú vzrušenosť nevedeli, ako začať rozhovor.

— Zle sa to skončí, — prehovoril konečne Vlado. — Priveľa obžaloby je navaleno na vašom oteckovi.

Klára vreckovkou si utierala oči.

— A muselo sa to stať, nebolo východiska. Musel som povedať pravdu, lebo vlasť je prvšia než osobné interesy.

— Vlasť je prvšia, — opakovala Klára tíško a nevedela sa opanovať. V posledných dňoch mať ju skoro nepustila na ulicu, bola celkom pod jej dojmom a bála sa samej seba. — Vlado, povedzte mi, je to pravda, keď otecka odsúdia, že sa nebudem môcť ani na ulicu ukázať, lebo každý bude na mňa prstom ukazovať a povie: — Hľa toto je dcéra Sasova, hľa, otec tejto odsúdený bol pre vlastizradu a špionáž… Je to tak.

— Nájdu sa i takí, Klára…

— A čo povie na to svet, keď ja pôjdem za vás, Každý vie o tom, že vy ste udali môjho otca? Povedzte mi, prečo vás tak musím milovať? Obidvaja máme svoje sužovanie a sme akoby na ulicu vyhodení, medzi ľuďmi sa nemôžeme ukázať… Nikdy predtým nepoznala som lásky a vy ste ma naučili znať jej mučivú silu…

— Ani ja som nepoznal ubíjajúcu jej moc. A dnes trpím, trpím ako vy, Klára.

— A musí to tak byť?

— Vari musí, neviem.

Klára stála na rozhraní dvoch celkom rozličných svetov. Ona musí sa teraz rozhodnúť a alebo odsúdiť, alebo schváliť minulosť tak, ako ju poznala, alebo musí spraviť bodku za doterajšími rokmi, zanechať tradície, rodičov a domov a znova sa narodiť pre nového človeka, s ktorým bude musieť stvoriť svoj život, svoju budúcnosť.

Takto zápasiacemu dievčaťu po dlhom váhaní povedal kapitán Novotný:

— My si to musíme už raz rozhodne a určite povedať, čo čakáme jeden od druhého. Padol som vám do cesty, rozrušil som vás a zaviedol na inú cestu myšlienkového sveta.

— Ničoho som nevedela o živote… Nezhovárali sme sa o tom nikdy. Aký je život?

— Klára, — utišoval ju veľmi milým hlasom, — netýrajte sa tak. Život je taký, akým si ho človek urobí. Niekomu je pekný, inému mrzký. Človek sám si je kováčom osudu. Nebuďme slabomyseľní. Keď som ležal v špitáli, rany ma pálili, najradšej by som chcel nebyť na svete. A v tom ste prišli i vy. Vy dali ste vtedy určitú líniu môjmu životu. Naplnili ste ma silou, vierou a táto sila sa vám za to poďakovala. Ste dobrý anjel, Klára… Zaslúžite si, aby ste v živote nepoznali ničoho, čo ubíja. Dnes chcete, aby som vám povedal určite, či to tak musí byť, ako je, či človek musí trpieť, či je to dobré, že otca máte zatknutého… A ja nemôžem povedať nepravdu…

Roztržité dievča sa teraz utíšilo a počúvalo.

— Nedajte za zmýliť. Vy nijako nie ste zodpovedná za skutky vášho otca. On konal bez vášho vedomia a konal podľa svojho presvedčenia. Vy môžete s ním súhlasiť a máte právo odsúdiť jeho činnosť.

Klára odniesla si chaos týchto slov domov a Vladovi sľúbila, že mu zajtra odpovie.

Ale neodpovedala, lebo v noci dostala horúčku a choroba pripútala ju k posteli.

Vtom vyniesli rozsudok.

Sudca čítal monotónnym hlasom a obžalovaní, dusiac v sebe všetko rozrušenie, stáli nepohnute. Tí, ktorí už počuli svoje, opakovali si počet rokov, a ktorí mali nasledovať — hádali podľa vypovedaného, kladúc na vážky spravodlivosti svoju vinu a váhu trestu už posúdených.

Čítanie rozsudku s uvádzaním dôkazov a dôvodov trvalo celých dvadsať minút.

Sas svoj rozsudok prijal ľahostajne, len pri počutí „odcudzuje sa na šesť rokov žalára…“ trhol hlavou a potom len na naliehanie advokátovo kývol, že odvoláva sa proti nemu. I ostatní sa odvolali.

Sasova žena, keď počula rozsudok, zamdlela a keď ju prebrali, kŕčovite spínala ruky a prosila, aby jej pustili muža. Ona nemohla pochopiť, že by to bola skutočnosť a vedomie, že jej manžel miesto sľúbeného ministerského kresla dostáva šesťročný žalár, nevmestilo sa jej do hlavy.

— On je nevinný, pusťte mi ho, pusťte mi ho, — boli jej najpádnejšie argumenty a nikým sa nedala presvedčiť, že ona sa mýli a súd povedal pravdu.

Dcéra Klára so slzami v očiach sa dívala na mater.

Táto, keď sa utíšila, povedala dcére:

— Niet tu čo hľadať. Odídeme do Pešti. Tam máme známych, zastanú sa nás…

O týždeň potom poberali sa. Bolo už všetko pripravené, bolo len ísť na stanicu. Klára pri vhodnej príležitosti povedala matke svoje rozhodnutie.

— Mama, ja neodcestujem. Rozhodla som sa zostať pri Vladovi. Budem mu ženou.

Matka nerobila jej nijakých výčitiek. Len sa rozplakala a utierala si zaslzené oči.

— Tedy ostaň. Ja som ti už povedala svoje posledné slovo. Zradil nás on, zradila si nás i ty. Ostaň. Ja odídem a nikdy viac si ani nespomeniem na teba…

Keď vychádzala o chvíľku z domu, Klára cítila, že sa s ňou krúti svet, cítila, že sa jej srdce roztrháva.

Toto bolo prvé samostatné rozhodovanie v jej živote a nevedela ešte, či dakedy nebude banovať. V mozgu miesili sa slová matkine a krásne nádeje — do budúcnosti.

A blažená bola v tomto chaose.

Bežala von, do mesta, bežala k telefónu a roztržite telefonovala Novotnému, aby i on vedel, že jej rozhodnutie padlo, a že teraz okrem neho nemá nikoho na svete. Lebo mať ju nechala, vyhodila ju zo svojho srdca a otec, keď sa o tom dozvie, iste sa rozhodne podobne.